Eugenika – veda, ktorá ešte nepovedala posledné slovo IV.
„Nepokladajú sa však už dnes tieto staroeurópske hodnotové orientácie – v USA a kdekoľvek inde – za azda milé, ale už prekonané vrtochy?“ pýta sa Jürgen Habermas v knihe Budúcnosť ľudskej prirodzenosti s podtitulom Na ceste k liberálnej eugenike? Habermas si túto otázku kladie pri premýšľaní nad Základnou chartou práv EÚ vyhlásenou v Nice. Jeden z článkov charty zakazuje eugenické praktiky, predovšetkým také, ktorých cieľom je selekcia osôb. Habermas spomína Spojené štáty americké vyslovene ako krajinu, kde sa eugenike darí a bude dariť. Na prvý pohľad sa to môže zdať čudné, pretože každý, kto sa len trochu zaujíma o politické dianie vie, že neokonzervatívci a vláda Georga Busha vyhlásila eugenike vojnu. Pre nemeckého filozofa sú však politické vyhlásenia a kroky omnoho menej podstatné ako dianie vo filozofii, vede a kultúre. A vo svetle tohto diania sa mu zdá, že ťaženie proti eugenike je jednoducho starosvetské. Napriek evidentnému pesimizmu však vôbec neskladá zbrane. Práve naopak: je presvedčený, že z filozofie, vedy a kultúry v podobe common sense, teda toho, čo v slovenčine nazývame zdravým rozumom, sa dá namiešať elixír, ktorý prinavráti nášmu svetu to, čo považuje za prirodzené. Vedec ako slon Filozofia sa síce prostredníctvom postmoderny a analytického prúdu vzdala svojej úlohy v oblasti morálky, ale nemusela by a vo svetle spomínaných udalostí priam nesmie. Habermas je presvedčený, že naznačil cestu. Jeho vplyv je veľký, a to nielen vo filozofii. Už niekoľko rokov nechýba v žiadnom viac či menej pochybnom pravidelne sa objavujúcom rebríčku najvplyvnejších intelektuálov. Zdá sa však, že vplyvnejšie než jeho optimistické návrhy sú jeho pesimistické analýzy. To, s čím možno s Habermasom súhlasiť, je presvedčenie, že postmoderna by sa nemala chápať len ako čistá deštrukcia. Tento názor podporuje aj Robert Eaglestone vo svojej práci Postmodernizmus a popieranie holokaustu. Presvedčivo v nej ukazuje, že postmoderná filozofia môže byť vynikajúcim nástrojom kultúrnej introspekcie. Ťažiskovým bodom tohto druhu filozofovania nie je len demaskovanie moderny v zmysle objektívnej racionality a neustáleho pokroku. Ešte dôležitejšie je totiž odhaľovanie motivácie, štrukturálnych aspektov myslenia a spoločenských inštitúcií. Zrejme najväčší z postmoderných autorov, Michel Foucault, vracia do centra pozornosti základnú kategóriu Nietzscheho filozofie – moc. Napriek nepochybnému prínosu postmoderny sa do spoločenského povedomia dostala len jej deštruktívna časť. Wittgensteinova teória jazykových hier sa tak stala každodennou súčasťou života jednotlivca. Wittgenstein predpokladal, že význam slova je možné získať len v určitom kontexte, ktorý nazval hrou. Hľadať význam medzi jednotlivými jazykovými hrami však už možno len ťažko, ak vôbec. Podobne to vyzerá aj so životom priemerného občana západnej kultúry. Asi najplastickejšie tento jav vykresľuje už spomínaný Zygmunt Bauman vo svojich knihách Individualizovaná spoločnosť, Tekutá modernita či Úvahy o postmodernej dobe. Indivíduum v nich prebieha z jedného príbehu do druhého, pričom tieto navzájom veľmi nesúvisia – a to ani časovo, ani priestorovo. Práca strieda prácu, viac či menej trvácne intímne vzťahy, povrchné priateľstvá a popritom nakupovanie, snaha upútať a predovšetkým urputný a často vopred prehraný boj s nudou. To, čo chýba, je konzistentný príbeh, ktorý by životu a činnosti dával akýkoľvek zmysel, morálnu hodnotu a trvácnosť. Toto však nie je len problém jednotlivca, ale aj spoločnosti ako celku. Rozkúskovaná a nesúrodá skutočnosť nepredstavuje žiaden problém pre svet reklamy, ale v prípade vedy sa objavili určité ťažkosti. Veda sa však s nimi „bravúrne vyrovnala“. Prvý spôsob by sme mohli nazvať ako „predajný“. Veda rezignovala na komplexnú teóriu a uspokojila sa s aplikovanou formou. Tento spôsob sa výrazne prejavuje aj v reklame; aby totiž bola účinná, objaví sa v nej pán v bielom plášti, ktorý na farebnom grafe ukazuje, ako daný výrobok vynikajúco funguje. Veda sa po desaťročiach koketovania s mocou nestala jej slúžkou. Oveľa presnejší je totiž výraz prostitútka. Neuveriteľne vnímavý pozorovateľ a bystrý analytik Stanislaw Lem tento aspekt vyjadril už v päťdesiatych rokoch minulého storočia v knihe Pánov hlas: „Vedec... sa správa ako vycvičený slon, ktorého poháňač postaví čelom k prekážke. Používa silu rozumu ako slon silu svalov, to značí na rozkaz; je to nezvyčajne pohodlné, pretože kvôli tomu je vedec ochotný pristúpiť na všetko, lebo už za nič nezodpovedá... Takto boli civilizačné prostriedky zamenené za ciele a miesto ľudských hodnôt zaujalo pohodlie.