Daňové pokusy
To, čo sa deje s cenami pohonných hmôt už naozaj nemá obdoby. Ešte pred rokom, či dvoma sme boli zvyknutí najmä na sezónne výkyvy, teraz však ceny stúpajú bez ohľadu na to, či sa blíži leto, alebo zima. Niektorí diskutéri na internetových stránkach Slova proti môjmu komentáru z minulého týždňa namietali, že Miklošov návrh na zníženie spotrebnej dane by mohol priniesť pokles cien. S akým iným očakávaním by vláda znižovala DPH na knihy a prečo sme teda Dzurindovej vláde vyčítali, že rast zapríčinilo práve zvýšenie daní? Nuž, na prvý pohľad táto argumentácia „sedí“, ale naozaj len na prvý. Ceny by sa neznížili V prvom rade – je nesporné, že zvýšenie spotrebnej dane na pohonné hmoty pred štyrmi rokmi spôsobil rast cien benzínov a nafty. Dokazujú to štatistiky z toho obdobia, pričom nárast vtedy nebolo možné vysvetliť ani prudkým pádom dolára, ani prudkým rastom cien ropy. Navyše by toto nebol jediný príklad toho, že obchodníci vždy využívajú „objektívne príčiny“ na zdražovanie, najmä ak si vtedajšia vláda nedala ani len tú námahu, aby seriózne prepočítala mieru dopadu zvýšenia daní na „úpravu cien“ zo strany producentov a obchodníkov. Zvýšenie daní je pre obchod vždy dobrá zámienka na zdražovanie, najmä ak si bežní zákazníci nedokážu spočítať, či sa konečné ceny zvýšili skutočne len o novú daň. Problém je, že rovnako niet sporu, že naopak to neplatí. Opäť to dokazujú praktické skúsenosti a je isté, že nie náhodou tým argumentovalo vedenie rezortu financií aj pred necelými troma rokmi, keď zníženie spotrebnej dane navrhoval Robert Fico. Úplne neúčinné je zníženie daní na konečné ceny najmä v čase, keď na ne veľmi intenzívne pôsobia zároveň iné faktory, ktoré vláda neovplyvní. Je isté, že ak by aj vláda spotrebnú daň na pohonné hmoty znížila, producent(i) a obchodníci by „sa oháňali“ zdražovaním ropy na svetových trhoch, aby obhájili udržanie terajších konečných cien benzínov a nafty. Účinná kontrola tvorby cien je v takýchto prípadoch veľmi zložitá a je reálne obávať sa, že kým by výrobcom a obchodníkom niečo dokázala, ceny by sa objektívne zvýšili. Zníženie DPH na knihy preto treba brať trochu ako pokus. V oblasti, ktorá je na jednej strane pre spoločnosť veľmi významná, na druhej strane z ekonomického hľadiska nie je profilujúca (napr. pre príjmy štátneho rozpočtu). Jednoducho, ak by sa aj predpoklady nesplnili a predaj kníh by sa nezvýšil natoľko, aby vykryl straty zo zníženej sadzby dane, štát by prišiel rozhodne o oveľa menšiu sumu, ako pri znížení spotrebnej dane na pohonné hmoty. V každom prípade bude vyhodnotenie tohto pokusu veľmi zaujímavé – jednak z hľadiska dopadov na trh, jednak z hľadiska dopadov na príjmy štátu. Predaj pohonných hmôt neklesá Dane pritom nie sú len fiškálnym nástrojom. Vlády ich používajú aj na to, aby nepriamo regulovali hospodársky vývoj. Nízke zdaňovanie by malo podporiť dopyt po výrobkoch či službách, ak si sú vlády isté, že sa prejaví na nízkych cenách. Z tohto hľadiska ešte objektívne nenastal čas na takýto zásah. Čítanie kníh sa u nás naozaj stáva „historickým remeslom“, čo má vážne (negatívne) dopady na úsilie budovať vedomostnú spoločnosť. Ale pohonných hmôt sa nepredáva menej – hospodársky rast je zatiaľ natoľko silný, že ekonomika sa stíha vyrovnať aj s nepriaznivým vývojom cien benzínov a nafty. Vláda teda nemá na zníženie dane ani takýto motív. To už by časť z výnosov z nej mohla dať na kompenzácie pre tých, na ktorých má výrazne negatívny dopad a nedokážu sa s ním vyrovnať (len to, prosím, neinterpretujte ako volanie po akomsi „palivovom príplatku“ k sociálnym dávkam). S daňami treba narábať opatrne a premyslene. Hoci sa to kritikom vlády nepáči, jednoducho je oveľa zložitejšie dane znižovať, ako ich zvyšovať, pretože zatiaľ čo ich zvýšenie sa v trhovom mechanizme okamžite prejaví na raste cien, ich zníženie sa na cenách nemusí prejaviť vôbec. A štát nemá dostatočné nástroje, aby tomu účinne zabránil. Aj to je dôsledok bezbrehej liberalizácie. Autor je ekonomický novinár
