Každý deň života je zázrak

Arnošt Lustig, český spisovateľ a publicista

Pražský rodák Arnošt Lustig (1926), prežil detstvo v rodnom meste a dospelosť v koncentračných táboroch. Po oslobodení vyštudoval Vysokú školu politickú a sociálnu, v roku 1948 sa zúčastnil na prvej arabsko - izraelskej vojne. Po návrate pôsobil v Československu ako novinár. Ako spisovateľ debutoval v roku 1958 knihou Noc a nádeje.

Z ďalších najznámejších Lustigových kníh, z ktorých mnohé preložili do viacerých jazykov, sfilmovali, či uviedli v televízii, získali vrcholnú pozornosť Modlitba za Katarínu Horowitzovú, Diamanty v noci, Ulica stratených bratov, Tma nemá tieň, Dita Sachsová, Nikoho neponížiš, Biele brezy jesene, Miláčik a Trpká vôňa mandlí. Minulý týždeň v Prahe predstavil české vydanie knihy Daždivé popoludnie. Po auguste 1968 odišiel z vlasti, najskôr do Izraela, potom do USA. Z diel, ktoré vytvoril v exile, je najpozoruhodnejší Denník Perly Sch. V súčasnosti žije striedavo v Prahe a vo Washingtone, kde prednáša na univerzite literatúru.

Písali ste a vždy usilovne - doma aj vonku. Vlastne i vonku ste boli nadlho doma. Ako spisovateľ tým viac získate, alebo strácate?

- Píšem jednu jedinú knihu po celý život. Pozerám na svet ako na rozkrútený kolotoč z rozličných strán a uhlov, ale ten kolotoč, to je osud môjho poznania, mojej generácie, mojej a našej historickej skúšky, akou dosiaľ neprešla žiadna iná generácia.

Praha, Washington, Tel Aviv, Bratislava - to je jedno, kdekoľvek môžete písať?

- To teda pŕŕ. Pravdaže by som radšej sedel pri Vltave v Slávii, či pri Dunaji v Carltone ako kdesi pri Potomacu. Fuk mi to teda nie je. No sedieť doma to nie je, ani nemôže byť príkaz či podmienka, aby človek čosi spískal, alebo spísal.

Je také príslovie: Vždy, keď dačo stratíš, vždy aj dačo nájdeš.

- Exil, odchod, vyhnanstvo vezmú človeku veľa, ale nemôžu mu vziať všetko. Pre mňa sedieť v Amerike nebol trest, no poznávanie a poznanie. Prezradím malé tajomstvo: to, čo som tvoril za morom, začal som dávno predtým, tu doma. A keď už človek píše, hlavné je, či má čo povedať a či o tom píše v pravej chvíli, aký hľadá zmysel výpovede, koho chce osloviť - a nie kde píše.

Amerika vás prijala s otvoreným náručím. Aj jej čitatelia?

- Prijala, pekne. To áno. Ale Amerika nie je biele miesto na čitateľskej mape. Súťaživosť je tam ako hrom. A vo všetkom.

Stoja tam ľudia vo fronte na knihy?

- Stoja, aj radi čítajú to, čo vyjde. Ale predtým, no kalvária!

Vy ste to mali však ľahšie. Boli ste prekladaný, známy...

- Mne prvá knižka vyšla v Amerike, no to už bude skoro štyridsať rokov, a cítil som sa ako na koni. A tak som prišiel ako pravý český horenos ešte aj s Bohumilom Hrabalom k svojmu niekdajšiemu americkému vydavateľovi a veru sme padali z dverí ako čerstvo osprchovaní. "Milí páni, jedna knižka je iba prvopočiatok," vraví šéfredaktor. "Priemerný americký autor musí po tej prvej vytvoriť priemerne desať ďalších, kým príde na rad a vyjde mu druhá, prípadne ďalšie."

Tak ste sa ako vlastenci urazili?

