Reklama
Reklama

Pokus o politický dvojportrét Gerharda Schrödera a Oskara Lafontainea

Virtuálny sociálny demokrat | Don Quijote európskej ľavice
Počet zobrazení: 867

Demisia nemeckého ministra financií Oskara Lafontainea je nesporne najdôležitejšou ekonomickou udalosťou od začiatku tohto roka. Bol to zlom európskeho významu, ktorý s najväčšou pravdepodobnosťou rozpúta rozhodujúcu bitku o podobu modernej európskej ľavice. Momentálne sa zdá, že liberáli zvíťazili a "červení" utrpeli kľúčovú porážku. V politickom vývoji však jednoduché schémy zlyhávajú. Portréty dvoch symbolov týchto prúdov dávajú príležitosť otvoriť diskusiu o základných otázkach ľavicovej politiky na prelome 20. a 21. storočia.

Virtuálny sociálny demokrat

Charizmatický nemecký premiér Gerhard Schröder je od svojho straníckeho rivala len o rok mladší. Narodil sa v Mossenbergu. Osud jeho otca sa prekrýva s osudom otca Oskara Lafontainea: padol v druhej svetovej vojne. Pôvodne pracoval ako advokát. Do SPD vstúpil už roku 1963. V roku 1978 sa stal na dva roky spolkovým predsedom mladých socialistov. Ďalších šesť rokov pôsobil ako poslanec spolkového snemu. V krajinských voľbách roku 1986 sa uchádzal o post dolnosaského premiéra, ale od vtedajšieho kresťanskodemokratického predsedu vlády Ernsta Albrechtra utrpel porážku. Toto kreslo sa mu podarilo obsadiť až v roku 1990. V dolnosaskej vládnej koalícii osem rokov skúšal model vládnutia so Zelenými.

ŽIVOT PLNÝ ŠKANDÁLOV

Na rozdiel od Oskara Lafontainea nikdy nebol intelektuálne založený. Neovláda cudzie jazyky. Jeho slabou stránkou bola vždy zahraničná politika. Štylizoval sa vždy skôr do pozície šoumena a miláčika žien. Ešte aj dnes s obľubou vystupuje v zábavných programoch nemeckých komerčných televízií. Holduje futbalu a tenisu, zbožňuje rezance a klobásu. Jeho život je pretkaný množstvom škandálov a škandálikov. Bulvárna tlač si zgustla na jeho rozvode s treťou ženou Hiltrúdou a rovnako aj na svadbe so štvrtou ženou, novinárkou Doris. Viacero svedkov dosvedčilo, že v roku 1982 triasol opitý Schröder plotom Úradu spolkového kancelára a vrieskal na nočný Bonn: "Chcem sa dostať dnu!" Tento životný sen naplnil až o šestnásť rokov neskôr.

Schröderov hlavný problém spočíva v tom, že nechce nič zmeniť: chce iba vládnuť. A to je málo. Ľadový pragmatik mal vždy bližšie k priemyselným kruhom ako k odborom. Jeho politika vyvoláva otázku, prečo bola v septembri 1998 vlastne potrebná zmena. Schröderova snaha posunúť SPD do pozície "lepšej CDU" je hodenou rukavicou a žiada si širokú nadnárodnú diskusiu o zmysle a poslaní sociálnodemokratickej politiky v 21. storočí. Zdá sa nám totiž, že dnes nie je nikomu jasné, kde sa končí pragmatizmus a kde sa začína rezignácia na historické ciele ľavice.

ZDESENÝ TONY BLAIR

Je pravdou, že Schröder musel zareagovať na sympatickú, ale vo viacerých smeroch neúnosnú daňovú politiku Oskara Lafontainea, vďaka ktorému mnohé vplyvné firmy plánovali preniesť svoje centrály mimo územia Nemecka. Je pravdou aj to, že Lafontainove snahy o harmonizáciu daní v rámci Európskej únie britského premiéra Tonyho Blaira priam desili. Znižovali totiž jeho nádej na súhlas britskej politickej scény s vypísaním referenda o pristúpení k spoločnej mene euro. No aj Schröder by si mal uvedomiť, že jeho odhodlanie vychádzať maximálne v ústrety obchodným kruhom už neznesie prívlastok ľavicové a že jeho politika nie je modernizáciou sociálnej demokracie, ale snahou o posun SPD doprava. To, že mu v tom výdatne pomáha Tony Blair, nie je vôbec prekvapujúce.

