Boj proti diskriminácii – dymová clona

Nedávno som počúval Kontakty Slovenského rozhlasu. Zaujímavá relácia, tentoraz o boji proti diskriminácii. Najviac ma zaujalo, keď pani Šarlota Pufflerová zo združenia Občan a demokracia spomenula akýsi „antidiskriminačný“ projekt, na ktorom sa podieľajú aj s inými už niekoľko rokov. V tej chvíli som totiž pochopil, že to, čo robia, je – podľa všetkého bez toho, aby si to uvedomovali – iba dymová clona, len hra, divadielko pre verejnosť. Ale diskrimináciu to neodstráni. Nie je mi síce celkom jasná podstata toho projektu, ale ak som to pochopil, ide o osvetu, propagáciu tzv. antidiskriminačnej legislatívy, nejaké poradenstvo, jednoducho také povzbudzovanie ľudí, aby poznali svoje práva a v praxi ich aj využívali. Pripomína mi to rozprávanie o právach človeku, ktorému sme predtým zviazali ruky a nohy a páskou prelepili ústa. Zamestnanci pod tlakom Prevažne účastníčky diskusie (bol medzi nimi iba jeden muž) spomínali konkrétne príklady diskriminácie a väčšinou išlo o diskrimináciu v práci vo vzťahu zamestnanec – zamestnávateľ. Podľa výskumov si vraj ľudia napr. diskrimináciu žien pre ich vek ani veľmi neuvedomujú, resp. uprednostňujú riešenie svojich ekonomických a sociálnych problémov. Jedna diskutérka však upozornila, že týmto ľuďom nedochádza, že ak sú diskriminovaní v práci, tak práve to spôsobuje následne aj ich ekonomické a sociálne problémy. To je pravda, lenže ani jeden z diskutérov si neuvedomil, že to platí aj naopak. Nielenže z diskriminácie vyplývajú sociálne problémy spojené s prácou, ale ak máme sociálne problémy napriek tomu, že chceme pracovať, je to diskriminácia. Uvediem príklad. Podľa relácie je neprípustnou diskrimináciou, ak je na pracovné miesto prijatá mladšia a krajšia žena iba preto, lebo je mladšia a krajšia. Samozrejme, staršia a menej pekná má sociálne (príjmové) problémy, keď takto príde o prácu. Lenže ľudia môžu prísť o prácu aj vtedy, ak napríklad odmietnu porušovať bezpečnostné pravidlá, ak nechcú robiť za peniaze „na ruku“, ak nechcú permanentne zostávať v práci dlhšie, ako je ich pracovná doba, ak odmietajú nastúpiť cez víkendy, ba dokonca ak robia čosi – napríklad vyslovujú svoj názor – čo sa nepáči ich zamestnávateľovi či šéfovi. Lenže o tejto diskriminácii sa u nás skôr mlčí. Jediní, kto na ňu permanentne upozorňujú, sú odbory. Rôzne mimovládne organizácie sú ticho. Pritom toto je úplne bežnou súčasťou pracovného života státisícov ľudí na Slovensku. Porušovanie nepísaných, ale aj písaných spoločenských noriem, vrátane zákonov, je bežnou praxou v pracovno-právnych a podobných vzťahoch. Stačí spomenúť nútenie zamestnancov, aby pre firmy pracovali ako živnostníci. Výhodou pre „zamestnávateľa“ okrem iných je, že nemá nijakú zodpovednosť za ich pracovné, bárs aj smrteľné úrazy. Diskriminácia je súčasť tohto systému Druhá Dzurindova vláda totiž vytvorila základné, nielen legislatívne, ale celospoločenské rámce na to, aby zamestnávatelia zneužívali svoje postavenie voči pracovníkom a aby ich mohli diskriminovať na každom kroku. Takéto správanie sa dokonca stalo podporovanou normou podnikateľského správania. V právnej rovine sa to prejavilo najmä Kaníkovou novelou Zákonníka práce a niektorými ďalšími zákonmi. V politicko-spoločenskej rovine sa to všetko obhajovalo frázami o „zlepšovaní podnikateľského prostredia“, „flexibilite pracovného trhu“, „zvyšovaní konkurencieschopnosti“, globálnej ekonomickej súťaži“ a pod. Dzurindova vláda systematicky budovala spoločnosť, ktorej jedným z hlavných pilierov – ako normálny nástroj v pracovno-právnych vzťahoch – bola neobmedzená moc zamestnávateľov podporujúca diskrimináciu zamestnancov. A teraz sa vrátim k pani Pufflerovej. Ani jej organizácia, ani ďalšie, ktoré menovala, sa vtedy proti pravicovej sociálnej politike neozvali. Inštitút pre verejné otázky, jeden z partnerov Š. Pufflerovej v antidiskriminačnom projekte, naopak, doteraz vydáva „štúdie“ a „analýzy“, v ktorých tento postup obhajuje. Tieto občianske združenia sa namiesto varovania pred rizikami stali ideologickými obhajcami systému stojaceho na diskriminácii. Dnes sa čudujú, že ľudia sa nezastanú diskriminovanej staršej ženy, ale kto sa zastane aj ostatných, keď si s nimi zamestnávatelia robia, čo chcú? Projekt, o ktorom hovorila Š. Pufflerová, je len príležitosťou pre ňou spomínané organizácie, aby si zarobili. Pre tých, ktorí to financujú, je to zasa príležitosť, ako sa tváriť, že niečo chcú zmeniť. V skutočnosti však ide len o odstraňovanie následkov. Príčiny zostávajú. Odstránenie príčin by sa určite nepríjemne dotklo aj nejedného súkromného sponzora takýchto aktivít. Tie sú len dymovou clonou, ktorá sa skôr či neskôr rozplynie, a potom všetci uvidíme, že sa nič nezmenilo. Autori Kontaktov si môžu scenár pokojne odložiť do zásuvky a vytiahnuť opäť o rok či o dva. Ubezpečujem ich, že bude znovu aktuálny. Prípadne stačí vytiahnuť z archívu spomenutú reláciu. Ak si totiž pozvú tých istých hostí, budeme počuť tie isté, k ničomu nevedúce reči... Autor je novinár, prevzaté z blogu na www.joj.sk