Reklama
Reklama

Tance na vlastných a cudzích svadobných hostinách

Hannu Krallovú, ktorá patrí vo svete medzi najprekladanejších súčasných poľských spisovateľov, môžeme v posledných rokoch vďaka starostlivosti prekladateľky Pavly Foglovej čítať i v češtine. (V slovenčine vyšla Krallovej kniha Dôkazy jestvovania v preklade Oľgy Lajčiakovej - pozn. redakcie.) K poviedkovému súboru Tanec na cizí veselce, vydanému už pred dvoma rokmi, pribudla tohto roku ďalšia kniha, novela s prvkami reportáže i komentovaného interview Stihnout to před Pánem Bohem.
Počet zobrazení: 648

Hannu Krallovú, ktorá patrí vo svete medzi najprekladanejších súčasných poľských spisovateľov, môžeme v posledných rokoch vďaka starostlivosti prekladateľky Pavly Foglovej čítať i v češtine. (V slovenčine vyšla Krallovej kniha Dôkazy jestvovania v preklade Oľgy Lajčiakovej - pozn. redakcie.) K poviedkovému súboru Tanec na cizí veselce, vydanému už pred dvoma rokmi, pribudla tohto roku ďalšia kniha, novela s prvkami reportáže i komentovaného interview Stihnout to před Pánem Bohem.

Doktor Marek Edelman, hlavná postava druhej z oboch kníh, je podľa všetkého pre reportérku i prozaičku Hannu Krallovú ideálnym hrdinom. Hrdinom zo života, ale tiež hrdinom literárnym. Zdá sa, že ich, autorku a hrdinu, spája podobný pohľad na život. Marek Edelman je jediným žijúcim členom štábu povstania vo varšavskom gete v roku 1943. Po tom, čo sa zachránil, už v ďalšom roku bojoval vo Varšavskom povstaní. Po roku 1945 neodišiel do Izraela, počas vojny ani pred ňou nebol sionistom, patril k židovskému socialistickému Bundu. Bund bol socialistický, nie komunistický. Marek Edelman nevstúpil po vojne do komunistickej strany. Stal sa vynikajúcim kardiológom. Keď sa v sedemdesiatych rokoch začalo tvoriť disidentské prostredie, solidarizoval s ním. Za výnimočného stavu (1981) bol internovaný, ale len krátko. Pre komunistov bolo dosť chúlostivé väzniť legendu židovského odboja. „Sedel som desať alebo dvanásť dní“, spomína Marek Edelman po rokoch (Gazeta Wyborcza, 22. 4. 1999) a dodáva podľa merítok svojho života: „Popravde povedané, ten vojnový stav bol dosť bezzubý.“ Je možné si predstaviť pre vynikajúcu novinárku lepší materiál, než z akého je utkaný takýto život?

Obeť i hrdina Marek Edelman v mladosti patril k Bundu, ktorý po vojne už nemal v Poľsku zázemie. Židovský proletariát bol vyvraždený a tí, ktorí prežili, odchádzali. „V roku 1949 zjazd Bundu rozpustil poľskú organizáciu. Nechceli sme sa zlúčiť s komunistickou stranou. Na druhej strane im asi na podpore zdecimovaného Bundu ani veľa nezáležalo“, spomína v už citovanom rozhovore, a je to výrok pre Edelmanov spôsob rozprávania dosť charakteristický. Najskôr konštatuje vec hodnú obdivu a to, že židovskí socialisti odmietali zlúčenie s komunistami, ale hneď - kvôli spravodlivosti - pripomenie, že nátlak asi nebol príliš silný. To nie je relativizácia mravných kategórií, to je vedomie zložitosti života. Príkladov takéhoto myslenia nájdeme veľa, a to nielen v rozhovoroch, ktoré s Marekom Edelmanom viedla Hanna Krallová. I to dodáva jej knihe Stihnout to před Pánem Bohem na vierohodnosti. Marek Edelman vyratúval už nejedenkrát, koľko Poliakov sa zúčastnilo na záchrane Židov za nacistickej okupácie a vychádza mu imponujúce číslo. Na druhej strane netají, že jeho vlastným deťom sa v povojnovom Poľsku vyrastalo ťažko a že s antisemitizmom sa stretávali už v materskej škôlke. Takéto úprimné spomienky nepotešia ani priaznivcov stereotypu Poliaka - antisemitu, ani poľského nacionalistu. Niet sa čo čudovať, že židovský lekár sa neskôr najviac zblížil s neideologickým hnutím na ochranu ľudských práv, ale nikdy nebol použiteľný pre žiadnu propagandu a žiadnu ideológiu (bez ohľadu na ich zločinnosť či ušľachtilosť). Marek Edelman si celkom určite nepredsavzal búrať tabu, či demýtizovať dejiny, iba rozpráva o tom, čo videl. Kniha Stihnout to před Pánem Bohem sleduje hrdinu ako popredného bojovníka z varšavského geta, ale aj neskôr ako lekára. Ponúkala by sa myšlienka, že tieto dve Edelmanové skúsenosti spája boj za záchranu ľudských životov. Je to, bohužiaľ, zložitejšie. Povstanie vo varšavskom gete, vtedy ešte vzdialenom od vojnových frontov, nemohlo zachrániť ľudské životy. Išlo v ňom skôr o voľbu podoby vlastnej smrti, zachránili sa len tí, ktorí sa ukryli a utiekli. Edelmana bojovníka a Edelmana kardiológa spája skôr neobyčajná schopnosť zodpovednosti, schopnosť prevziať, ak to uzná za nevyhnutné, zodpovednosť nielen za vlastný osud, ale i za životy iných.