“ Vo vzťahu k spoločnosti veda prijala všeobecne hranú hru o neexistencii zmysluplnosti a pretekoch o moc. Vo vzťahu k vlastnému snaženiu to však už nebolo možné. A tak napriek zlyhaniu filozofie vytvorila vlastné koncepty toho, čo je človek a ako funguje svet. Druhým spôsobom vyrovnávania sa vedy s neuchopiteľnosťou skutočnosti sa tak stalo filozofovanie. Sebecký gén V prvej časti som postavil a následne sa aj pokúsil zdôvodniť predpoklad, že eugenika za svoj vznik vďačila trom vedeckým disciplínam – biológii, ekonómii a sociálnym vedám – a spoločenským zmenám, ktoré charakterizovali neistota, obavy, brutalita a nepredvídateľnosť. História sa síce nehýbe v identických cykloch, napriek tomu je evidentné, že pre jej pochopenie je nevyhnutná analógia. Ak sa teda potvrdí istá podobnosť, môžeme predpokladať, že eugenika sa vráti s rovnakou silou a pôsobnosťou ako v prvej polovici minulého storočia. Samozrejme, že je dôležité zachytiť podobnosti, ktoré sú relevantné. Ako test relevancie by tu mali slúžiť štyri úrovne eugeniky, ktoré som opísal v druhej časti na príklade jej nemeckej verzie, teda rasovej hygieny a samotného nacizmu. Hneď na tomto mieste však musím povedať, že ide o predpoklady, o ktorých naplnenie vôbec nestojím a omnoho radšej by som sa mýlil. Biológia a ekonómia absolvovali svoj triumfálny pochod devätnástym storočím ruka v ruke. Najvýznačnejší predstavitelia oboch vedných disciplín navzájom čítali vlastné práce a inšpirovali sa. Začiatok 21. storočia je v tomto ohľade úplne rovnaký. Darwinizmus i klasická ekonómia dokonca svorne pribrali predponu neo. Napriek tejto predpone sa základné predpoklady v ekonómii vôbec nezmenili. V dielach dvoch najvýznamnejších predstaviteľov a tvorcov tejto paradigmy – Friedricha Augusta von Hayeka a Ludwiga von Misesa predstavujú centrálne pojmy rovnako ako v 19. storočí súťaž, trh a racionalita, avšak s tým, že príšerná skúsenosť s totalitnými režimami nacistického Nemecka a boľševického Ruska ich privádza k presvedčeniu, že sú to jediné pojmy, ktoré umožňujú realizovať ako tak uspokojivú spoločnosť. Mises vo svojej knihe Antikapitalistická mentalita konštatuje, že morálne a etické kategórie či snaha o dokonalosť vždy prinášajú viac škody ako úžitku. Riešenie tak vidí v stotožnení trhovej racionality a morálky. V uvedenej práci píše: „Najcharakteristickejším znakom človeka je to, že nikdy neustáva v snahe zvýšiť cieľavedomou činnosťou svoj blahobyt“, preto je najrozumnejšou a vlastne jedinou prijateľnou spoločnosťou taká, ktorá umožňuje, aby „...tí, ktorí uspokojujú potreby menšieho počtu ľudí, získavali menej volebných hlasov – t.j. dolárov – než tí, ktorí uspokojujú potreby väčšieho množstva ľudí“. Predpona neo pred slovom darwinizmus vniesla do biológie trochu viac komplikácií. Na jednej strane síce prišlo k radikálnej zmene chápania evolúcie, na druhej strane však zostali zachované jej riadiace princípy. Pre eugeniku to ale prinieslo radikálne dôsledky. Fundamentálne sa totiž zmenila predovšetkým jej pozitívna verzia. Za prelomovú prácu, predovšetkým z hľadiska popularity a spoločenského vplyvu, možno považovať knihu Richarda Dawkinsa Sebecký gén. Kým klasický darwinizmus pracoval s jednotkou prežitia ako s jednotlivcom, respektíve rôzne definovanou skupinou indivíduí – či už ako s príbuzenstvom, kmeňom, národom, rasou alebo celým druhom, Dawkins identifikuje jednotku prežitia ako gén. Doťahuje tak „postmodernú vraždu“ subjektu do konca a robí z neho obyčajný nástroj a nosič na prežitie génov. Gén je sebec par excellence a jediné, o čo sa usiluje, je prežitie. Dawkins tak potvrdzuje základný mechanizmus darwinizmu, ktorým je kompetícia. Naďalej sa súťaží o prežitie. K tejto myšlienke sa hlási veľmi expresívnym spôsobom, keď píše: „Myslím si, že výraz príroda s krvavými zubami a pazúrmi vystihuje moderné chápanie prírodného výberu veľmi dobre.