To sa vie. S pánombohom, súdruhovia, robte si ďalej. My pakujeme kufre a ideme domov, kde na našu každú knižku čakajú ešte za horúca, ba aj nedočkavo naklonení nad písacím strojom za naším chrbtom!

Zmenili ste teraz mienku?

- To nie je vec mienky, ale reality. Teraz tomu rozumiem už ináč. Niet nič zdravšieho ako tvrdá nekompromisná súťaž, nie na úkor, ale v prospech čitateľa. A spisovateľ musí zo seba vyžmýkať to najlepšie, ak chce obstáť.

A tí, čo obstoja, aké majú šance pravdepodobnosti? Je skóre úspešných 1 : 10?

- Álekdeže! Môj vydavateľ Harper and Row, patriaci medzi veľkú päťku amerických bossov, dostáva mesačne vyše 500 rukopisov. A viete koľko z nich uzrie svetlo sveta? Takých sedem - osem, dakedy možno päť. To by bolo potom skóre 1 : 100.

Ach, Amerika! To je teda tá krajina nemožných možností?

- Antika bola ešte nemilosrdnejšia. Koľkože tak ostalo z literátov popri Sofoklovi? Pozrite: môj palec - jeden! A Aristoteles, to bola, pánečku, parádna konkurencia pod Akropolou a na Agore.

No spomínali ste, ako v Prahe žížnili nedočkaví editori po novinkách…

- Preto aj vychádzalo veľa odpadu, ako vždy a všade, kde niet konkurencie, zdravého súťaženia, keď sa spolieha na láskavosť čitateľov. No mali sme my i tu obdobia a oblasti tvrdej konkurencie a stáli vždy za to. Hľa, pražská vysoká filmová škola blahej pamäti! Koľkí sa hlásili? Tak 400 - 450 uchádzačov. A koľkých vybrali? Troch až štyroch. Preto mali potom oskarov a zlaté palmy.

Kritika je v našich končinách milosrdnejšia?

- Obávam sa, že je skôr ľahostajná. Alebo kamarátska, či - čo je najhoršie - žiadna. Ja na bráchu, brácha na mně. Tíško po "pěšince".

A v Amerike?

- Bezohľadná. Pekelná. Arthur Miller - to nie je spisovateľ, to je svätec, keby bol pápež spravodlivý, dávno by ho zaň vyhlásil. Ale v Amerike? Keď som lanskej jari čítal kritiky na jeho premiéru, skoro som pozabudol, čo ten svätec predtým napísal, to kritikov nezaujíma. Nijaké zásluhy, meno, firma, good will. Je len teraz, hneď, už aj, v tejto chvíli. Žiadna minulosť, včera. Iba dnes a zajtra.

Ale je tam aj často spomínaná barnumská reklama?

- Hm, zmanipulovať sa dá všeličo. No ja hovorím o skutočnej pravej kritike. A prv? Keď Hemingway žal po Európe slávu, ktorou ho ovenčil jeho Starec a more, keď dostal nobelovku, keď sa sypali hercom jeho zásluhou oskarčíci a ten najčerstvejší mal firmu Spencer Tracy, len čo fanfáry dozneli, už - už sa ho spytovali: "Ako sa vám darí, majstre, čo pripravujete, pán Hemingway, čože pre nás chystáte tohto roku?"

A čo vy učíte študentov na univerzite? Aké recepty máte pre nich?

- Môj profesor v Prahe mi kedysi vysvetľoval: "Keď raz budeš písať, píš tak, aby si sa za to nemusel o štvrť storočia hanbiť."

Riadili ste sa touto dobrou radou?

- Usiloval som sa, prevážne márne. Ale radím to svojim žiakom. Vysvetľujem mladým americkým spisovateľom tajomstvo, o ktorom si márne márniví starší autori myslia, že už ho objavili a zaplatili zaň daň.

V krajine slobody učíte aj o slobode v umení?