Úprimnosť a živosť rozprávania Hanna Krallová sleduje a zapisuje židovské životy v 20. storočí, osudy rabínov i mladých sionistov a mladých komunistov, osudy Židov ukrývaných v skriniach i židovských policajtov v gete, Židov - povojnových budovateľov nového poriadku i jeho obetí, osudy židovských väzňov i židovských pracovníkov komunistického represívneho aparátu. Zbierka Tanec na cizí veselce však nie je len o židovských osudoch. „Deti, tancujete na cudzej svadbe“, varuje židovská matka svoje deti - náruživých budovateľov komunizmu. Na cudzích svadbách však tancujú aj nežidovskí hrdinovia, túžiaci po vlastnej skutočnej svadbe. Napríklad obyvatelia baltského pobrežia, ktorí sa považujú za Poliakov, ale Poliaci sa na nich dívajú ako na Nemcov. A iní sa cítia byť Nemcami, nemecká spoločnosť ich však neprijíma. Poľka sa celý život presviedča, že dieťa, ktoré splodil jej manžel s ukrývanou Židovkou, je skutočne jej - biologicky jej. Po rokoch spomína i na pôrod, ktorý sa neuskutočnil. To, čo Hanna Krallová popisuje, sú vlastne malé dejiny. Rekonštruuje udalosti z toho, čo si kto zapamätal, z toho, o čom je kto ochotný rozprávať. Ako vyzerala oná miestnosť pred desaťročiami, ako sa mohla odohrať oná rozprava? Malé a veľké dejiny však nie sú oddeliteľné, a tak sa tej istej novele stretneme s rabínom Mejerom, brúsičom nožov i s nemeckými vysokými dôstojníkmi pripravujúcimi atentát na Hitlera. Pri knihách zaoberajúcich sa takýmito témami sa v posledných rokoch už hockto pýta, čo nového prinášajú. Nebolo už všetko napísané? Nebolo už vznesených dosť dôkazov o zločinoch diktatúr - aspoň pre tých, ktorí chcú počuť? Alebo inak: aký to má zmysel, keď všetky osudy, ktoré majú byť opísané, aj tak nie sme schopní opísať? Knihy Hanny Krallovej pred týmito otázkami ľahko obstoja. Pre to, ako výborne sú napísané, pre mnohosť perspektív, ktoré - opäť - nemajú nič spoločného s mravným relativizmom, pre úprimnosť i pre zdržanlivosť pred intimitou hrdinov, pre živosť rozprávania. Česká podoba knihy o Marekovi Edelmanovi je síce obohatená o záverečné zamyslenie sa Lenky Jungmannovej, škoda však, že chýbajú informácie o celom živote hlavného hrdinu. Hoci novela bohato presahuje to, čo bežne od žurnalistickej práce očakávame, novinárska práca svojho druhu to však je a ráta teda so znalosťami, ktoré je možné predpokladať u poľského, nie však u cudzieho čitateľa. Podobne by o niečo viac vysvetliviek neuškodilo ani poviedkovému Tanci na cizí veselce. To sú však drobné pripomienky. Obidve knihy by si vďaka kvalitám originálov a vďaka veľmi dobrým prekladom zaslúžili oveľa väčšiu pozornosť, než akej sa im zatiaľ dostalo.

Autor je polonista

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama