Režisér, herec a dobrý človek

Ivan Petrovický, divadelný a televízny režisér Ivan Petrovický sa narodil 13. júna 1933 v Žiline. Vyštudoval Vysokú školu múzických umení v Bratislave, učil sa od Majstrov Karola Legénya Zachara, Borodáčovcov, Júliusa Pántika i Gustáva Valacha. Bol jediným absolventom réžie z hereckého ročníka Štefana Kvietika, Igora Hrabinského, Evy Juríčkovej a Evy Polákovej. Divadelní a filmoví kritici ho charakterizujú ako režiséra mnohých tónov. Nikdy nepodľahol módnym trendom úzkej poetiky, vždy bol autorom univerzálnym. Na jeho konte režiséra sú inscenácie prenikavej psychologickej analýzy Sklenený zverinec, Dvaja, Smrť obchodného cestujúceho, Pred západom slnka, Vplyv gama lúčov na nechtíky lekárske. Rovnako úspešný bol v predstaveniach prekypujúcich dionýzovským komediálnym živlom – Sváko Maroje, Tak sa na mňa prilepila, Lysistrata, Don Juan, ale i drám veľkých spoločenských tém Herodes a Herodias, Aristokrati, Tomáš Becket, Meštiaci, Hamlet, Nech žije kráľovná, Galileo Galilei, Zurvalec, Amadeus. Dvadsaťštyri rokov stál Ivan Petrovický na čele Divadla SNP v Martine a jeho práca bola úzko spätá s rozvojom talentu martinských hercov. Herec uňho stál vždy v centre tvorivého procesu, a tak D SNP nikdy výrazne nepociťovalo krízu výmeny generácií. Pod Petrovického riaditeľskou taktovkou sa dbalo, aby sa noví mladí herci organicky zžívali s vyspelým súborom a dostávali veľké herecké príležitosti. Sám o sebe hovorí, že sa v zájazdovom Martinskom divadle cítil skôr ako principál než riaditeľ. Divadlo bolo akousi divadelnou spoločnosťou, kde sa všetci navzájom veľmi dobre poznali a v ktorom všetci robili, ako najlepšie vedia. Pre televíznu obrazovku režíroval inscenácie množstva hier a dramatizácií prozaických predlôh slovenských autorov. Dodnes sa často reprízujú televízne inscenácie rozprávok Gajdoš Filúz či Dlhý, Široký, Bystrozraký. V poslednom čase sa venuje tvorbe televíznych dokumentov, ako prvolezec spolu s kameramanom Mariánom Minárikom sa venoval a filmovo spracoval tematiku slovenskej štátnej symboliky. Na jeho konte je aj portrét Tety Viery Bálinthovej (mamy jeho manželky Eleny), ale aj dokument Liptáci v Budapešti či portrét básnika Janka Silana. S hosťom Slova sa zhovárala Gabriela Rothmayerová Meno Petrovický má na Slovensku cveng. Cítiť za ním vzrušenie z hry. Neraz som na našej (kedysi) tichej Vlčkovej ulici počula, ako sa z okna bytu na prvom poschodí ozývalo: Rony, ideš! Robo, pozor! Strýko slávnych hokejistov Roberta a Ronalda Petrovických, reprezentantov Slovenska a majstrov sveta v hokeji Ivan Petrovický má tiež rád hru. Stal sa divadelným, neskôr aj televíznym režisérom, život zasvätil umeniu, no kto ho pozná, vycíti iskru hráča, ktorý neustále bojuje a nikdy sa nevzdáva. Aj keď partneri v súbojoch jeho umeleckého života neboli vždy rytieri... Neraz ste mi rozprávali o svojom otcovi, slávnom žilinskom futbalistovi... – Bodaj by som ho nespomínal, otec hrával za ŠK Žilina ako centrehalf, v čitateľskej a novinárskej ankete bol vyhlásený za najlepšieho futbalistu Slovenska! To pre vás ale i pre vašich bratov iste veľa znamenalo. Hýčkala Žilina svojho miláčika? – Ako sa to vezme, otec napriek tomu, že výborne hral futbal, živil sa ako bankový úradník, prokurista. Ale zato, keď sa prechádzal hlavnou žilinskou ulicou od stanice pod farský kostol, kývali na neho všetci