- V umení nijaká sloboda nejestvuje. Môžeš si vybrať, čo chceš maľovať, čo zhudobniť, o čom písať. Podliehaš železným zákonom disciplíny predovšetkým voči sebe, svojmu nadaniu, vybranej téme, okovom zážitkov, ktoré ťa sputnávajú, marivám dojmov, ktoré prežívaš, svojim ulúpeným, nájdeným, aj strateným snom. Si zajatcom svojich možností, opečiatkovaný svojím osudom, ohradou toho, čo prežila jeho rodina, národ, generácia, doba. Pomôže múdrosť, inštinkt, fantázia? Alebo nepomôže nič a keď dielo dokončíš, iba pokrútiš hlavou: To nie je tá pravá slivovica, čo som chcel páliť!

Patríte medzi usilovných a dôkladných autorov, žiadne ulievanie, máte predsa právo aj na kúsok spokojnosti so sebou.

- Môžem to brať ako chválospev, poklepkanie po pleci. Arnošt, si dobrý, príma, vydýchni si. Pre mňa to však lichotivo neznie. Písanie nie je vždy písanie, škrabkanie perom po papieri, ďobanie do kláves stroja. Písanie je raz hra, raz drina. Raz ide ako po masle, inokedy samý zádrhel, pretrhnutý zips. Podistým sa sám čudujem, čo som to popísal, ako to prerástlo môj rozmer. A hľa: v tom je to večné tajomstvo spisovateľa. Preto je aj literatúra nenahraditeľná, pri akomkoľvek vývine techniky a médií. Nikdy ani nebude ničím iným.

O čom píšete rád, či najradšej?

- O pamäti ľudstva. O snách, túžbach, ktoré sa dosiaľ nenaplnili. No nepíšem len pre rodákov, ani nie iba pre Ameriku, ba ani pre súčasníkov, ale aj pre tých, čo sa práve narodia. Aby si svedectvo mojej generácie zapamätali. Nie ako vymyslenú, báječne napísanú bájku, ale ako skutočnosť, ktorá tu nezmazateľne bola.

Ste čosi ako kronikár židovského osudu?

- Som kronikárom osudu človeka. Mohol to byť osud susedov, rodičov, detí, vnukov. Bude sa to hádam čítať ako rozprávka, bohapustý výmysel, akási verneovka hrôzy. Vysmejú to, zahodia. Alebo aspoň čosi pochopia. Budú sa pýtať to strašné: Prečo? Aj ja sa pýtam a stále sa mi odráža z iných stien minulosti rôznoraká a vôbec nie uspokojujúca odpoveď. Prežil som peklo koncentrákov, Terezín, Birkenau, Osvienčim, Buchenwald. Ušiel som z transportu smrti smerujúceho do Dachau. Ale nikdy som nefňukal, nelamentoval, netúžil po odvete, pomste, iba po poznaní.

Je to váš tradične citovaný optimizmus alebo jednoduchá sila silných, ktorá odolá násiliu? Je neustále čosi kresťanského, čosi biblického v ľuďoch, ako ste vy?

- Som taký, že si chcem, opakujem, chcem zapamätať to, čo je pekné aj v špatnosti, čo je šťastie v nešťastí. Kde je kúsok dobra v ľadovci zla. Nie, to nie je pretvárka, ani silený optimizmus, ani Biblia, ani staré a nové zákony. Ani súcit. Asi je to pozorovacia schopnosť vidieť vždy a všade okrem seba aj tých druhých.

Vravia, že sa jednako stále vraciate…

… ako vrah na miesto činu? Áno, ale aj ako ten vraždený, ubíjaný, ponižovaný. Vraciam sa, vždy odinakadiaľ na miesto pozabudnutých zdanlivo nenových činov, medzi svojich ponižovaných a ubíjaných a vraždených.

A predsa, prichodí vám to vždy to isté?

- Iný je môj pohľad. Ten istý je zmysel výpovede.