“ Umlčaná humanita Dawkins sa v celej knihe pravidelne vracia k tvrdeniu, že mu nejde o morálny opis skutočnosti. Konštatuje, že tak to podľa neho je, ale že by to zároveň, čo sa týka života človeka, malo byť úplne inak. Hlási sa k odkazu európskych humanistov a dodáva, že sa musíme snažiť o morálnejší a spravodlivejší svet, ale v žiadnom prípade nesmieme hľadať oporu v biologickej prirodzenosti človeka. Dawkinsovu prácu však postihol podobný osud ako prácu Weberovu. Ten vypracoval niekoľko verzií racionality a nikdy netvrdil, že tu rozoberaná formálna racionalita je tá najlepšia. V spoločenskom povedomí však po nich zostali dva základné pojmy, ktoré výrazne formujú common sense – formálna racionalita a sebecký gén. Sociálne a humanitné vedy, ktoré prešli nebývalým rozvojom a rozčlenili sa do rozmanitých podôb a disciplín, sa k odkazu biológie a ekonómie vôbec nepridávajú. Práve naopak, zrejme ešte nikdy v dejinách nestál vedecký mainstream v takej kritickej opozícii a nepozeral sa na ne takpovediac cez prsty. Z biológie vychádzajúca etológia a jej snaha odvodiť z pozorovania zvierat pravidlá pre človeka, ako aj konštrukt homo eoconomicus, boli argumentačne vyvrátené skrz-naskrz. Lenže vplyv sociálnych a humanitných vied na verejné povedomie je zatiaľ minimálny. Zdá sa, že im nepraje duch doby. Pripomínajú biblický „hlas volajúceho na púšti“, zatiaľ čo na púšti niet ani nohy, pretože všetci buď nakupujú v obchodných centrách, alebo celé dni trávia prácou, aby ako tak prežili. Diela spoločenských vedcov, ktoré sa úspešne medializovali a podarilo sa im ovplyvniť verejnú mienku, sú nerozlučne späté s dominantnými ideológiami, teda neokonzervativizmom a neoliberalizmom. S neoliberalizmom sa spájajú predovšetkým dve mená: Milton Friedman a James Buchanan. Obaja filozofujúci ekonómovia a zároveň nositelia Nobelovej ceny sa pokúsili definovať základné spoločenské mechanizmy a prirodzenosť človeka. Obom vyšli dva rovnaké pojmy – sloboda indivídua a dobrovoľná kooperácia. Napriek tomu Friedman neváhal, a keď sa mu naskytla príležitosť realizovať svoje myšlienky, urobil tak v jednom z najbrutálnejších povojnových diktátorských režimov. Generál Augusto Pinochet mu v Chile umožnil zrealizovať najrozsiahlejší neoliberálny experiment, samozrejme, bez akejkoľvek slobody a dobrovoľnej kooperácie. Nejde tu však o morálne odsúdenie Friedmana, ale skôr o poukázanie ťahu na moc, pretože tá sa stala dominantnou kategóriou neokonzervatívnych myšlienok. Asi najvplyvnejší autori z tohto tábora sú Fareed Zakaria a Samuel P. Huntington. Zakaria pravidelne publikuje v New York Times, Wall Street Journal, Newsweek a ďalších významných novinách. Okrem témy ohrozenia tvoria jadro jeho posolstva najmä dve témy. Smerom do vnútra západnej spoločnosti je to volanie po uvoľnení rúk elít a vyššej miery segmentácie spoločnosti. Dôležitejšia ako demokracia je efektivita. Smerom navonok je to presvedčenie o prevahe západnej kultúry nad všetkými ostatnými, a to až do tej miery, že niektoré tvrdenia z jeho textov by sa dali zameniť s tými Galtonovými. Dôvod je jednoduchý: sú takmer identické. Avšak skutočným majstrom v opise ohrozenia je Huntington. Jeho práca Zrážka civilizácií je považovaná za jednu z najvplyvnejších kníh posledných rokov. Autor v nej rozvádza predpoklad nevyhnutného a skôr či neskôr aj vojenského globálneho konfliktu medzi civilizáciami, respektíve kultúrami. Implikácie vyplývajúce z tohto predpokladu sa zhodujú s tými, ktoré predkladá Zakaria. Ak v krátkosti zhrnieme odkaz vedných disciplín, ktoré kedysi priviedli na svet eugeniku, dostaneme slovo moc. Zostáva sa tak ešte zamyslieť nad súčasnými spoločenskými zmenami a preskúmať zárodky nových foriem eugeniky, ktoré jej vytvorila genetika. (Pokračovanie nabudúce)
