Európa si zaslúži omnoho viac, než dáva Lisabonská zmluva
Európska história je plná príkladov toho najhoršieho, čoho sú ľudské bytosti schopné. Nikdy neutíchajúce konflikty, dve najkrvavejšie vojny, aké kedy boli vedené, hladomor, brutálna industrializácia, utláčanie robotníkov a žien, náboženské konflikty, kolonializmus, fašizmus, komunizmus – to všetko vrhá na našu minulosť tieň. No Európa reprezentuje aj to najlepšie, čo ľudstvo dosiahlo. Svetu dala renesanciu, osvietenstvo, neutíchajúci boj o oslobodenie, demokraciu a rozdelenie moci, sociálny štát, ani nehovoriac o tom, čím príspela v kultúre. Narodila som sa v Spojených štátoch, som francúzskou občiankou a presvedčenou Európankou. Myslím si, že v tomto momente histórie dokáže iba Európa poskytnúť svojim občanom demokratickú vládu, dôstojné životné podmienky, väčšiu sociálnu rovnosť, verejné služby, univerzálnu zdravotnú starostlivosť a vzdelávanie. Tento malý kontinent len s 15 percentami svetovej populácie môže svet poviesť k ekologicky zodpovednému životu na obývateľnej planéte a dokázať, že národy môžu prekonať aj tú najhlbšie zakorenenú nenávisť a žiť spolu v mieri. Európa môže byť pozitívnym protiobrazom miliónov brutálnych činov, militarizmu a nerovnosti, ktoré možno vidieť inde. Klon euroústavy Pre tieto a ďalšie dôvody som v máji 2005 hlasovala proti úplne nesprávnej a nedemokratickej európskej ústave. Ak by francúzska vláda ľuďom nevzala právo na ďalšie referendum, hlasovala by som aj proti Lisabonskej („Reformnej“) zmluve – klonu odmietnutej ústavy. (Až na „kozmetické zmeny“, ktoré uľahčia jej „strávenie“, ako povedal hlavný autor euroústavy, Valéry Giscard d´Estaing.) Žiadna vlajka, žiadna Beethovenova symfónia, no zvyšok zostal – na tom sa zhodli Angela Merkel, José Manuel Barroso, Bertie Ahern aj ďalší európski potentáti. Zmluva neobsahuje žiadne zásadné zmeny. Je len mimoriadne ťažko pochopiteľná, ešte viac ako extrémne zložitá euroústava. Namiesto jedného dlhého dokumentu tu máme dve európske zmluvy (Rímska z roku 1957 a Maastrichtská z roku 1992 s ich následnými revíziami), ku ktorým Lisabonská zmluva pridáva 145 strán dodatkov, plus 132 strán dvanástich protokolov a 51 deklarácií, všetky právne záväzné, všetky stojace nad právom každej z 27 členských krajín. Neexistuje jednotný text – ak chcete zmluvu pochopiť, musíte si vystrihovať, kopírovať a spájať stovky strán. Pritom to najmenšie, čo by sme mali čakať od zmluvy, ktorá bude určovať prinajmenšom 80 percent všetkej budúcej legislatívy v Európe, je pochopiteľnosť. No práve zložitosť môže byť efektívnou zbraňou proti demokracii. Spomeňme si, čo povedal viceprezident Komisie Günter Verheugen po odmietnutí euroústavy vo francúzskom a holandskom referende: „Nesmieme sa vzdať pred vydieraním.“ Toľko, pokiaľ ide o univerzálne volebné právo a suverenitu ľudu... Zmluva obsahuje oproti nefunkčnej euroústave niekoľko výhodných zmien. Európskemu parlamentu, jedinému volenému orgánu, dáva o niečo väčšiu právomoc spolurozhodovať o legislatíve, hoci stále nemá právo legislatívnej iniciatívy. No nevolená Komisia ostáva všemocná, najmä v kľúčových oblastiach, ako je obchod. Nový článok špecifikuje európsky cieľ „integrácie všetkých krajín do svetovej ekonomiky prostredníctvom potlačenia prekážok medzinárodného obchodu“. Komisár pre obchod Peter Mandelson už dnes pretláča európske korporátne záujmy aj do tých najchudobnejších krajín, pričom ako „prekážky“ definuje akékoľvek vládne opatrenie na reguláciu zahraničných investícií, verejného obstarávania, na ochranu životného prostredia či spotrebiteľov. Neoliberálny nezmysel? Európska centrálna banka získava ešte nepriestrelnejšiu ochranu nezávislosti od politického dohľadu. Jej mandátom ostáva kontrola inflácie bez zmienky o plnej zamestnanosti. „Trh“ (v texte spomenutý 63 krát) ostáva najväčším dobrom a „súťaž“ (spomenutá 25 krát) je najzákladnejším cieľom. Vecou konkurencie sa stávajú aj špecificky verejné služby: vládne subvencie a iné formy pomoci sa stanú