Cigánska spravodlivosť
Voľakedy pred rokmi som pobýval v malom ospalom mestečku pri Váhu na zaprášenej západoslovenskej rovine, kde som bol vojak, ako sa vtedy hovorilo, „v základnej vojenskej službe.“ Mestečko bolo malé s jedným kinom, dvoma, či troma kasínami s rozheganými hudobnými automatmi, ktoré púšťali do zadymených miestností otrepané šlágre väčšinou východonemeckej proveniencie. Ženijný pluk bol pre mestečko priveľký, a tak spomínané ustanovizne nemohli uspokojiť vojakov, ktorí tu prežívali dva roky z najlepších rokov mladosti. Zloženie pluku bolo neuveriteľne pestré. Boli tu zastúpené všetky národnosti. Zvyšky Nemcov z českého pohraničia, Maďari z juhu Slovenska, ostravskí „chachari“, ako prezývali moravských Slezanov, a veľa Cigánov. V tom čase už boli zrušené PTP, teda pomocné technické prápory, zastúpili ich však vojská železničné, stavebné, strážne a samozrejme ženijné. A tak sa tu zišli absolventi vysokých škôl s filozofickým zameraním, učitelia a kňazi, bok po boku s tými, čo absolvovali nápravné zariadenia, všetko muži s pestrou minulosťou často zatvorení z neuveriteľných dôvodov. Boli tu i tridsiatnici, ktorých vojenská služba zachytila na poslednú chvíľu a Cigáni s poruchami intelektu, väčšinou negramotní. Odvodové komisie si s ich zaradením do útvarov nerobili ťažkú hlavu a hnali to všetko do uniforiem ľudovej armády. Vojenská disciplína sa udržiavala poriadkami, ktoré boli zmesou pretrvávajúceho Čepičkovho poriadku A 1.1. upraveného novšími predpismi a zvyškami zupáckeho vojáctva z rokov CK monarchie. Boli tu aj absolventi teologickej fakulty, zaradení predovšetkým do ženijných a pontónových rôt. Treba povedať, že to boli dobrí vojaci, a to i napriek nesmiernym nárokom na fyzickú prácu. Za veľmi dobré plnenie vojenských povinností im veliteľ pluku veľkodušne udelil dišpenz – právo zúčastňovať sa večerných pobožností. A tak každý deň po „čepobití“ ako kŕdeľ husí s vejúcimi polami vojenských mantlov utekali naši farári-ženisti do mesta, aby stihli večerné litánie. Nastúpil som k ženijnému pluku v tomto malom meste ako desiatnik ašpirant, aby som zúročil ženijné vedomosti získané v jednoročnej škole pre dôstojníkov v zálohe. Nezúročil som nič. Vojenský život mi bol cudzí, takže som sa nevedel vžiť do surového prostredia kasární. Nevedel som veliť a rozkazovať, čo mi robilo časté problémy vo vzťahoch s dôstojníkmi z povolania. Tí boli všelijakí charakterom aj schopnosťami. Po vojne novoformovaný dôstojnícky zbor vylúčil zo svojich radov dôstojníkov, ktorí absolvovali vysoké vojenské školy v bývalej ČSR ako politicky nespoľahlivých a nahradil ich frekventantmi rôznych krátkodobých kurzov, do ktorých vstupovali ľudia s minimálnym vzdelaním. Boli to ľudia, ktorí sa nevedeli či nechceli uplatniť v bežnom živote a v armáde hľadali, ako sa hovorí, „ľahčinku.“ Popri tom, že mi zverili čatu ženistov, mal som na starosti aj negramotných Cigánov. Ako učiteľ dostal som za úlohu naučiť ich základom gramotnosti. Trápil som sa s nimi nesmierne. Uťahaní po celodennom ženijnom výcviku pospávali v teple PVS, ako sa nazývala vzorne uprataná a propagačnými nástenkami zdobená miestnosť a neboli schopní absorbovať moje pedagogické snahy. Napriek tomu som ich mnohých naučil ako-tak čítať a písať. A tieto sedenia s mojimi cigánskymi žiakmi so mal rád. Všeličo som sa od nich totiž dozvedel. O spôsobe ich života, o ich rodinách, frajerkách i manželkách, pretože väčšinou už boli ženatí, ako je to u olaských Cigánov zvykom a niektorí mali i dve deti. Boli medzi nimi aj takí, ktorí si vyžadovali skôr ústavnú starostlivosť ako vojenskú službu. K nim patril i Pitko pochádzajúci od Rimavskej Soboty z malej dedinky na maďarskom pohraničí. Pitko bol neduživý, celý akýsi pokrútený s prepadnutým hrudníkom a s dlhými opičími rukami. Nevedel dobre po slovensky a zajakával sa. Bol omnoho viac čierny ako Cigáni zo západného Slovenska. Napodiv mal modré oči. Chápavé a vypovedajúce. Nerád komunikoval, preto hovoril veľmi málo, i keď som dodnes presvedčený, že rozumel všetkému a o všetkom si vytváral vlastný úsudok. Veliteľ práporu ho odmietol zaradiť do výcviku v niektorej z jednotiek, a tak sa Pitko stal opatrovateľom svíň v plukovnej ošipárni, ako sa tejto súčasti pluku hovorili „svinčiarne“. Tu aj býval spolu s kamarátom, Cigánom od Dunajskej Stredy. Na rotu chodili iba po žold a na výmenu bielizne. Stravovali sa v ošipárni, kam si nosili menáž vo vojenských šálkach. Zbraň Pitko, pochopiteľne, nemal. Treba povedať, že v pluku nebolo zafúľanejšieho vojaka, ako bol on, i keď tvrdil, že sa kúpe každú sobotu v paráku na zemiaky. Celý bol akýsi presiaknutý štipľavým svinským hnojom, čo mu neprekážalo, pretože na vychádzky nechodil a dovolenku si nevybral. Jedného dňa z jari sa pri Váhu za hrádzou sa usadil olaskí Cigáni. S vozmi aj s koňmi. Cez deň sa olaskí muži vytratili po dedinách za podozrivými obchodmi, deti a ženy odišli do mesta. Deti žobrali a vreckárili, staré ženy veštili a mladé sa vo výplatných dňoch lepili na opitých gadžov, aby ich mohli okradnúť. Odvtedy, čo sa pri Váhu usadili kočovní olaskí Cigáni, s naším Pitkom sa udiala nevídaná premena. Začal sa holiť a kúpať a vyfasoval aj vychádzkovú uniformu. Len smrdieť neprestal, i keď sa po holení hojne natieral lacnou kolínskou, ktorú si kúpil v Arme. A začal chodiť na vychádzky do mesta. Jedeného dňa si ma na raport predvolal veliteľ roty. V kancelárii už sedel proviantný zástupca veliteľa pluku, tlstý, zapotený major, v tvári červený ako rak. Vysvitlo, že z ošipárne zmizla dvestokilová ošípaná. Tlstý major už zistil, že ju ukradol náš Pitko a potom daroval olaským Cigánom. Teda presnejšie, daroval ju mladej Cigánke, za ktorou chodil. Stalo sa to tak, že Cigáni z osady prišli na voze cez kukuričné pole až k bočnej bránke, kadiaľ sa na polia vyvážal svinský hnoj a zobrali už zaklatú sviňu, ktorú im Pitko pripravil. Pitkov prípad označili ako mimoriadnu udalosť a postúpili ju divíznemu súdu. Chlapovi hrozil trestný prápor v Sabinove. Kým ho odviezli, bol som ho navštíviť v plukovom väzení, pretože bol organizačne začlenený do mojej čaty. Ležal na drevenej prični s rukami založenými pod hlavou a pozeral sa do špinavej, dávno nemaľovanej povaly plnej mušačincov. „Pitko,“ oslovil som ho, „ako si mohol urobiť takú hlúposť, veď vieš, že v kasárňach je všetko presne spočítané. V kasárňach sa nekradne, ale premiestňuje, pravda kým to ostane v kasárňach! A stálo ti to aspoň za to?