Eurodoba – krátkodobá stabilizácia, dlhodobá stagnácia?

Dňa 7. mája Európska komisia (EK) odporučila vstup Slovenskej republiky do eurozóny. Týmto krokom sa naplnilo prvé zásadné rozhodnutie o zavedení eura k 1. januáru 2009. Vláda hodnotí prechod k európskej mene ako historickú príležitosť. So zavedením eura sa však spájajú aj závažné riziká. Zavedenie eura k 1. januáru 2009 nie je bez kontroverzií ani na Slovensku, ani v Európskej únii. Vláda Roberta Fica dosiahla týmto krokom jeden zo svojich cieľov. Zdá sa, že okrem KDH sú rýchlym zavedením eura nadšené aj opozičné strany. Liberálni novinári pripisujú hlavnú zásluhu na rýchlom zavedení eura neoliberálnej hospodárskej politike predchádzajúcej vlády Mikuláša Dzurindu. Zahraničné banky a priemyselné podniky vnímajú zavedenie euromeny takmer výlučne pozitívne. Pre ne totiž odpadá riziko výmenného kurzu. Kalkulácie sa budú uskutočňovať ľahšie. Banky sa viac nemusia obávať znehodnocovania slovenských aktív v prípade menovej krízy. Výrazné výhrady sa však objavujú medzi obyvateľstvom. Podľa prieskumov verejnej mienky sa dokonca relatívna väčšina vyslovuje skepticky. Predovšetkým ľudia s nízkymi príjmami sa obávajú výrazného nárastu cien ako následku zavedenia eura. Aj Európska únia je evidentne rozdelená. Rozhodnutie EK primárne vyplynulo z politického kalkulu. Slovensko spĺňa prístupové kritériá na vstup do eurozóny. To je dôvod, pre ktorému sa komisia nemôže odvolať na formálny argument, že sa nenaplnilo niektoré z požadovaných kritérií, ako to bolo v prípade Litvy v roku 2006. Tá vtedy len veľmi tesne nesplnila inflačné kritérium. Odmietnutie litovskej požiadavky vstúpiť do eurozóny sa v tom čase interpretovalo ako signál, že EK si nepraje, aby sa chudobnejšie krajiny východnej Európy stali členmi eurozóny. Ak by komisia aj teraz odmietla vstup Slovenska, stali by sa prístupové kritéria pre eurozónu úplne irelevantné. Tomu by sa však komisia chcela bezpodmienečne vyhnúť. Prístupové kritériá majú totiž držať finančnú a fiškálnu politiku v smere, ktorý si komisia praje. Európska komisia totiž trvá najmä na reštriktívnej fiškálnej politike s nízkym vytváraním nových dlhov (maximálne 3 % HDP). Výhrady proti rýchlemu zavedeniu eura Na rozdiel od Európskej komisie má Európska centrálna banka proti rýchlemu zavedeniu eura na Slovensku výhrady. Obáva sa rastúcej inflácie po zavedení novej meny, ako sa to stalo v prípade Slovinska, kde bol tento trend veľmi výrazný. Dosiaľ sa inflačný tlak zmierňoval výrazným zhodnocovaním koruny. Posilňovanie koruny spôsobuje, že importovaný tovar sa stáva lacnejším a priestor na cenovú politiku sa pre importujúcu konkurenciu zužuje. Zavedením eura sa tento nástroj na potláčanie inflácie stratí. Posledný raz môže byť použitý pri stanovovaní definitívneho konverzného kurzu medzi eurom a korunou. Premiér Robert Fico si želá silný konverzný kurz. V takom prípade by boli importované tovary v prechodovej fáze relatívne lacné a inflačný tlak by spočiatku zmierňoval konkurenciu dovozu. Tým sa otázka inflácie pri fixácii konečného konverzného kurzu, o ktorom sa však ešte len bude musieť rokovať, dostáva z pohľadu slovenskej vlády do popredia. Zvýšenie cien by najväčšmi postihlo predovšetkým nízke príjmové skupiny, čo jasne ukazujú príklady iných krajín. Zvyšovanie cien sa vo všeobecnosti prejavuje silnejšie pri tovaroch, ktoré sú významnou súčasťou spotrebného koša nízkych príjmových skupín. Mnohí z nich sú práve voličmi Smeru-SD. Silný konverzný kurz koruny však nepôsobí len na infláciu. Pôsobí aj na produkciu a zahraničný obchod. Je tu tendencia zostriť konkurenciu prostredníctvom importu. To nepredstavuje pre veľké zahraničné podniky s vysokou produktivitou práce, ako napríklad automobilové koncerny, nijaký problém. Mnoho menších domácich podnikov vykazuje nižšiu produktivitu práce a pôsobí pod oveľa väčším konkurenčným tlakom. Krátkodobo im zostane ako nástroj na udržanie cenovej konkurencieschopnosti len tlak na mzdy. Aj v celkových hospodárskych súvislostiach sa dá konštatovať, že ak sa stratí možnosť devalvácie, stáva sa tlak na mzdy základným nástrojom na zachovanie cenovej konkurencieschopnosti. Obchodná bilancia a bežný účet Slovenska sa síce v posledných rokoch výrazne zlepšili, avšak toto zlepšenie je labilné. Dynamika exportu je veľmi silne závislá len od jediného sektoru – automobilového priemyslu. Na najdôležitejšom odbytovom trhu, v západnej Európe, sa črtá výrazné konjunkturálne ochladenie. V marci tohto roku sa obchodná bilancia opäť prepadla do červených čísel. Skúsenosti južnej Európy Ak sa euro zavedie so silným konverzným kurzom koruny, hrozí upevnenie importného ťahu. Mnoho juhoeurópskych štátov vykazuje po zavedení eura deficit obchodnej bilancie a bežného účtu. V prípade Portugalska a Španielska dosahujú hodnoty 9 až 10 percent hrubého domáceho produktu. V Portugalsku sa vysoký deficit obchodnej bilancie vníma ako výrazné brzdenie rastu. Už pred niekoľkými rokmi sa tu vyčerpal aj impulz pre rast prostredníctvom nižších úrokov, ktoré súviseli so zavedením eura. Od zavedenia eura v roku 1999 ako účtovnej meny prestalo Portugalsko dobiehať priemer Európskej únie. Od roku 2002 sa portugalské hodnoty rastu nachádzajú výrazne pod európskym priemerom. Zdá sa, že aj v Španielsku sa rast vyčerpáva. Dlho bol stimulovaný boomom na trhu s nehnuteľnosťami. V súčasnosti však bublina s nehnuteľnosťami praská. Štrukturálna slabosť španielskeho hospodárstva sa tým zvýrazňuje a je viditeľnejšia. Taliansko síce nevykazuje vysoký deficit bežného účtu, ale hospodárstvo sa nevie vyrovnať so stratou možnosti devalvovať menu, čo bol predtým často využívaný nástroj na opätovné vytvorenie konkurencieschopnosti. Taliansko sa už roky nachádza v stave stagnácie. Aj írsky hospodársky model, ktorému dominovali priame investície a výroba na export, sa momentálne dostáva do očividnej krízy, ktorá do veľkej miery súvisí s výrazným posilňovaním eura voči americkému doláru a britskej libre. Tieto skúsenosti sa nedajú automaticky prenášať na Slovensko. Existujú tu však dôležité podobnosti. Juhoeurópske štáty – predovšetkým Portugalsko, Španielsko a Grécko – vykazujú podobne ako Slovensko tendenciu výrazného deficitu bežného účtu. To už síce nevedie k menovej kríze, ale zato k brzdeniu rastu. Zníženie úrokov stimulovalo v týchto krajinách viac či menej konzum, predovšetkým v oblasti nehnuteľností. Obrysy hraníc konzumu, ktorého motorom je dlh, sú čoraz viditeľnejšie a zreteľnejšie. Ako som už spomínal, boom na trhu s nehnuteľnosťami sa najmä v Španielsku ukázal byť len bublinou. Jej následky v podobe frenetickej výstavby boli málo potešiteľné aj pre vývin miest. Aj na Slovensku narastá konzum na dlh. Bratislava vykazuje jasné znaky stavebného boomu – neusporiadaná výstavba luxusných bytov a kancelárií. Takéto elementy rastu je však potrebné vnímať ako nestabilné v protiklade k faktu, že jazvy chaotickej výstavby na obraze mesta a krajiny majú omnoho trvalejší charakter. Vyššiu váhu ako v južnej Európe má na Slovenku priemyselný export. Spočíva však na veľmi úzkej báze, a je preto veľmi zraniteľný voči konjunkturálnym zmenám v štátoch západnej Európy. Silné zhodnotenie eura rozkývalo dokonca aj írsku ekonomiku, ktorej rast sa opiera predovšetkým o export. Veľa hovorí v prospech tézy, že stimulujúce elementy vstupu do eurozóny budú mať skôr krátkodobý charakter. V dlhodobom horizonte však začnú pôsobiť brzdiace elementy, ktoré sa už nebudú dať korigovať devalváciou. Dodatočne sa ako brzda môžu prejaviť aj reštriktívne kritériá najmä fiškálnej politiky, ktoré sú integrálnou súčasťou paktu rastu a stability v menovej únii. Tieto kritériá sú pre dobiehajúcu industrializáciu príťažou. Sťažujú cielené štátne zaangažovanie a pôsobenie v hospodársky problémových regiónoch, pričom na Slovensku sa niekoľko takýchto regiónov nachádza. Svojím rigidným charakterom blokujú kritériá paktu rastu a stability možnosť flexibilného hospodársko – politického reagovania na meniace sa konjunkturálne situácie. Už dnes je evidentné, že kritériá paktu rastu a stability svojimi reštriktívnymi fiškálno –politickými kritériami sťažujú vybudovanie sociálneho systému, ako aj systému vzdelávania. Nevýhody spojené so vstupom do eurozóny budú najviac pociťovať chudobnejšie vrstvy obyvateľov Slovenska. Najviac zvýhodnené budú nadnárodné banky a priemyselné koncerny, ako aj vyššie stredné vrstvy populácie. Autor je profesor na Viedenskej ekonomickej univerzite a analytik Inštitútu pre politicko-ekonomický výskum IPE vo Viedni