Triumf hnutia Solidarita

Skok elektrikára Lecha Wałęsu cez plot Leninových lodeníc v Gdansku v lete 1980, z ktorých ho prepustili kvôli pokusu organizovať slobodné odbory, sa čoskoro stal legendárnym. Štrajk v Gdansku neskôr viedol k vytvoreniu nezávislej odborovej organizácie Solidarita a stal sa symptómom dlhej celospoločenskej krízy.
Počet zobrazení: 1518

Skok elektrikára Lecha Wałęsu cez plot Leninových lodeníc v Gdansku v lete 1980, z ktorých ho prepustili kvôli pokusu organizovať slobodné odbory, sa čoskoro stal legendárnym. Štrajk v Gdansku neskôr viedol k vytvoreniu nezávislej odborovej organizácie Solidarita a stal sa symptómom dlhej celospoločenskej krízy.

V októbri 1956, po vzbure robotníkov v Poznani, sa mení vedenie Poľskej robotníckej strany. Na jej čelo sa dostáva Władysław Gomułka, ktorý bol odvolaný v roku 1948, keď vyslovil názory, ktoré sa nepáčili Stalinovi. Gomułkovo vedenie presadzuje viacero reforiem. V krajine sa končí s pokusmi o kolektivizáciu poľnohospodárstva. Robia sa významné ústupky katolíckej cirkvi, zavádza sa cirkevné školstvo od základných škôl po katolícku univerzitu. Vytvára sa čoraz väčší priestor pre drobné a stredné podnikanie.

Opakuje sa však akýsi bludný kruh. Každé kolo pokusov o reformy sa končí robotníckou vzburou. Gomułka sa v októbri 1956 zastal poznanských robotníkov, no v decembri 1970 proti gdanským poslal helikoptéry a tanky. Nikdy sa už presne nedozvieme, koľko ich zahynulo po brutálnom zásahu. No základná príčina robotníckych protestov bola v rokoch 1956, 1970 i 1980 zhodná - neúnosné ceny potravín. Poľské súkromné poľnohospodárstvo sa neukázalo ako veľmi výkonné a pohlcovalo značné štátne dotácie. V Maďarsku začal János Kádár od leta 1957 uskutočňovať podobnú reformnú politiku ako Gomułka. Bol tu však jeden viditeľný rozdiel: režim nedopustil rozpad roľníckych družstiev a hospodárske reformy boli úspešnejšie.

Nemecký výraz ,,Polnische Wirtschaft" by sa dal do slovenčiny preložiť ako ,,turecké hospodárenie". Pred nastolením výnimočného stavu tak charakterizovali situáciu v Poľsku kritici nielen z východného, ale aj zo západného Nemecka. Situácia im pripomínala neschopné šľachtické Poľsko XVIII. storočia. Ani západonemeckým sociálnym demokratom sa Walęsa veľmi nepáčil...

Solidarita

Disidenti existovali vo všetkých krajinách východného bloku. V Poľsku však došlo k výnimočnej situácii, disidenti našli masovú oporu medzi robotníctvom. V istom zmysle akoby sa opakovali niektoré udalosti z dejín robotníckeho hnutia, od roku 1956 do roku 1989 akoby sa kľúčovým spoločenským protirečením v Poľsku stávala konfrontácia medzi robotníckou triedou a vládou. Robotnícka trieda sa stávala stále viac organizovanejšou. Lenže jej ideológiou nielenže nebol marxizmus, ale odmietla aj socializmus. Ideológia poľských robotníkov bola akýmsi svojráznym krížencom tradičného poľského vlastenectva s takou formou chápania katolíckej viery, ktorá nemá nikde na svete obdobu. Na Poliakov mala mimoriadne veľký vplyv okolnosť, že sa pápežom v roku 1978 stal krakovský arcibiskup Karol Wojtyla.

V roku 1980 sa nezávislá odborová organizácia Solidarita stáva politickou silou. Toto združenie už nebolo vďaka svojmu vplyvu odborovou organizáciou, ale širokospektrálnym politickým hnutím. Nikomu vtedy nenapadlo, že Solidarita je akýmsi predobrazom hnutí, ktoré budú vznikať v ostatných krajinách stredovýchodnej Európy o deväť rokov neskôr.

Sám Wałęsa bol predovšetkým robotníckym odborárskym lídrom. V tom bola jeho sila, ale ako sa ukázalo neskôr, aj slabosť. Vedel sformulovať a odvážne brániť bezprostredné požiadavky robotníkov, ale keď sa mal stať reprezentantom celého národa, názorne sa ukázali jeho osobné obmedzenia.

Situáciu v roku 1981 dočasne rieši armáda nastolením výnimočného stavu. Jej zásah mal zachrániť krajinu pred sovietskou intervenciou. Okolnosť, že všetku moc prevzala vlastne armáda, znamenala pre sovietske impérium naozaj netypické riešenie situácie. Armáda v skutočnosti podstatne dezavovala moc komunistickej strany a popri Solidarite a cirkvi vystúpila ako jedna z národných síl. Kremeľ musel toto riešenie chtiac-nechtiac akceptovať. Jedna vec bola totiž zrejmá: na rozdiel od Československa v roku 1968 tu bola reálna možnosť, že by Sovieti narazili na ozbrojený odpor. V Poľsku po druhej svetovej vojne fakticky prebiehala občianska vojna, možno až do začiatku 50. rokov ostali v lesoch zvyšky Armii Krajowej.

Rok 1989 v Poľsku

Stabilizácia situácie v Poľsku vyšla ZSSR príliš draho. Kým brežnevovské vedenie sa snažilo udržať východnú Európu pod svojou kontrolou, Gorbačov si čoraz viacej uvedomoval neúnosnosť ceny za udržanie impéria.

V apríli 1989 sa v Poľsku ruší zákaz Solidarity a prebiehajú rokovania pri okrúhlom stole. Témy rokovaní boli podobné ako u ďalších okrúhlych stolov: nezávislosť súdnej moci, prístup opozície k masmédiám, obmedzenie moci komunistickej strany. V Poľsku sa prijalo riešenie, že parlament sa rozdelí na dve komory, kým voľby do Senátu budú slobodné, v Sejme mali mať komunisti a ich spojenci vopred vyhradených 65 % kresiel. Lenže bývalí spojenci komunistov - Zjednotená ľudová strana a Demokratická strana - sa rozhodli ísť svojou vlastnou cestou. V júni 1989 sa zdalo, že sa poľská pravica stala na povestné „večné časy“ politickým víťazom. Lenže už v roku 1989 sa ukázali v radoch poľskej pravice i samotnej Solidarity fatálne rozpory, ktoré potom umožnili v ďalších voľbách víťazstvo ľavice. Navyše, poľskí reformní komunisti sa poučili z príkladu maďarskej ľavice a transformovali svoju stranu sociálnodemokratickým smerom.

V prvých slobodných prezidentských voľbách zvíťazil líder Solidarity Wałęsa, no ďalším poľským prezidentom sa už stal ľavičiar Alexander Kwaśniewski.

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984