obchodníci a neraz od nich odchádzal obdarený spodkami, košeľami, uterákmi, mydlom, ponožkami, všetkým možným. A v Grande nikdy neplatil. Majiteľ kaviarne si považoval za česť uhostiť ho. Ovplyvnilo vás to? Chodili ste s ním na zápasy aj vy? – Nikdy som otca hrať nevidel, bol som ešte malý chlapec, informácie som získal od žijúcich fanúšikov. Otec bol naozaj miláčikom obecenstva. Šarmantný muž so zmyslom pre humor mamu niekedy privádzal do nepríčetnosti. Napríklad, keď sme celá rodina hrali divadlo. Pamätám sa, na premiére Zeljenkovej hry Detvanček a Hopsasa sedel otec v strede prvého radu, my herci – teda mama, bratia dvojičky Peter a Paľo sme registrovali, ako na nás škúli a strúha všelijaké grimasy... Boli sme z neho úplne rozhádzaní, no otec sa úžasne dobre bavil, takže aj v tom divadle to bol nakoniec jeho triumf, nie náš. Gény sa nestratia, ako vás poznám, niečo z otca, slávneho futbalového centerhalfa sa na vás podpísalo – i keď nie v športovom, ale divadelnom živote. Ozaj, ako príde syn bankového úradníka zo solídnej meštianskej rodiny na myšlienku stať sa divadelníkom? – Mal som odmalička veľký divadelný sen: vlastniť pekné väčšie bábkové divadlo. Otec mi ho raz v slabej chvíľke sľúbil. Mal som pár jednoduchých bábok, ale javiska, veľkého portálu a kulís som sa nikdy nedožil. Hrával som dosť často a na moje predstavenia chodievali tety, ktorých som mal v Žiline osem. V kuchyni, na veľkom stole, som divadlo vždy rozložil, poznášal stoličky z celého bytu a usadil ich. U mňa sa na predstaveniach platilo – už vtedy som bol pokladníkom, hercom, režisérom aj principálom, skrátka manažérom. A potom – miloval som cirkus. V Žiline, kde sme bývali v činžiaku, bola veľká lúka Kováčka, na ktorej sa rozkladali všetky cirkusy, ktoré prišli do mesta. My sme tam hrávali futbal, ale keď prišiel cirkus, pomáhali sme cirkusantom stavať na lúke šapitó. A dostali sme za to lístok na jedno predstavenie, na ostatné sme podliezali popod plachtu. Mne učarovali klauni so striekajúcimi očami, vždy to bola dvojica, jeden nahrával a druhý „bodkoval“, robil pointu. A keď sa ma potom pýtali, Ivuško, čím chceš byť? Doktorom, inžinierom, hasičom? Ja som odpovedal – lepším šaškom. Lepší bol ten z dvojice, ktorý pointoval. Rodičia asi neboli nadšení. Vážená rodina – a klaun... – Nuž, to bolo ešte horšie. Bol som v triede jeden z najslabších žiakov z matematiky a fyziky. Vtedy boli pre školu vypísané kvóty, koľkých žiakov má poslať na nie veľmi vychytené vysoké školy. Tak ma poslali na Vysokú školu hutnícku do Ostravy. Prijímačky som, pochopiteľne, neurobil, napriek tomu mi po čase oznámili, že ma doučia, doškolia, že mi dajú internát a štipendium. Nuž ma otec vystrojil do Ostravy. Cestoval som ako regrút s čiernym dreveným kufrom. Keď som sa ubytoval v internáte, vybral som sa do ostravských ulíc. Natrafil som náhodou na divadlo, vošiel do hľadiska – práve prebiehala generálna skúška hry Valentina Katajeva Belie sa plachta osamelá. Táto hra bola pre mňa osudná. Po generálke som sa ešte v ten istý deň vrátil do Žiliny. Ešte dodám, že otec sa so mnou potom takmer dva roky nerozprával... Povedali ste v jednom rozhovore, že vám osud dal do vienka večný nepokoj a boj. A keďže nepokoj vás hnal púšťať sa do boja často aj za veci nemožné, nosili ste v sebe výrazné črty donkichotstva. Stálo to za to? – Nedávno sa mi dostal do