Preložili vás do vyše dvadsiatich jazykov, aj knihy, kde sa zdanlivo opakujete. V poslednom čase sa, najmä tie exilové diela priam pýšia stručnosťou, hutnosťou výpovede.

- Tri poviedky a zmestia sa všetky do jednej knižky, chceli ste povedať. No a čo? Pri každej výpovedi si poviem: Bože, koľko si toho ešte zabudol! A že to bude podobné dokonca to isté? Áno, aj tie vagóny boli rovnaké, rovnaká masa ľudí nadžganá v nich, aj tie prične v lágroch, aj tie tiene, čo boli kedysi ľuďmi, aj tie mraky dymu, čo vyleteli hore komínom. Tak čo?

A viete, že vám celkom neverím? Aké pastelové mená majú poviedky, ktoré ste poukladali pekne k sebe: Človek vo veľkosti poštovej známky. Aká skromnosť. Oheň na vode. Aký pátos. No a Perla Sch., deva s jediným písmenkom a jej denník - aká záhada, nedošepkané tajomstvo!

- Pamätáte Flauberta - Citová výchova? Bodaj by aj nie. Tento Francúzik s najpôvabnejšou rečou sakramentsky dobre vedel: čím je spisovateľ dvojznačnejší, tým lepšie. Literatúra nesmie podceňovať čitateľa a robiť z neho hlupáka. Inteligentný čitateľ si k náznaku svoj dej, svoju skúsenosť, ba aj svoj názor dosadí. A to je dôkazom, že to isté nikdy nemôže byť to isté.

Teda: čím ste dvojznačnejší - tým lepšie?

- Čím viacnásobnejší, najviacnásobnejší.

Máte vzory v literatúre? Čosi ako učiteľov?

- Mám priateľov. Večných sprevádzačov. Bože tých je. A ja sa s nimi v duchu poškriepim, aj si protirečím, ale sa milujeme, celoživotne. Sú verní, neopúšťajú, no ani neodpúšťajú, kráčajú so mnou.

Tolstoj? Čechov? Maupassant? Turgenev? Thomas Mann? Fjodor Michajlovič? Remarque? Kto najviac?

- Biblia. Málo prídavných mien, veľa slovies, zdržanlivosť, priestor pre rozmýšľanie. Žiadne presvedčenie, vysvetľovanie, komentáre. Len holý príbeh. Historky, história, historka.

Aj tie vaše - krehké, nežné, pastelové?

- Aj. Aspoň by som chcel. Človek veľkosti poštovej známky je jednoducho človek. Je ako ja, ty, my, oni. Dobrý? Ktože už vie, ako by sa zachoval, keby ho prezliekli do inej rovnošaty, v inej dobe, no dobre. Oheň na vode - zasa človek, s malým "čé", priniesla prospech. Má sa dobre a nechce o to dobručké dobro prísť. Praje si, aby sa vojna neskončila, má strach, že sa bude mať zas tak zle ako pred vojnou. Je to poviedka o sebectve. O človeku, ktorý nepozerá vpravo, ani vľavo, iba na seba a svoj záujem. A do tretice: poviedka o láske. Je to malá perla. Perla Sch.

Myslím, je to vaša milovaná poviedka a pomenovali ste ju tiež Nemilovaná.

- Presnejšie má titul znieť Z denníka sedemnásťročnej Perly Sch. Má povolanie ponižované, podceňované: je totiž kurva. Ale to nie je podstatné, čo robí so svojím telom. Mňa zaujíma, čo to robí s jej mysľou, s jej dušou, s jej srdcom. Čo obetuje. Tá sviatosť oltárna obete ľudskej. Nesebecká. V prostredí, kde iní myslia len na prežitie, len na seba. Perla je "iba" prostitútka, mladučká handrička. No pokiaľ ide o jej mravné vlastnosti, merané činmi a obeťami, je to svätica. Pre dobro v čase zla urobí viac, než teológovia, kazatelia, profesori, moralizátori, učenci, politici, štátnici, červené kríže a polmesiace, viac ako všetci táraji a svätuškári.