ešte zložitejšími. Celoeurópska sociálna politika by si vyžadovala jednomyseľný súhlas – čo je eufemizmom pre tlačenie sociálnych štandardov nadol. Charta základných práv má v zmluve podradnejší status než jej ekvivalenty vo väčšine európskych národných ústav. Spoločná zahraničná a bezpečnostná politika kladie Európu pevne pod patronát NATO, „ktoré ostáva základom kolektívnej obrany jej členov“. Slepo sa podpisujeme pod akúkoľvek politiku, ktorú môže NATO v budúcnosti prijať – jediné čo vieme, je, že to bude pod velením Spojených štátov. Zmluva tiež od členov vyžaduje, aby „postupne zvyšovali svoje vojenské kapacity“. Lisabonsá zmluva je modelom neúspešných neoliberálnych ekonomických nezmyslov a ničím neopodstatnenej viery v trh a súťaž ako univerzálnych riešení všetkých problémov. Európa si zaslúži niečo lepšie – napríklad zvolený konvent, ktorý navrhne text ústavy, dostatok času na diskusiu a ľudový proces ratifikácie. Európa už prekonala Spojené štáty a stala sa najbohatšou politickou jednotkou. Môžeme si dovoliť zachovať a zlepšovať európsky sociálny model, poskytovať dôstojný život všetkým a realizovať rýchly prechod na ekologické hospodárstvo. Môžeme si dovoliť rešpektovať ideál spoločenského dobra. Nepožadovať to by bolo zradou voči tomu najlepšiemu v našej histórii. Pre Európu to môže byť posledná šanca. Článok bol pôvodne uverejnený na stránkach Transnational Institute, v ktorom autorka pôsobí ako predsedníčka plánovacieho výboru. www.tni.org Preložené a redakčne upravené. Výber z kníh: How the Other Half Dies (Penguin) 1976 – analýza problémov svetového hladu. A Fate Worse Than Debt (Penguin) 1988 – kniha venovaná problematike dlhov v Treťom svete. The Debt Boomerang (Pluto Press) 1992 – pokračovanie analýzy dlhov v Treťom svete a ich negatívnych dopadov. The Lugano Report: On Preserving Capitalism in the 21st Century 1999 – známa kniha o súčasnej ekonomickej globalizácii, o tom kto z nej ťaží a kto na ňu dopláca. Another World Is Possible If (Verso Books) 2004 – témou knihy je globalizácia a nové sociálne hnutia, ktoré môžu zmeniť podobu sveta, ak… Hijacking America: How the Religious and Secular Right Changed What Americans Think (Polity Press) 2008 – o vplyve náboženskej a sekulárnej pravice na americkú politiku a súčasnú tvár Spojených štátov. We the Peoples of Europe (Pluto Press) 2008 – o Lisabonskej zmluve a dôvodoch, prečo ju treba odmietnuť, o budovaní “inej Európy” a výzvach, ktorým musí čeliť. Susan Georgeová Známa politologička a aktivistka, autorka mnohých kníh, štúdií a článkov o globalizácii, globálnej chudobe, nerovnosti, rozvoji a sociálnom proteste. Je tvrdou kritičkou súčasnej podoby ekonomickej globalizácie a inštitúcií, ktoré presadzujú neoliberálnu politiku Washingtonského konsenzu – Medzinárodného menového fondu, Svetovej banky i vlád vyspelých krajín. Pochádza zo Spojených štátov, no v súčasnosti je francúzskou občiankou a žije vo Francúzsku. V rokoch 1990-1995 slúžila vo výkonnom výbore Greenpeace International a Greenpeace Francúzsko. V rokoch 1999-2006 bola viceprezidentkou ATTAC Francúzsko. Pôsobila ako konzultantka viacerých špecializovaných agentúr OSN. Susan Georgeová je pravidelným hosťom verejných diskusií a konferencií organizovaných odbormi, environmentálnymi či rozvojovými mimovládnymi organizáciami v mnohých krajinách. Angažovala sa v hnutí Svetového sociálneho fóra i Európskeho sociálneho fóra. Vo Francúzsku bola dôležitou osobnosťou ľavicovej kampane proti Európskej ústavnej zmluve pred referendom 2005. v súčasnosti sa angažuje aj v kampani za demokratizáciu WTO, vrátane hnutia za vytváranie „GATS-Free zón“, do ktorého sa zapojilo už viac ako 1500 miestnych vlád v Európe. Susan Georgeová získala bakalársky diplom na Smith College v USA, v štúdiu filozofie pokračovala na francúzskej Sorbonne, na Parížskej univerzite potom získala doktorát z politických vied. University of Newcastle a Universidad Nacional de Educacion a Distancia v Madride jej udelili čestné doktoráty.