rúk súpis všetkých mojich divadelných postáv na slovenských profesionálnych javiskách, súpis mojich režijných asistencií a divadelných réžií, aj súpis mojich hosťujúcich réžií na slovenských profesionálnych javiskách, ba i jedna hosťujúca réžia na zahraničnom profesionálnom javisku. V Slovenskej televízii som vytvoril okolo stovky pôvodných televíznych inscenácií, filmov, hraných večerníčkov a televíznych dokumentov. Za každou postavou, za každou réžiou si stojím. Na doskách Národného domu, teda Divadla Slovenského národného povstania v Martine som prežil dvadsaťdeväť rokov, potom nasledovalo Slovenské národné divadlo a Divadlo Andreja Bagara v Nitre. Myslím, že tie roky stáli za to. Vráťme sa ešte do vašich mladých čias – po ostravskej anabáze ste pôsobili v Divadle Petra Jilemnického v Žiline – okúsili ste, aké to je stavať kulisy, osvetľovať scénu, kašírovať. – Robil som maliara scénických dekorácií, kašéra, osvetľovača, stavača kulís, skrátka ochotné dievča pre všetko. Napokon ste sa prihlásili na činohernú réžiu, prijali vás a odvtedy sa už pohybujete vo svete umenia. Spomínate si na svojich učiteľov? – Že či! Samozrejme. Veď to boli skvelí ľudia. V prvom ročníku režijnú tvorbu prednášal Tibor Rakovský, režisér Slovenského národného divadla. Zvyšné tri ročníky bol mojím pedagógom Karol Legény Zachar, tiež režisér SND. Na odbore Činohernej réžie sme začínali siedmi, zaujímavé bolo to, že od druhého ročníka som bol poslucháčom réžie už iba ja sám, a tak ma priradili o rok vyššie. Od štvrtého ročníka som mal ja jediný svojho pedagóga. Bolo to vynikajúce. Ako jediný poslucháč réžie? To vám museli venovať aj osobitnú pozornosť. – Veruže hej. Spomeniem jednu epizódu, už zo štvrtého ročníka, i keď sa nemám čím chváliť. Režijnú tvorbu som mal vždy v sobotu ráno o deviatej hodine v budove Reduty. Býval som v internáte na Štúrovej ulici oproti Tulipánu. Asi sme do noci flámovali, a tak som ráno na prednášku zaspal. Zobudilo ma nežné klopanie na dvere, klop, klop, klop. A známy hlas: „Ivko, vstávaj... Pozemný hokejista, vstávaj.“ Pána profesora Zachara dlho fascinovalo, že som hrával pozemný hokej a že som bol dokonca dorasteneckým reprezentantom. Bolo mi to budenie veľmi nepríjemné, o to viac, keď som otvoril dvere a videl v rukách pána profesora sieťovku s dvoma ťažkými veľkými výtvarnými knihami. „Pozri, čo nesiem. Utešený Velasquéz,“ hovoril mi tým svojím charakteristickým hlasom. Ale dodnes si pamätám, že sme potom rozoberali Velasquézove obrazy Odovzdávanie kľúčov. Pán Petrovický, výborne hráte – aj túto príhodu ste mi skvele zahrali. Nechceli ste byť radšej hercom ako režisérom? – Ojojój, ja som si v živote aj zahral. Prenasleduje ma to od detských a študentských rokov. Počas pôsobenia v Martine som okrem epizódiek prekvapil dvoma záskokmi. V generálkovom týždni pripravovanej komédie Sváko Maroje si predstaviteľ hlavnej postavy zlomil nohu, a tak som Pometa zahral v záskoku ja. O veľa rokov neskôr mal ísť martinský súbor hosťovať do Prahy s hrou Eniky-beniky (Prelet nad kukučím hniezdom), A znova zlomená noha! Tentoraz si ju zlomil Tomáš Žilinčík. Ja ako režisér som predstavenie dôverne poznal, a tak som ho zastúpil. A možno som aj ja ako herec prispel k nekonečným ováciám, aké som dovtedy za svojej profesionálnej divadelnej kariéry nezažil. Bolo to niečo úžasné. Vychutnával som si hereckú slávu