Ste vraj posadnutý sexom, nech píšete, o čom píšete. Máte ho dokonca aj v najpochmúrnejších prostrediach, neutekáte pred ním ani v duchu tragédie…

- Viete, najviac túžim napísať raz pre svoju potechu a svojich blízkych - komédiu. To je to najťažšie, čo môže spisovateľ dokázať. A láska ľudská, vrátane toho odvrhovaného obdivovaného sexu patrí aj do komédie a tragédie, i do filozofie, dejín a vôbec života.

I do jeho špiny?

- Môžem písať, čo chcem, kdekoľvek chcem. Patrí mi jediná povinnosť: vážiť si krásno. Moja poviedka môže zobrazovať hnus, odpornosť, špatnosť, škaredosť, ale podlieha zákonu krásna. Literatúra, ktorá nie je krásna, minie sa účinkom, nezasiahne čitateľa.

Kde teda platí tabu? Pristavíte sa zavčasu?

- Akéže tabu?! A v sexe? Veď by to bola pretvárka! Žiadne tabu, žiadna autocenzúra. Keď vojvodca dobýja pevnosť nepriateľa, keď lekár lieči chorého, čo kde, kedy sa má pristaviť?

Je to teda vaše priznanie? Ako autora, aj ako chvíľkového šéfredaktora Playboya?

- Priznanie, prosím, poslúžte si. Môj Platón, môj počestný učiteľ poučí aj vás, cudných žiakov, že láska telesná, teda sex patrí medzi najpríjemnejšie a najprívetivejšie dary prírody. Bohužiaľ, nie je až natoľko krásna, keď ju prežívame, ako keď na ňu hľadíme zďaleka, zaznamenávame na papier.

Vy ste ale často zdolávali jej pevnosť…

- Ale vždy odinakadiaľ. Vždy inakšie, nikdy nie do omrzenia rovnako. Ja nepopisujem, ako padajú hradby, ani úskoky dobyvateľov, ako sa vkrádať zadnými bránkami do srdca. Trápim sa pri každej knižke, vždy znova a znova, aby to bol náznak a to krásne a najkrajšie, aby si môj čitateľ mohol domyslieť sám.

A nemáte ani trochu strach, že ak prekročíte hranicu, môžu vám prilepiť etiketu propagátora?

- Akože ľahkých žien? Už aj prilepili. A čo ostalo slávne a oslavované v literatúre? V umení? Boli to kurtizány, milenky, hriešne nevernice, šľapky v kostýmoch princezien a dám, či hore aj dole bez? Čo by bol svet bez Dámy s kaméliami a Modrého anjela, čo by bol Nezval bez Manon Lescaut, opera bez tej potvory Carmen a Traviaty, galérie bez Olympie, Salomé, krídla Venuší, Afrodít, bakchantiek, vestálok a iných neviestok. Čo Biblia bez Piesne piesní, bez Sulamit a Márie Magdalény? História bez lásky, literatúra bez sexu by bola iba ošklbaná hus.

Pomáha vaša túžba po kráse vo všetkých jej zahaleniach i odhaleniach presadiť sa u opatrných vydavateľov? Zvýšiť náklad?

- Tak najprv: náklad. Keby ste porovnávali očami Američana výšku nákladov u nás, zistili by ste rozdiel medzi bulvárom a gýčom na jednej strane a na druhej s prikrčeným Čapkom a Hviezdoslavom. Ale o samotnom vydaní - okrem všadeprítomnej náhody - rozhodujú skupiny a zoskupenia, korupcia ideologická, politická, sektárska, náboženská, či spolková. Všade sa nájdu, tu aj za Atlantikom mafie, ktoré by rady spisovateľa takisto ako novinára zmanipulovali. A pozor: v každej dobe má v tom prsty iná firma. V dobe blahej pamäti rozhodovalo príslušné oddelenie ÚV, v iných koncern či banka. Ale bez ohľadu na výsledok kortešačky u editora, ba i na trhu, autor by nikdy nemal zradiť svoju vieru a poslanie. A tým je rozosievať krásu. Netvrdím, že to vždy robím, no usilujem sa o to.

