Mobilujem, mobiluješ, mobilujeme (2)
(Pokračovanie z čísla 22) „Menší zásah vytvára viac možností kontroly“ (Bohnsack). Táto veta je paradoxným mottom metódy, ktorú som používala pri práci aj ja. To znamená, že napríklad v rozhovore výskumníka so skúmaným by mala byť otázka čo najotvorenejšia, aby mal človek dosť priestoru na vyjadrovanie vlastnými slovami zodpovedajúcimi jeho svetu. Ten, kto na otázky odpovedá, teda štrukturuje komunikáciu a používané pojmy a výrazy, ktoré sú preňho dôležité a ktoré považuje za významné. Túto konštrukciu relevantných pojmov nazývame vzťahovým systémom človeka. Pre mňa bolo veľmi dôležité uchovať vo výskume vzťahové systémy ľudí, a keďže v mestskej hromadnej doprave nebolo možné viesť s nimi rozhovory či klásť veľa otázok, ktoré by viedli k vzniku neprirodzených situácií, rozhodla som sa ich jednoducho bez slova pozorovať. Zúčastnené pozorovanie Keď som vychádzala z prednášky na tému kultúra, pridala som sa k skupinke svojich spolužiačok a len čo jedna z nich vytiahla svoj telefón, snažila som sa usmerniť rozhovor na túto tému. Najprv som hovorila, že mobily sú v súčasnosti všade okolo nás a je nevyhnutné, aby sme boli stále zastihnuteľní, potom som sa opýla, kedy a za akých okolností dostala svoj prvý mobil a pýtata som sa ďalej. Spolužiačka sa smiala, že chcem určite napísať o nej psychologickú prácu. Tak som sa hneď priznala so svojím výskumom. Rozhovor pokračoval, pričom som narazila na zlatú baňu príbehov a historiek o mobilných telefónoch. Jedna zo spolužiačok napríklad zastihnuteľnosť berie tak vážne, že si mobil zabalený v igelitovom vrecúšku berie so sebou aj pod sprchu. Len čo som sa priznala k svojej „skutočnej identite“, stala som sa súčasťou skupiny. Preto som sa začala sústreďovať na vedomé pozorovanie tejto dynamiky, ale bez toho, aby som vykĺzla zo svojej roly spolužiačky. Práve takto si predstavujem metódu zúčastneného pozorovania. V úlohe obyčajného človeka Počas cesty dopravným prostriedkom sú však možnosti pridať sa k už existujúcej skupine doteraz neznámych ľudí len malé. Obmedzila som sa preto na pozorovania pre mňa neznámych detí a mladých ľudí, využívajúc pritom rolu obyčajného človeka a radového cestujúceho v dopravnom prostriedku. Za miesta na pozorovanie som si naschvál zvolila stanice metra a iných verejných dopravných prostriedkov, menšie a väčšie miesta, na ktorých je naraz viac ľudí, ako napríklad obchodné centrá a väčšie obchody, a to nielen preto, že sú do skvelé javiská každodennosti, na ktorých sa veľmi, veľmi často používajú mobilné telefóny, a ale aj preto, že sú to navyše miesta, ktoré aj ja bežne navštevujem, a tak mám príležitosť vidieť ich v rôznych časoch a v rôznych obdobiach dňa. Má to však aj nevýhody. Takýto terén nemožno, napríklad, systematicky meniť, ani tu niektoré situácie nemožno vyvolávať umelo. Ak k „terénu“ pristupujete tak, ako som to robila ja, nemôžete udalosti hľadať, ale len ich nachádzať. Ak sa potom udalosť, na ktorú čakáte, stane, je často veľmi prchavá, a každá jej podrobnosť sa nedá zachytiť, navyše nesmieme zabúdať, že zapisovanie poznámok je často obťažujúce (zvlášť ak človek neovláda tesnopis) a vedie k tomu, že kým si zapisujete, niečo vám unikne. Navyše sa ľudia cítia nesvoji, ak ich pozorujete a čosi si pritom píšete. Tak by som vypadla zo svojej roly obyčajnej účastníčky bežného, každodenného života. Postupovala som teda tak, že ak sa vyskytla udalosť, ktorá ma zaujala, obmedzila som sa na to, že som ju mlčky a podľa možnosti nenápadne pozorovala, a snažila som sa urobiť si pritom všeobecný dojem. Ak niekto povedal niečo relevantné, snažila som sa výrok si podľa možnosti doslovne zapamätať, či aspoň si zapamätať jeho zmysel a poznámkový blok som vyťahovala až neskôr. Aby som v ľuďoch, ktorých som pozorovala, nevyvolávala nepríjemný pocit, nasadila som si veľké slnečné okuliare, za ktorými som mohla svoj pohľad ukryť. Nosievam ich aj inokedy, a keďže sú slnečné okuliare práve v móde, nikomu sa to nezdalo nápadné. Čo možno zistiť z pohľadu na mobil