Okrem odborov je tu ešte ktosi, kto sa trasie pred neočakávaným nárastom sily nemeckého kacelára: sú to Zelení. Schröder sa totiž netají tým, že ich enviromentálna politika mu nevyhovuje a škodí jeho úsiliu o spojenectvo s priemyselným manažmentom. V Bonne i Berlíne sa už šušká o novej koalícii medzi SPD a liberálnou FDP. To by však Schröder musel prekonať odpor veľmi vplyvnej vnútrostranníckej opozície, ktorá mu pripomína, že bez Lafontaineovho hesla "Nemožno pripustiť, aby ekonomická globalizácia viedla k likvidácii sociálneho štátu", by kancelár nikdy voľby nevyhral. Vďačnosť však zrejme v politike často nevídať.

Gerharda Schrödera často prirovnávajú (podobne ako Tonyho Blaira) k Billovi Clintonovi. Nielen kvôli jeho liberálnemu zmýšľaniu. Bill Clinton porazil Georga Busha práve preto, lebo sa v kampani zameral na domáce problémy, kým jeho protivník založil svoju reputáciu na imidži zahraničnopoliticky zrelého štátnika. Podobnou cestou vyprevadil Helmuta Kohla z Úradu spolkového kancelára aj Gerhard Schröder.

POLITIKA AKO DIVADLO

A hoci vedúci činitelia SPD (ako napríklad Wolfgang Thierse a Ottmar Schreiner) pred minuloročnými voľbami varovali v obežníku svojich súdruhov, aby sa pri výbere kandidáta na post spolkového kancelára neriadili lacným prieskumom verejnej mienky, popularita založená na štýle Hollywoodu zvíťazila. A tak určuje charakter sociálnodemokratickej politiky v Nemecku a pravdepodobne aj v celej Európe namiesto intelektuálneho rozhľadu obyčajná ľudská tvár. Tvár (podľa Spiegelu) najcharizmatickejšieho nemeckého politika od éry Willyho Brandta. Je to tak vlastne už od čias Johna F. Kennedyho, ktorý ako prvý začal využívať silu televízie. Na politike sa tak čoraz viac cení skôr herecký ako odborný výkon. Dokedy, to bude záležať od nálady a žalúdku voličov.

 Don Quijote európskej ľavice

Životopis Oskara Lafontainea vlastne predstavuje tri desaťročia nemeckých politických dejín. Rodák zo Sárska sa narodil roku 1943 na francúzsko-nemeckom pomedzí. Jeho otec bol pekárom. Padol v druhej svetovej vojne. Mladý Oskar vyštudoval fyziku. Do SPD vstúpil ako 23-ročný práve v čase, keď strana opustila marxizmus. V politike sa však začal výraznejšie angažovať až na prelome šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov. V roku 1970 sa stal poslancom krajinského snemu v Sársku, o šesť rokov neskôr starostom Saarbrückenu a v roku 1985 zasadol do kresla sárskeho premiéra.

KONTROVERZNÝ A RADIKÁLNY

Vývoj jeho politických názorov je do značnej miery kontroverzný. Dodnes sa mu vyčíta rok 1968: vtedy vyjadril "pochopenie" pre inváziu vojsk Varšavskej zmluvy do ČSSR. V roku 1982 stál na čele protestov SPD proti rozmiestňovaniu amerických jadrových zbraní v západnej Európe a osobne dokonca vyzýval na vystúpenie Západného Nemecka z NATO. V roku 1987 sa stal prvým podpredsedom SPD a hneď šokoval členov strany svojím plánom na redukciu nezamestnanosti: navrhol zníženie pracovného času a zníženie platov. Počas predvolebnej kampane v roku 1990 sa takmer stal obeťou atentátu. Žena vydávajúca sa za jeho sympatizantku ho 25. apríla vážne zranila, keď ho pichla nožom do krku. Čoskoro sa však vrátil a vrhol sa opäť do kampane, v ktorej vystupoval proti ekonomickému znovuzjednoteniu Nemecka. Tento postoj stál SPD víťazstvo vo voľbách. Po porážke sa stiahol, no už roku 1995 opäť tiahne do boja a je zvolený za predsedu SPD. Po boku Gerharda Schrödera doviedol stranu k víťazstvu v parlamentných voľbách roku 1998. V tom istom roku vydal spolu so svojou treťou ženou Christou Müllerovou knihu Nebuďte vyľakaní z globalizácie. Sedemnásteho októbra 1998 si po prvýkrát sadol do kresla ministra financií a definitívne sa s ním rozlúčil 11. marca 1999.