plnými dúškami. Ale zahral som si aj v televízii, ba aj vo filme. Raz blázna, inokedy ožrana, raz mestského radného, ale aj cisára.... Na svojom konte mám aj pekné roly, napríklad ríšskeho kancelára Heydricha vo filme Kto ste, Jozef Gabčík?, a vo filme Slava Luthera Štek som si zahral režiséra. Spomenuli ste hru Eniki-beniky (Prelet nad kukučím hniezdom), ktorá bola veľkou divadelnou, ale asi aj politickou udalosťou. Dnes sa v ľuďoch pestujú báje, že za socializmu tu nič v umení vzniknúť nemohlo, lebo stranícka mašinéria nič nedovolila. – Myslím si, že to nebolo celkom tak, vždy záleží aj na človeku samom, čo robí. Vo svojej knižke podrobnejšie opíšem, ako sme hru Eniky-beniky dostali na javisko, dôležité však nie sú okolnosti, ale to, že sa hrala. My sme síce v dramaturgickom pláne mali aj „povinnú jazdu“, ale okrem sovietskej dramatiky sme mali v repertoári napríklad aj troch amerických autorov: boli to Tenessee Williams, Arthur Miller a Wiliam Faulkner. Ale hrali sme aj Alberta Camusa, aj Brechta, aj Jeana Anouilha, aj Georgesa Feydeaua, aj Denisa Diderota. Podobne sa staval repertoár aj v iných slovenských a československých divadlách. Ba pamätám sa, v jednom divadle v Československu bol najhranejším autorom Tenessee Williams. Predsa len – nemávali ste pri schvaľovaní dramaturgického plánu s takým pestrým repertoárom nepríjemnosti? – Samozrejme, pri tom dlhom divadelnom živote sa stávalo všeličo. Ale ja na to nechcem spomínať, nechcem vyzerať ako všetci, ktorí teraz strašne nadávajú na stranícku byrokraciu, a vtedy sami chodili na mňa žalovať. Odcitujem radšej dramaturga Martina Porubjaka z bulletinu k 50. výročiu založenia martinského divadla, kde okrem iného napísal: „K pracovnej metóde patrila aj morálka a zodpovednosť. Ľudia z tohto divadla mali rešpekt pred hodnotami: literárnymi aj divadelnými, vedeli nielen oceniť, ale aj tvrdo obhajovať to, čo si vážili. Aj v konfliktoch s politickou mocou, čo vtedy nebola až taká sranda. Martinčania jednoducho nemali plné gate.“ Nemali sme, a som rád, že si to pamätajú aj iní... Možno sa bude niekomu zdať, že byť Donkichotom v Martine bolo ľahšie ako v Bratislave. Ozaj, a vy ste po skončení štúdia réžie nechceli zostať v Bratislave? – Nemyslím si, že to bolo v Martine ľahšie ako v Bratislave. Ale na vašu otázku, prečo som nezostal v Bratislave, odpoviem. Vtedajší riaditeľ Divadla J. G. Tajovského Igor Ciel sledoval posledný ročník môjho štúdia na VŠMU a ponúkol mi angažmán vo Zvolenskom divadle. Prijal som, zrežíroval som tam diplomovú prácu I. Prachařa, komédiu Intermezzo. A potom som dostal povolávací rozkaz do Armádneho divadla v Martine. A tak ste zakotvili na dlhé desaťročia v Turci. A to je dobre, veď martinskému divadlu ste vdýchli dušu ako umelec, aj ako riaditeľ. – Martinské divadelné prostredie nemalo, ako hovoríte – dušu, nebolo umelecky podnetné a inšpiratívne samo od seba. Bolo ho treba sústavne a cieľavedome vytvárať. Ako režisér som ho aj ja svojimi inscenáciami spoluvytváral a ako riaditeľ som sa usiloval zabezpečiť v ňom žičlivú a tvorivú atmosféru. V Martine som spolupracoval som s významnými divadelníkmi – Ľubomírom Vajdičkom, Jozefom Cillerom, Martinom Porubjakom, hercami Katarínou Vrzalovou a Jaroslavom Vrzalom, Naďou Hejnou, hral u nás Emil Horváth starší aj mladší a mnohí mnohí ďalší.... Súbor sme ustavične omladzovali, u nás sme sa na mladých nehrali, ale mladí hrali, rástli. Na to som hrdý. Martin sa vám stal domovom, založili ste tam rodinu, oženili ste sa. Rodená Bratislavčanka, dcéra legendárnej tety Viery Bálinthovej tiež zavítala po skončení herectva do Martina. Bol to osud? – Jedného pekného dňa, bolo to na jar 1962 dopoludnia, sme s dramaturgom Igorom Galandom odskočili na pivo do kaviarne hotela Slovan. Okrem nás dvoch nebolo v podniku ani živej duše. Prepierali sme problémy divadla, keď lietajúcimi dverami vošla, pardon, vstúpila krásna mladá žena v nápadne kanárikovo žltom svetri. „Kto je to,“ pýtam sa Igora. „Naša nová herečka Elena Faguľová, absolventka VŠMU, dcéra tety Viery Bálinthovej.“ Zrazu, z ničoho nič, zo mňa vyhŕklo: „To bude moja žena!“ A vďaka Bohu, o pár mesiacov sa tak stalo.... Mám doma herečku, teraz aj režisérku, lásku, priateľku, vynikajúcu oporu. Za tie roky mi tri divadlá, v ktorých som pracoval, pripravili krásne, ale aj strašné chvíle. Za to, že som ich prežil a prežil v zdraví, vďačím predovšetkým svojej manželke. Čo si zvlášť cením, že mi doma nikdy nerobila scény a nedožadovala sa hlavných postáv. Určite po niektorých úlohách túžila, veď je herečka, ale nikdy netlačila, aby som ju obsadil, nechávala to na mňa. Máte spolu dcéru Sašu, ale už aj vnuka Alexa, ktorý vyrastá v trojjazyčnom prostredí (vo Švajčiarsku). Keď som vás videla, ako s ním šantíte, ukazujete mu, ako sa šermuje s fleuretom, hádžete sa na zem ako futbalista, pochopila som, prečo ste tak dobre vedeli režírovať deti. Uchovali ste si v sebe kus chlapca... – Práca s deťmi a pre deti má pre mňa veľké čaro. Človek akoby sa s nimi vracal do detstva, do čias, keď bolo veľmi dôležité mať krajší žabykláč či prak ako susedov Milan, do čias veselého bezstarostného šantenia. S deťmi má človek pri práci pocit porozumenia, spolupatričnosti, akéhosi spoločného tajomstva. Akoby sa len hral na skutočnosť, akoby objavoval svet zázrakov. Ich bezprostrednosť, uvoľnenosť, čistota, jednoduchosť – to je ten zázrak. Mal som aj šťastie, že prvého detského herca som našiel takého šikovného – Maroša Kramára. Urobili sme spolu inscenáciu Ivko a jeho mať. Získala cenu kritiky na 1. ročníku Prix Danube... Pochválim sa, že som objavil aj budúcu Arabelu – teda herečku Janu Nagyovú. Po úspešných rokoch v Divadle SNP v Martine ste prijali stoličku riaditeľa SND. Bol prechod z Turca do Bratislavy ťažký? Čo znamenal pre vašu rodinu? Vaša manželka bola v Martine úspešnou herečkou, v Bratislave hrala malé úlohy na Novej scéne. Ako vyzeral vtedy váš život? – Najviac trpela moja žena. Kým ja som v Slovenskom národnom divadle naplno pracoval v novom prostredí, ona už v Martine neskúšala nové hry, iba dohrávala starý repertoár. V Bratislave jej ovdovela mama, nemohla sa o ňu postarať, nemali sme byt, nemala angažmán, bol to nesmierne ťažký rok. Keď sme sa konečne ako rodina presťahovali, nastúpila na Nové scénu, o ktorej si po martinskom divadle nerobila ilúzie, napriek tomu sa kruto sklamala. Odišla na voľnú nohu, účinkovala v televízii, rozhlase, dabingu – herectvo jej ostalo. Podopierali sme sa navzájom a robíme to doteraz. Budovali ste Divadlo SNP, prevzali ste rozostavané SND, a napokon ste prevzali rozostavané Divadlo A. Bagara v Nitre. Nesnívalo sa vám niekedy o malte? – V Martine som bol od nápadu cez investičný zámer a vykonávací projekt až po hĺbenie základovej jamy divadelného štúdia. S architektom sme sa zamýšľali, ako zharmonizovať priestor, aby aj všetky divadelné pracoviská mali logickú väzbu. Myslím, že sa to podarilo.V Bratislave ako riaditeľ SND som prišiel do vytiahnutých múrov nového divadla, ale okrem stavby som mal na starosti tri umelecké súbory (činohru, spevohru a balet) so svojou špecifickou problematikou, ktoré hrali v troch budovách, ale pod jeho pôsobnosť patrili aj umelecko–dekoračné dielne a stredisko praktického vyučovania a príprava rekonštrukcie Divadla Aréna v Petržalke. Bol som autorom myšlienky experimentálneho štúdia pre činohru a balet Aréna, neskôr som Sládkovej Aréne pomáhal po technicko-praktickej divadelnej stránke. A napokon v Nitre som nastúpil do finálneho štádia, keď stavba divadla oproti termínu meškala tri roky a tri mesiace. Stretol som sa tam s množstvom schopných ľudí, a tak sa budova dokončila, odskúšala, otvorila a dnes do nej občas zájdem na premiéru. V Slovenskom národnom divadle vás zastihol aj november 1989. Vaša manželka chodila na „spanilé jazdy“ s hercami po Slovensku, a vás práve vtedy kolegovia v SND potápali. Spomenuli ste mi raz, ako vám prišli do pracovne riaditeľa prelepiť zásuvky. Bolelo to? – Mám odložené zápisy z aktívu, kde sa na moju hlavu sypali lži, obvinenia za zneužívanie právomocí spojené dokonca s hospodárskou delikvenciou. Po tomto hrubom osočovaní a nactiutŕhaní som sám požiadal ministra kultúry o periodickú kontrolu hospodárenia. Samozrejme, že nič z tých lží a obvinení sa nemohlo potvrdiť. Nikto sa vás vtedy nezastal? Veď tí ľudia vedeli, že ste za nich v minulom režime držali chrbát, neboli to nijakí undergroundoví pivniční umelci, prevrat ich zastihol na prvej scéne a na prvej scéne po ňom aj zostali. Stretávate sa ešte? Nie je im trápne, ako sa k vám vtedy zachovali? – Musím vás poopraviť, nie je pravda, že sa ma nikto nezastal. Uchovávam si Vyhlásenie divadelných kritikov, ktoré publikovali v denníkoch. Divadelní kritici považovali za vec elementárnej slušnosti, aby pred celou kultúrnou verejnosťou obhájili moju česť, keď ma bez bližšieho vysvetlenia odvolal vtedajší minister kultúry. Takže nie všetci mlčali. To ostatné nebudem komentovať. Počúvala som kedysi rozhovor s vynikajúcou českou sochárkou, ktorá vytesala sochy politikov, ale aj pápeža Jána Pavla II. A na otázku, čo v živote si najviac cení, odpovedala: keď uvarím dobrý puding svojej vnučke. Na sochy sa možno bude niekto dívať, ale ten dobrý puding si odnesie moja vnučka vo svojej citovej pamäti... – Ja som zasvätil celý život umeniu, a preto mi je ťažko, keď vidím súčasnú konjunktúru gýča. Zavítal k nám „americký sen“. Orientujeme sa takmer výlučne na americkú kultúru. Keď sa za našich čias hrával v martinskom divadle Čechov a Gorkij, hrával sa aj Tennessee Williams či Arthur Miller. Ako to vyzerá dnes? Víťazí – ale nehovorím len o divadle – tupá komercia, pakultúra. My máme takú zlú vlastnosť, sme servilní, vždy sa hanbíme byť samými sebou. A ja si cením, že sme v Martine boli samými sebou aj vtedy, keď to nebola taká sranda (ako napísal M. Porubjak). Hrávali sme diela, ktoré riešili etické problémy človeka, hľadali sme odpovede na otázky, ako si zachovať morálnu integritu. A to je vec, ktorá z dnešného divadla takmer vymizla. Ďakujem za rozhovor a želám za celú redakciu Slova veľa šťastia v dobrom zdraví