Pri mobilných telefónoch som dávala pozor najmä na značku, farbu a funkcie, ale aj aké prívesky či doplnky na nich visia. Z miesta, kde som stála, sa mi nepodarilo každý mobil identifikovať presne, ale výrobca bol vo väčšine prípadov jasný, a presné číslo som si potom vyhľadala na internetovej stránke alebo v reklamných materiáloch obchodov s elektronikou. Z nich som sa dozvedela aj o jednotlivých funkciách, ktoré ma zas informovali o tom, prečo daný človek v danej situácii používal telefón práve tým spôsobom. Potom som upriamila pozornosť na ľudí a na to, v akej súvislosti telefón používali, a to zvlášť vtedy, keď boli v skupine. Veľmi ma zaujímal vek, ktorý som však často mohla len odhadovať. Zhruba som si ľudí rozdelila do skupín na deti od 0 do 5, od 6 do 9 a od 10 do 12 rokov, potom mladých ľudí od 13 do 15 a 16 a 18 a do poslednej kategórie som zaradila dospelých od 18 do 20 rokov a starších. Samozrejme, rozlišovala som aj medzi mužmi a ženami. Pri každodenných pozorovaniach som toho videla veľa. Keďže som si ako tému zvolila „Mobil ako kultúrny predmet“, silne som si uvedomovala prítomnosť mobilov okolo seba, ale aj reklám a všetkého, čo s mobilmi hoci aj vzdialene súvisí, takže som sa nakoniec len ťažko rozhodovala, čo do tejto správy zaznamenám, aby som ju nezaťažovala zbytočnosťami. Nakoniec som si vybrala tie udalosti, ktoré som sama považovala za najvýznamnejšie, a o ktorých som teda predpokladala, že by mohli zaujať aj čitateľa. Prvý mobil vážil takmer kilo Na začiatok ponúkam ešte niekoľko informácií o histórii mobilných telefónov a niektorých míľnikov ich vývoja. História mobilnej komunikácie sa začína založením firmy Galvin Manufacturing Corporation v Chicagu, štáte Illinois, ktorá sa neskôr stala známa pod menom Motorola. To bolo 25. septembra 1928, a jej zakladateľmi boli Paul a Joseph Galvin. Bratia Galvinovci boli špecialisti na rádiotechnológie a v roku 1930 vyrobili prvé autorádio. V roku 1940 nasledovalo prvé takzvané Handie-Talkie, prístroj umožňujúci bezdrôtovú komunikáciu prostredníctvom rádia, zvlášť určený pre armádu USA v druhej svetovej vojne. Len o šesť rokov neskôr sa objavili prvé auto-rádio-telefóny, pomocou ktorých sa dalo prvý raz „mobilne“ telefonovať, hoci zatiaľ len v aute. Rastúca popularita týchto mobilov, ktoré využívali rozhlasové frekvencie, viedla k ich preťaženiu, takže sa stávalo, že vypadávali rozhlasové stanice a telefonovať sa dalo len obmedzene. V roku 1968 navrhla U.S. Federal Communications Commission využiť oblasť frekvencií od 800 do 900 megaherzov na novú technológiu, ktorá sa nazvala cellular technology a ktorú vynašli rok predtým v Bellových laboratóriách. Bola založená na rozdelení geografických oblastí na menšie územia – bunky (cells), ktorým sa pridelila isté frekvenčné pásmo, v ktorom rádiotelefóny fungovali. Automatický systém vyhľadával užívateľov, a len čo sa niekto presunul do novej oblasti, rozhovor sa okamžite prepol na frekvenciu, ktorá jej prináležala, takže rozhovor nebolo treba prerušiť. Tak mohlo v jednej oblasti súčasne telefonovať niekoľko ľudí bez preťažovania rozhlasových frekvencií. V snahe umožniť mobilné telefonovanie aj mimo auta vymysleli výrobcovia v roku 1973 prvý prenosný telefón DynaTAC (DYNamic Adaptive Total Area Coverage). Navrhol ho Rudy Krolopp. Po desiatich rokoch zdokonaľovania a investíciách okolo 100 miliónov dolárov U.S. Federal Communications Commission prístroj 21. septembra 1983 predstavila ako prvý komerčný prenosný telefón na svete, ktorý sa v roku 1984 dostal na trh. Bez antény mal vtedy 33 x 4,5 x 8,9 centimetrov, vážil 794 gramov, dalo sa ním telefonovať približne hodinu a stál 3 995 dolárov. Napriek týmto parametrom bol hneď od začiatku veľmi populárny a iba v roku 1984 sa predalo 300 000 kusov. Najdôležitejšie míľniky vývoja Od tej chvíle bol vývoj praktickejších a funkčnejších prístrojov slúžiacich na mobilnú komunikáciu rýchly. Rovnako rýchlo sa vyvíjali rozšírené mobilné siete. Vymenujem tu niekoľko míľnikov tohto vývoja, ktorý trvá už 24 rokov. 