Daňová sloboda – vrchol pravicového populizmu
Nadácia F. A. Hayeka a jej dcérska spoločnosť Združenie daňových poplatníkov opäť mediálne „zahviezdili“ tzv. dňom daňovej slobody. Médiá mu, samozrejme, venovali veľký priestor, občas až v bizarnej podobe. „Deň daňovej slobody“ je totiž nezmysel a podvod, ktorý médiá, v iných prípadoch také ostražité, už roky nedokážu či nechcú demaskovať. Len krátko zhrniem, že tzv. deň daňovej slobody vypočítava Nadácia F. A. Hayeka podľa miery odvodov, ktoré zo svojho príjmu odvádzajú občania do verejných rozpočtov. Z celoročného priemerného tzv. superhrubého príjmu (čistá mzda + všetky odvody a dane) odpočíta čistý príjem a až keď zarobíme na ten zvyšok, podľa rétoriky nadácie konečne „zarábame na seba“. Vymyslené protirečenie „Dovčera sme robili na štát, oddnes zarábame sami na seba.“ Takto správu o „dni daňovej slobody“ uviedli vo štvrtok Hospodárske noviny. Takto to totiž vysvetľuje Nadácia F. A. Hayeka. Volanie po „robení pre seba“ je prejavom najprimitívnejšieho populizmu, ktorý útočí na tie najnižšie pudy. Chcel by som napísať, že zvieracie, ale aj mnoho zvieracích druhov má veľmi silný spoločenský pud. Človek je tvor nanajvýš spoločenský a jeho „civilizovanie“ je spojené práve s opúšťaním „zodpovednosti“ výlučne za seba samého a posilňovania spolupatričnosti s druhými ľuďmi. Samozrejme, starať sa nielen o seba, ale aj o druhých, je ťažšie, ako myslieť len na seba, a preto to v konzumnej spoločnosti nie je veľmi populárne. Preto je jednou z charakteristík posilňovania konzumnej spoločnosti oslabovanie hodnoty medziľudskej solidarity. Nadácia F. A. Hayeka a médiá, ktoré papagájujú jej tvrdenia, vytvárajú dojem, že „robenie na štát“ a „robenie pre seba“ sú antonymá. Nie je to pravda, a na tomto podvode je postavená celá filozofia „dňa daňovej slobody“. Každému je jasné, čo to znamená robiť pre seba: znamená to zarábať na výdavky, ktoré pokrývajú moju vlastnú spotrebu, moje vlastné potreby. To však nie je v protiklade so „zarábaním na štát“. Štát totiž z našich daní financuje množstvo služieb, ktoré teda od neho „dostávame“ a nemusíme si ich priamo financovať v momente spotreby. Jednou z charakteristík populizmu je zjednodušovanie. Preto, lebo keď zjednodušený pojem „rozoberiete“, zistíte, že tvrdenie nie je pravdivé. Koncept „dňa daňovej slobody“ spĺňa aj túto podmienku populizmu: to, čo nadácia F. A. Hayeka nazýva „štátom“, v skutočnosti nie je len štát. Zahŕňa aj zdravotné a dôchodkové poisťovne, obce a mestá alebo verejnoprávne médiá. Daňami si predplácame služby „Zarábanie na štát“ je teda do značnej miery aj „zarábaním na seba“. Zo „štátnych“ peňazí je totiž financované školstvo (základné, stredné i vysoké), zdravotníctvo, údržba ciest a chodníkov, svietenie na uliciach po nociach, fungovanie domovov sociálnych služieb, domovov dôchodcov či detských domovov, z veľkej časti rôzne kultúrne aktivity, vrátane verejných knižníc a menšinovej kultúry, dôchodky (nielen starobné, ale aj invalidné), avšak i polícia, či dotácie poľnohospodárom, vďaka ktorým sú ceny potravín nižšie, než by boli bez nich. A je toho ešte viac. Toto všetko – o tom sa vari sporiť nebudeme – potrebuje každý z nás pre svoj každodenný život, a teda, ak by sme to nefinancovali daňami cez štát, museli by sme si to financovať sami. Napokon, sú to práve ekonomickí liberáli, ktorí radi prízvukujú, že „nič nie je zadarmo“, ako je teda možné, že zrazu je „zarábanie na štát“ zarábaním na niekoho iného? Odpoveď je zrejmá: populistický zámer si opäť vyžaduje zjednodušenie a zamlčanie toho, čo v inom prípade liberálom vyhovuje zdôrazňovať. Čiže, ak nám niečo štát „dá“, liberáli upozorňujú, že nám to dal za naše dane, čiže sme si to vlastne okľukou kúpili. Ale potom „zarábanie na štát“ je „zarábaním na seba“, lebo štát nám veľkú časť z toho, čo mu odvedieme, neskôr vráti tým, že za nás zaplatí služby, ktoré využívame „zadarmo“. Ľudia, ktorí sa na základe hayekovského vymývania mozgov tešia, že máme „deň daňovej slobody“ o niečo skôr a boli by najradšej, keby bol už v januári, by si mali premyslieť, koľko najrôznejších vecí denne využívajú bezplatne, čiže sú financované z daní. Isteže, môžeme dane zrušiť, ale potom si musíme povedať, ako budeme financovať trebárs len obyčajné opravy chodníka a cesty na našej ulici alebo vzdelávanie našich detí? Nemusíme platiť dane, ale pripravme sa, že