To, čo symbolizoval, najlepšie dokumentuje fakt, ako na jeho demisiu zareagovali finančné trhy. Bláznivá radosť podnikateľského sektora z tohto kroku signalizuje, že Lafontaine bol viac ako prekážkou rozvoja nemeckej ekonomiky. Bol to úhlavný nepriateľ všetkých tých, ktorí sa rozhodli v snahe vytvoriť čo najlepšie podmienky pre pôsobenie kapitálu pretekať v znižovaní životnej úrovne pracujúcich vrstiev. Keď sa nemecký kancelár G. Schröder tesne po nástupe do úradu spýtal všemocného predsedu Federálneho rezervného systému Alana Greenspana, čo by mal urobiť pre prosperitu Nemecka, dostal takúto odpoveď: "Zbavte sa niektorých ľudí." Pravdepodobne prvý z kategórie takýchto "nadbytočných" ľudí bol Oskar Lafontaine. Ostatne, bulvárna tlač na neho už niekoľko mesiacov neúctivo až zúrivo pokrikovala: "Máme prostriedky, ako ťa donútiť k odstúpeniu!" Naozaj teda zvíťazila téza, že politik má dve obmedzenia: voličov a finančné trhy? Kde vlastne urobil "červený Oskar" chybu?

SRDCE NA BURZU NEPATRÍ

Väčšina ľavicových politikov sa vylieči z radikalizmu mladosti. Lafontaine bol však počas celej svojej politickej kariéry ľavicovým radikálom. Nikdy sa nepoučil z tézy, že proti globálnemu kapitalizmu nemožno ísť ako proti býkovi s červeným súknom. Lafontaine je hlboko principiálny človek, a preto akýkoľvek ústupok bol pre neho zradou vlastného zmýšľania. Svojím heslom, že srdcom sa na burze neobchoduje, si vlastne vyniesol nad sebou ortieľ. Nebohý francúzsky prezident Francois Mitterand dopadol o poznanie lepšie. Jeho pokus o "socializmus po francúzsky", v rámci ktorého sa na začiatku osemdesiatych rokov snažil oslabiť vplyv kapitálu zoštátnením bankovníctva a kľúčového priemyslu, mu nevyšiel. Investori sa vyhrážali zahrdúsením francúzskej ekonomiky, čo by mu zlikvidovalo základňu politickej moci. A tak radšej ustúpil a venoval sa budovaniu sociálneho štátu.

Kam však mohol ustupovať Lafontaine? Mal sa vari nečinne prizerať na to, ako vplyvné hospodárske kruhy žiadajú položiť na obetný oltár to posledné, čo sociálna demokracia vybojovala - sociálny štát?

BEZ SPOJENCOV

Problém Lafontainea bol predovšetkým v tom, že nehľadal pre svoje ciele spojencov. Svojich tichých sympatizantov mal vari iba vo francúzskom ministrovi financií Dominikovi Strauss-Kahnovi a talianskom premiérovi Massimovi DôAlemovi, ktorí sa však k tomu verejne nikdy nepriznali. Aj oni sa báli jeho povesti nepriateľa Európy číslo jeden. Na druhej strane sa jeho názory často až zbytočne démonizovali. Napríklad s jeho požiadavkou na daň z uniknutých peňazí, ktoré prinášajú ekonomike veľké škody, sa stotožňuje aj finančný špekulant George Soros - a on ľavičiar celkom určite nie je.

Ak teda ľavica nechce stratiť svoj zmysel, nemôže podliehať diktátu finančných trhov. V tomto smere socialistická Európa stratila svoj symbol, ktorý sa vzoprel hospodárskemu neoliberalizmu.

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama