Ako sa len dá

Keď bol Robert Fico ešte opozičným politikom, jeho kritika Dzurindovej vlády sa omnoho častejšie dotýkala „vnútropolitických otázok“, než zahraničnej politiky. Napriek tomu v nej občas zazneli aj tie, či už vo vzťahu k USA, alebo európskej politike. Realitu po dvoch rokoch vládnutia možno popísať slovami – nadväzovanie a snaha o hľadanie „vlastnej cesty“. Hľadanie cesty medzi inštitucionálnymi a politickými limitmi a vlastnými predstavami možno najlepšie ilustrovať na dvoch spomínaných oblastiach – transatlantických vzťahoch a európskej politike. Opatrnejšie s veľkým bratom Transatlantické vzťahy vstúpili do slovenskej vnútropolitickej diskusie s kontroverznou inváziou do Iraku. Dzurindove Slovensko sa k nej nadšene pripojilo (sčasti kvôli potrebe ukázať sa ako „dobrý spojenec“, sčasti v mesianistickom nadšení) čo u nás vyvolalo nečakané verejné protesty. V porovnaní so státisícovými davmi na uliciach veľkých európskych či amerických miest síce vyzerali skromne, faktom však je, že iracká vojna, a slovenská účasť v nej, vyvolali vo verejnosti odozvu zďaleka nie typickú pre „zahraničné problémy“. Vtedajšia opozícia sa situácie prirodzene chopila a pripojila sa ku kritikom okupácie. Tvrdé opozičné vyjadrenia musela po lete 2006 vystriedať omnoho opatrnejšia vládna politika faktom však je, že Fico ako politik nezmenil názor a Fico ako premiér prakticky splnil, čo sľúbil v programovom vyhlásení vlády – Slovensko sa pridalo k tým krajinám, ktoré potichu a postupne stiahli svoje jednotky z Iraku no prisľúbili podporovať „budovanie irackej demokracie“ inými prostriedkami. Hľadaniu „vyváženého postoja“ v transatlantických vzťahoch výrazne prispeli aj vonkajšie okolnosti. Bushova administratíva hľadá ku koncu svojho volebného obdobia stále viac cestu kompromisov a na ďalšie dobrodružstvá typu irackej vojny nemá politickú vôľu ani dostatok kapacít (pritom zoznam „darebáckych režimov“ nie je zďaleka vyčerpaný). Ficova vláda tak mohla pohodlne zmierniť kritiku zahraničnej politiky USA, súčasne však nezaraďovať Slovensko medzi nadšených podporovateľov „nových projektov“. Vzdanie sa mesianizmu V európskej politike stála (a do istej miery stále stojí) Ficova vláda pred jedným problémom. SDKÚ si dokázalo šikovne privlastniť nálepku „garanta európskej budúcnosti Slovenska“. Hoci to ako determinant rozhodovania sa voličov po našom vstupe do Únie stratilo na váhe, prívlastok „(ne)európsky“ bol naďalej používanou politickou zbraňou. Hneď na začiatku si Fico skomplikoval situáciu nešťastným výberom koaličných partnerov – najmä spojenectvo so SNS mu v európskej politike výrazne zúžilo manévrovací priestor. Po prvé oslabilo postavenie SMER-u v jeho politickej rodine. A po druhé, akýkoľvek politický krok bol partnermi a priori posudzovaný prísnejšie. Inštitucionálne a politické limity tak Ficovu vládu nútili o to silnejšie pohybovať sa v „štandardných líniách“. Možno aj vďaka tomu sa vzdala nešťastného „mesianizmu novej Európy“, s ktorým Dzurindova exekutíva často vystupovala v Bruseli. Aj v tomto prípade jej to vonkajšie okolnosti uľahčili. Posledné dva roky sa v európskej politike niesli v znamení snáh o resuscitáciu euroústavy, respektíve o ratifikáciu Lisabonskej zmluvy. Slovensko sa našťastie zaradilo medzi tie krajiny, ktoré sa dokázali k zmenám navrhnutým v zmluve postaviť pragmaticky a pred vnútropoliticky príťažlivou rétorickou obranou „národných záujmov“ uprednostnilo politiku hľadania kompromisov v mene spoločného európskeho záujmu. Paradoxne, ak by boli Fico, Mečiar či Slota opozičnými politikmi, možno by to nazvali „zapredaním národných záujmov“. Preokupácia európskej politiky inštitucionálnymi otázkami však zároveň znamenala, že prakticky zastali výrazne kontroverznejšie diskusie – prehĺbenie integrácie v oblastiach ako zahraničná a obranná politika, dane, imigračná politika, rozličné oblasti sociálnych politík a pod. sa prakticky odsunulo do vyriešenia inštitucionálnych reforiem. Otázkou tak ostáva, ako sa Ficova vláda (SMER ako taký, ale aj jeho koaliční partneri) postavia napríklad ku konkrétnym návrhom na harmonizáciu daní v EÚ a pod. Podpora „prehlbovania európskeho integračného procesu“ a posilňovania „demokratickej, bezpečnej, ekonomicky dynamickej a prosperujúcej, sociálne stabilnej a solidárnej, vzdelanej a kultúrnej“ Európy o ktorej sa píše v programovom vyhlásení vlády, totiž zatiaľ nevyžadovali redefinovanie takzvaných „národných záujmov“ napríklad v oblasti daňovej či kultúrnej „suverenity“.