1989: Prvý „vyklápací“ mobil na svete, Motorola International 7200, bol v tom čase najmenším a najľahším mobilným telefónom. Vážil len 290 gramov. 1991: Na trh uviedli telefón Motorola International 3200, ktorý sa láskyplne prezýval aj „kosť“, a ktorý bol prvý GSM mobilný telefón. Na trhu bol dostupný do roku 1992. 1995: Trh začali postupne ovládať telefóny iných značiek. Telefónom Siemens S3 com sa dali po prvýkrát posielať a prijímať esemesky. 1996: Inšpirovaná kultovým seriálom Star Trek uviedla Motorola na trh telefón Star-Trek-Communicator, ktorý bol ešte menším a ešte ľahším vyklápacím telefónom a čoskoro sa stal kultovým predmetom. 1997: Alcatel spúšťa slávnu sériu telefónov One Touch Easy, ktoré boli dostupné v najrôznejších farbách. V tomto roku sa objavil aj prvý telefón s farebným displejom, Siemens S10. Používal červenú, zelenú, modrú a čiernu. Nokia predstavila prvý Smartphone, prvý telefón, ktorý sa vyklápal zboku, a ktorý mal veľký vnútorný displej a kompletnú klávesnicu, takzvaný Communicator. 1998: Siemens SL10 ProSLIDE bol prvý telefón s vysúvacou klávesnicou a S10 D prvý mobil vhodný aj do nepriaznivého počasia a extrémnych podmienok, napríklad pre šprtovcov. 1999: Nokia 3210 bola prvý telefón s integrovanou anténou a vymieňateľnými obalmi v rôznych farebných prevedeniach. Dali sa ňou prijímať zvonenia a logá, a po prvýkrát sa dal používať slovník ako pomôcka pri písaní esemesiek. Objavila sa jj Nokia 7110, prvý mobil s technológiou WAP. 2000: Samsung predstavil telefón SGH-M100, ktorý dokázal ako prvý prehrávať MP3 súbory. Jeho pamäť s kapacitou 32MB vystačila asi na 30 až 45 minút hudby. V tom roku je už dostupná aj Nokia 3310, ktorá je doteraz najpredávanejším mobilom na svete. Sony zaviedol telefónmi CMD J5 a Z7 polyfónne zvonenia, takže zákazníci si mohli nahrať svoje obľúbené zvuky a používať ich ako zvonenia. 2001: Ericsson T39M bol prvý mobil využívajúci Bluetooth, ktorý umožnil vzájomnú výmenu dát. Žiarivo červený Samsung SGH-A400 sa nepreslávil technickými vymoženosťami, ale tým, že to bol prvý telefón určený špeciálne pre ženy, takzvaný ladyphone, v ktorom bol zabudovaný menštruačný kalendár, počítadlo kalórií a možnosť monitorovania telesnej hmotnosti. Motorola Timeport 260 bola prvý mobil podporujúci technológiu GPRS. Na sklonku roku 2001 sa objavil Ericsson T68i, prvý telefón so skutočne farebným displejom, a len pol roka po ňom.... 2002: nasledoval prvý telefón s fotoaparátom, Sony T68i. Externý fotoaparát sa dal k telefónu pripojiť a fotografie sa dali posielať ako ememesky, e-maily alebo prostredníctvom Bluetooth. Zároveň Motorola predstavila telefón A830 založený na vysokorýchlostnej technológii UMTS. Ako prvý umožňoval videohovory a Nokia predstavila telefón 7650, prvý mobil so zabudovaným fotoaparátom. 2003: Na trhu sa objavil telefón N-Gage, ktorý bol primárne koncipovaný na hranie hier a počúvanie hudby, hoci zahŕňal aj bežné funkcie. Sony Ericsson P800 a XDA Pocket PC po prvýkrát kombinujú telefón a diár. Zabudované fotoaparáty a farebné displeje sú už štandardom, Nokia však uvádza na trh telefón 3650, ktorý dokáže nakrúcať (a posielať) krátke videá. Siemens sa radom telefónov Xelibri nesnaží triumfovať technológiou, ale estetickými parametrami, a jeho fashion phones boli skôr módnymi doplnkami, šperkami, ktoré sa nekupovali v obchodoch s elektronikou a predajniach mobilných operátorov, ale v butikoch. 2004: Firma Sharp predstavila prvý telefón s integrovaným megapixelovým fotoaparátom, GX30, ktorý sa kvalitou vyrovnal digitálnemu fotoaparátu z roku 1992. Od roku 2004 sa dá telefón pripojiť k vysokorýchlostnému bezdrôtovému internetu. Motorola RAZR V3, ktorá bola na trh uvedená tiež v tomto roku, sa s 13,9 milimetrami stala najtenším vyklápateľným telefónom na svete a jej popularita je neprekonateľná. Do konca roku 2006 sa jej na celom svete predalo 50 miliónov kusov. Pokračovanie v nasledujúcom čísle Autorka je psychologička Z nemčiny preložila Svetlana Žuchová Titulok, medzititulky a redakčná úprava Slovo