už od materskej školy budeme platiť desaťtisíce korún ročne za naše deti, ďalšie desaťtisíce nás bude stáť zdravotná starostlivosť, pri vážnejších operáciách a liečeniach budeme potrebovať státisíce. Invalidi nedostanú „od štátu“ ani korunu a deti z detských domovov budú organizovane žobrať alebo budú musieť od malička pracovať. (Lenže kto zamestná malé deti, aby sa z toho uživili?) Vysoké dane rovná sa vysoká konkurencieschopnosť Samozrejme, takáto predstava je absurdná, lenže práve na nej je postavená filozofia „dňa daňovej slobody“. Pre „hayekovcov“ znamená daňová sloboda oslobodenie od platenia daní, lenže v tom sa skrýva ďalší kolosálny podvod. Znižovanie daní si vynucuje znižovanie verejných výdavkov. A to vyhovuje iba ľuďom s vysokými príjmami, ktorí naozaj dokážu svoje spoločenské potreby financovať z vlastných príjmov. Pre ľudí s nízkymi príjmami je to však pohroma, lebo z nich nedokážu financovať to, čo im doteraz financoval či ešte financuje „štát“. Ich „daňová sloboda“ sa v skutočnosti stáva neslobodou, lebo aj keď by odvádzali menej a menej peňazí do verejných rozpočtov, neostávalo by im dosť, aby z vlastných zdrojov zaplatili za všetky (doteraz) verejné služby. Stanú sa tak ešte väčšími otrokmi „zarábania na seba“, ale nie preto, aby sa mali lepšie ako pri „zarábaní na štát“, ale preto, aby sa mali aspoň rovnako. Napokon, v spomínanom článku redaktorka Ľubomíra Raková uvádza na čele krajín, ktoré majú najväčšiu „daňovú neslobodu“, Švédsko. Netreba teoretizovať: spýtajte sa ľudí, či by radšej zarábali na „daňovo slobodnejšom“ Slovensku, alebo v „daňovo neslobodnejšom“ Švédsku. Alebo stačí porovnať životnú úroveň ľudí so strednými príjmami u nás a vo Švédsku. Hoci platia vyššie dane (vrátane všakovakých odvodov), majú sa neporovnateľne lepšie, pričom Severania sú synonymom nielen blahobytu, ale aj modernizácie a hospodárskeho úspechu. Tvrdenie, že vysoké daňové (odvodové) zaťaženie je zlé pre ľudí a hospodárstvo je už dávno praxou vyvrátené. „Hayekovci“ aj v tomto smere podvádzajú, klamú a zatajujú, na čo už pred rokmi upozornilo napr. aj Svetové ekonomické fórum (World Economy Forum, WEF). A to skutočne nie je žiadna ľavicová organizácia. WEF vypracováva každý rok najprestížnejšiu analýzu konkurencieschopnosti krajín a na začiatku storočia tím jeho prestížnych ekonómov oznámil, že významne mení metodiku hodnotenia. Verejné peniaze treba „investovať“ Dovtedy totiž vysoké verejné výdavky WEF považovali za negatívum a bolo to kritérium, ktoré znižovalo konkurencieschopnosť krajín. V zdôvodnení zmeny metodiky však ekonómovia uviedli, že empirické výskumy dokázali, že to nie je pravda. Porovnávanie jednotlivých krajín ukázalo, že niektoré štáty s vysokými verejnými výdavkami hravo predstihovali krajiny s nízkymi verejnými výdavkami v ostatných kritériách. Následná analýza dokázala, že konkurencieschopnosť neovplyvňuje výška verejných výdavkov, ale ich zloženie, čiže to, na čo štát a iné verejné inštitúcie dane používajú. Ako typický príklad vtedy uviedli práve toľko kritizované Švédsko, ktoré sa neustále drží na špičke pelotónu krajín sveta v konkurencieschopnosti (podľa WEF). Švédsko totiž verejné výdavky „nemíňa“ ale „investuje“: do informatizácie, do vzdelávania, do podpory vedy, výskumu a inovácií, do kvalitného a dostupného zdravotníctva, do antikorupčných nástrojov a pod. Nie sú to „vyhodené“ či „prejedené“ peniaze a už vôbec sa neprelievajú na súkromné účty politikov či úradníkov, ktorí rozhodujú o verejnom obstarávaní, ako je to u nás. Všetci sa teda môžeme mať lepšie, ak sa budú dane nie znižovať, ale ak sa bude zvyšovať transparentnosť a efektívnosť ich využívania. „Deň daňovej slobody“ je typickým príkladom hrubého populizmu, ktorý nevyžaduje od ľudí rozmýšľanie, ale útočí na ich najnižšie pudy (chamtivosť, sebeckosť). Je to populizmus, ktorý ponúka najprimitívnejšie riešenie zlého narábania s daňami – zrušiť ich, namiesto prácnejších spôsobov. A ako vždy, aj za týmto populizmom sa skrývajú zištné záujmy relatívne malej skupiny ľudí na úkor väčšiny. Keďže médiá v tomto prípade neplnia úlohu strážneho psa, ale opakovacieho papagája, môže sa stať, že raz ľudia dostanú marcové noviny s ódami na „dnešný deň daňovej slobody“ spolu s niekoľkými desaťtisícovými účtami za druhý polrok školskej dochádzky svojich detí. Autor je novinár, prevzaté z jeho blogu na www.joj.sk