Čo zakotvilo celoživotne vo vás: od detstva v Libni, cez vojnové roky, koncentráky, exil, nádej, Pražská jar, zasa von a potom to kyvadlo ponad more… Svetlo, tma, šero, svetlo…

- Detstvo, ktoré si nosím stále so sebou. A jar hviezdneho roku 1968. Ale hundrať, ponosovať sa, to som nerobil nikdy, ani keď som hľadel smrti do tváre. V koncentračnom tábore ľudia žili na poslednej slamke života, no žili. Stretol som tam najlepších a najzaujímavejších ľudí. Učili ma nezabudnúť, že som človekom, tým tvorom, ktorý sa kedysi vztýčil na zadné nohy, vykresal oheň, prešiel z jaskýň a dier do domov, vypestoval spravodlivosť, odvahu, učil sa vidieť stále ďalej a ďalej. A mal schopnosť prekonávať strach.

Koncentračné tábory sú tiež dielom toho tvora pomenovaného človek?

- Dialektika koncentrákov je desivá a všesvetová. Tak ako je univerzálny židovský osud, ktorý tak ako v minulosti, ako aj potom a práve teraz zdieľa záplava nežidovských ľudí. Vtedy pri mne ľudia umierali, utekali, hladovali, strieľali ich od chrbta, čakali, kedy na nich ukážu prstom a pošlú do plynu. A oni sa delili o okruh chleba, kocky cukru, zemiak, slzu, o všetko. Je dnes málo či veľa ľudí odvlečených, zatknutých bez dôvodu, žien bez mužov, detí bez matiek, bratov bez sestier? Vyčlenených zo spoločnosti pre inú farbu pleti, vyznanie otcov, zrodených z iného lona, z inej krvi, ako patrí nadľuďom, či nadženám? Opečiatkovanie, zaraďovanie a vyraďovanie, vyzdobenie hviezdami, vyháňanie, okupovanie, bombardovanie nevyvolených tými vyvolenými je opätovaná a desivá dialektika dávnych i nedávnych čias aj práve tejto chvíle.

Krajinky, kde ste našli dočasný útulok, Izrael aj Juhoslávia, sa zhodou okolností zmietajú v desivých osudoch. Prežívate to ako ich dočasný obyvateľ s nimi?

- V Talmude vravia starí oráči, tesári i pekári, ktorí mohli byť rabínmi len po práci, že zabitím jediného nevinného umiera celý svet. Hemigway, keď bojoval za slobodu Španielska, dal si podobné motto do svojej knihy, to, o smrti každého človeka, s ktorou sa zosúva vždy kúsok pevniny. Pre mňa je tento pocit všadeprítomný. Vždy ma zamrazí, keď počujem o osudoch ľudí, možno práve tých, ktorých som stretol, alebo ktorí sa im narodili tam na Balkáne a tam v údajne Svätej zemi.

Prežívate to?

- Človek nemusí byť v Prahe, aby Prahu miloval. Človek nemusí byť v Izraeli, aby prežíval osud svojich kamarátov, ktorí museli ísť už štyri razy do vojny za svoje právo konečne vlastnej domovine žiť na slnku, nedať sa ušliapnuť, ani zmiesť do mora. Tú prvú vojnu som prežil, zúčastnil sa nej a mohol som byť vtedy takým tým kúskom zosunutej pevniny…

Kedysi ste hlásali, že život je strašne krehká hračka. A keď v hre všetko prehráte, poviete si, dobre, ale žijem. Platí to aj o národoch, ktoré veľa prežili? O putách priateľstva? Spojenectva?

- Lámal som si hlavu: Prečo práve Nemci spôsobili také zlo, prečo sa práve v Nemecku, rodisku Beethovena a Goetheho zrodil nacizmus? Teraz v Amerike ma pristavujú ľudia a pýtajú sa: Prečo práve v Juhoslávii vznikol požiar? V Amerike som stretol mnohých Srbov, aj Chorvátov a neveria tomu, čo sa deje v ich vlasti. "Pozrite sa, moja mama je Chorvátka a otec Srb," vraví mi známa spisovateľka, "a všetko to, čo sa tam deje, je pre mňa fatamorgána, hrôza, nezmysel a nemôžem sa s tým zmieriť."

A čo vy odpovedáte?

- Mal by som odpovedať: Mám Juhosláviu rád. Jej obyvatelia boli vždy našimi priateľmi. Trpeli za vojny viac ako iné národy. Ich obete presahujú vyše milióna ľudí a nedali sa ako jediní pokoriť Hitlerom, ani potom Stalinom. Odolali devätnástim nemeckým divíziám a vďaka Juhoslávii sa Hitler nedostal k Moskve zavčasu, kým prišla zima. Možno práve ich zásluhou nastal zázračný obrat, ktorým sa zavŕšilo naše oslobodenie. Poznal som dediny, kde neostal jediný chlap, všetkých fašisti vyvraždili, alebo padli ako partizáni. Stretol som ľudí bez očí, bez rúk, s protézami. Vdovy sa znova vydali, mali zas deti a tie aj ich deti znovu bojujú nezmyselne medzi sebou. To som mal povedať? Neodpovedal som nič. Mlčal som.

Máte čosi ako vyznanie? Potrebu povedať dačo iným?

- Poviem poučku môjho rodáka Franza Kafku. Nič lepšieho teraz nevymyslím. Je jednoduchá: Človek potrebuje tri vlastnosti, ktoré z neho robia človeka - ak jedna z nich chýba, život sa zrúti ako domček z karát.

A tie tri vlastnosti sú?

- Krása, zmysel života a istota. Potrebuješ vnímať všetky úžasné krásy vôkol seba a v sebe. A vedieť prečo, aký to dáva dokopy zmysel. A istotu, že akokoľvek krátky máš predurčený život, si tu preto, aby si čosi vytvoril. Za život, ktorý si dostal, máš povinnosť niečomu alebo niekomu život dať. Dieťa, dom, stolček, lampa, pieseň, kniha. Čosi pekného, užitočného, dobrého.

Máte pocit, že ste toto všetko alebo aspoň čosi z toho odkázali ďalším?

- Chcel by som odkázať svojim deťom, čo môj otec odkázal mne: "Nikdy nikoho a nič nepreceňovať, ani nepodceňovať." Moji potomci by si mohli pospomínať na mňa v dobrom a povedať si: "Otecko nebol najdokonalejší, ani najmúdrejší, ale bolo nám s ním príjemne na svete." Mimochodom, moji čitatelia by si mohli pospomínať tiež takto.

Aký titulok dať nášmu rozhovoru? Veď po týchto bohato prestretých stoloch, plných pohároch a veselých tvárach kolegov od pera nemôžeme dať smutnú bodku.

- Keďže je známe, že sa rád opakujem, zacitujem zo seba starý, už použitý titulok: Vravím vždy len to, čo si myslí šofér, upratovačka a obyčajní ľudia.

Po tom všetkom, čo máte za sebou, nechcete si vyrovnať účty, poslať dakomu touto cestou frčku do nosa?

- Pomsta mi je cudzia. V akejkoľvek podobe.

Ale ba. Ani anekdota?

- Tak dobre. Po vojne sedí Kohn v kaviarni Slávia a vraví: "Tak teraz keby prišiel Hitler a chcel si vypožičať Svobodné slovo, tak by som riekol - vám, Hitler, žiadne noviny nikdy nepožičiam. Ani SLOVO." S hosťom SLOVA sa zhováral Miro Procházka

Úryvok z poviedky Arnošta Lustiga PORGESS preložil M. P.