Nerovnosť globálnej nerovnováhy
Globálna ekonomická nerovnováha je bezprecedentne obrovská, neudržateľná a nerovná. Na jednej strane tu máme niekoľko bohatých krajín s veľkým deficitom bežného účtu. Jedna z nich – Spojené štáty americké – ho má tri a pol krát väčší, než deficit všetkých ostatných krajín OECD. Na strane druhej tu máme niekoľko bohatých krajín a krajín so strednou úrovňou príjmov (Japonsko, Nemecko, Čína, Saudská Arábia a Rusko), ktoré majú veľké prebytky bežného účtu. Najvýraznejší medzi nimi sú veľkí vývozcovia ropy a ázijskí exportéri lacných priemyselných výrobkov, ktorí ukladajú prebytočný kapitál v bohatých krajinách. Prečo by nás to však malo znepokojovať? Nespočítajú a neneutralizujú sa globálne všetky prebytky a deficity? Áno, v čisto účtovníckom zmysle. Krajiny s vysokými deficitmi si musia požičiavať v zahraničí, krajiny s nadbytkom peňazí sa zas v zahraničí snažia investovať. No v praktickej rovine je to zložitejšie. Krajiny s deficitom majú problém požičať si dostatok peňazí, krajiny s prebytkom majú problém nájsť investície, ktoré prinesú dostatočne vysokú návratnosť. Veľké globálne riziko predstavuje najmä nezdravá americká ekonomika. Vyriešiť ho môže buď výrazné znehodnotenie dolára, čím sa zníži obchodný deficit krajiny, alebo podstatný nárast úrokových sadzieb v USA, čo môže pritiahnuť zahraničné investície. Alebo oboje. Za normálnych okolností – čo znamená pomerne malé prebytky a deficity – dokážu globálnu nerovnováhu korigovať pohyby výmenných kurzov a úrokových mier. No na riešenie amerického deficitu bežného účtu by boli potrebné omnoho drastickejšie pohyby, ktoré by destabilizovali celý globálny finančný trh. Pretože USA majú v súčasnosti najvyšší zaznamenaný deficit. Na riešenie je potrebná medzinárodná koordinácia. „Trhové sily“ problém nevyriešia – iba ak by sme za riešenie považovali náhlu, pre všetkých zničujúcu zmenu. Americký neukojiteľný hlad po tovare a službách dnes totiž živí rast mnohých iných ekonomík. A tento dopyt musí spomaliť – podľa možností postupne – aby sa tak vyrovnala globálna nerovnováha. Bez koordinovanej medzinárodnej reakcie sa americká ekonomika zosunie do recesie, čo destabilizuje aj zvyšok sveta. Nerovnováha neprináša iba veľké riziko; spôsobuje aj výrazne nerovnomerné prerozdelenie globálnych zdrojov. Kapitál „tečie do kopca“ – do bohatých krajín. Predovšetkým do jednej – do USA. Túto nerovnosť viditeľne ilustruje fakt, že priemerný americký deficit bežného účtu bol v posledný rokoch o tretinu vyšší, ako celkové HDP subsaharskej Afriky. Peniaze, ktoré krajiny s prebytkami v súčasnosti investujú do USA, by mohli výrazne prospieť rozvoju chudobnejších krajín. Ak by sa k nim dostali. Alebo by mohli prispieť k zvýšeniu životnej úrovne v krajinách so strednými príjmami. Životná úroveň Američanov je dnes o šesť percent vyššia, než ich príjmy. Len vďaka obrovskému, neustávajúcemu toku kapitálu z iných krajín. V globálnom meradle sa tak USA stávajú „silne zadlženou krajinou“. V krajine s vonkajším deficitom musí nejaký dôležitý sektor hospodárstva míňať viac peňazí, než získava. V USA je to najmä osobný sektor. Nadhodnotené ceny nehnuteľností, rastúce ceny akcií a nízke úroky viedli americké domácnosti k tomu, že za posledných pár rokov zvýšili svoju zadlženosť nad šesť percent hrubého domáceho príjmu. Takýto stav nemôže vydržať večne, a kríza na hypotekárnom trhu, ktorá sa preniesla do celého finančného sektora, môže byť prvým znakom rýchleho konca. Vďaka požičiavaniu peňazí z iných krajín si americké domácnosti dokázali monopolizovať tovary a služby, ktoré by mali väčší vplyv na globálny blahobyt ľudstva, ak by sa spotrebovali v chudobnejších krajinách. Americká ekonomika tiež ťaží z gargantuovského prílivu finančných zdrojov, ktoré mohli krajiny so strednými a nízkymi príjmami investovať do vlastného rozvoja. Keďže USA z tejto globálnej nerovnováhy ťažia, majú malú motiváciu naprávať ju. Politické vedenie prinúti konať pravdepodobne iba bezprostredne hroziaci hospodársky kolaps. Alternatívnym riešením, výhodným pre všetkých, by bola koordinovaná snaha rozvinutých a rozvojových krajín o zvýšenie dopytu aj v iných krajinách, ako len v USA. Zníženie dopytu v USA, ktoré kríza nevyhnutne prinesie, môže pomôcť vyvážiť rast dopytu v Európe a Japonsku. Riešenie, ktoré berie do úvahy aj faktor rovnosti, však musí obsahovať zvyšovanie domáceho dopytu, najmä domácich investícií, v rozvojových krajinách, trpiacich nedostatkom zdrojov na rozvoj. Pre nich nie je silnejšia hospodárska koordinácia nerealistickým ideálom, ale nevyhnutnosťou. Text vydalo International Poverty Centre, projekt vytvorený v spolupráci medzi UNDP a brazílskou vládou www.undp-povertycentre.org