“ udrel som na Pitkovu chlapskú strunu. Pitko vstal, pridržujúc si nohavice, aby mu nespadli a rozhovoril sa. „Stálo!“ Viete, ja chodím za Perou už dávno a my sa ľúbime. Keď mi skončí vojenčina, ja sa domov nevrátim. Už mi sľúbili, že ma zoberú do rodiny a Peru mi dajú za ženu!“ „Ale Pitko, veď Pera je bohatá olaská Cigánka a ty nemáš nič, iba tú zamastenú uniformu a dve deky na kavalci!“ „Ale my sa ľúbime,“ tvrdohlavo mi oponoval Pitko, „a tú sviňu som daroval rodine ako svadobný závdavok!“ „A mali ste už voľačo medzi sebou?“ vyzvedal som sa ďalej. „Nie, súdruh poručík. Pera mi povedala, že až po svadbe!“ „ Pitko, Pitko, ako by si nevedel, že Pera má už dvanásť rokov a iste bola dávno sľúbená niekomu z ich rodiny!“ „Nie,“ oduševnil sa Pitko. „Pera povedala, že ma ľúbi a pôjde len za mňa a povedal mi to aj jej otec, a to je vajda!“ zakončil svoj nevídane dlhý rozhovor zaľúbený vojačik Pitko. Odchádzajúc som sa vo dverách otočil a povedal mu, že to, čo sa stalo, sme oznámili jeho rodine. Pitko pokrčil plecami, ja som zabúchal na dvere a strážny ma vyviedol z väzenia. Viac som sa už s Pitkom nestretol. V tom týždni padla na mňa služba pomocníka posádkového, teda ako sa po novom hovorilo „dozorného útvaru“. Samozrejme, zo soboty na nedeľu, pretože dôstojníci z povolania boli pri rodinách. Vojaci boli na vychádzkach, niektorí boli vo vojenskom kine, iní písali listy či pozerali program na večne pokazených televízoroch honosnej značky Rubín. Kasárne stíchli. Chystal som sa na nudný večer, i keď som vedel, že oživenie nastane, keď sa budú vracať vojaci z vychádzok. Už sa dosť stmievalo, keď mi strážny telefonoval, že mám „na bráne návštevu“. Na strážnici som si vypočul obligátne hlásenie a vtom som sa v tme potkol o masu niečoho, čo som zo začiatku nemohol rozpoznať. Strážny to vovliekol do predsiene. S prekvapením som zistil, že to boli koše. Veľa prútených košov na odpadky previazaných remeňom. A pri rozhorúčených, teplo sálajúcich kachliach sedel ich majiteľ, starý, ošumelo oblečený Cigán. Nechápavo som sa pozrel na veliteľa stráže. „Súdruh poručík, to vás hľadajú!“ Starec vstal a zaujal postoj vyslúžilého vojaka s rukami na švíkoch ošúchaných menčestrových nohavíc. „Pán veliteľ,“ tuto tento vojak mi povedal, že vy ste tu najvyšší. Ja som prišiel, pretože sme dostali písmo kvôli môjmu vnukovi Štefanovi Galambošovi!“ Pochopil som. Strážni ho znova usadili k teplu kachieľ, ponúkli ho šálkou čiernej horúcej vojenskej kávy a okruhom chleba so salámou. Vypil a zjedol. Začalo mu byť teplo, a tak si vyzliekol obodratý súkenný kabát a spôsobne si ho zložil na vedľajšiu stoličku. „A prečo neprišli jeho rodičia?“ nadviazal som rozhovor so svojím nečakaným návštevníkom. „Viete pán veliteľ, otec je zatvorený, a matka, teda moja dcéra, utiekla s mladým Cigánom do Ostravy. A tak mne a mojej žene ostali na starosti štyri deti. Sused v našej osade mi prečítal list o našom Pištovi. On je dobrý chlapec a do vojenčiny aj robil u nás v kameňolome a nikdy nič neukradol. Aj ja sa živím poctivo. Aha, tuto, pletiem koše!“ ukázal na kopu svojich výrobkov. Považoval som za potrebné vysvetliť mu pravú príčinu previnenia jeho vnuka aj s jeho zaľúbením do mladej olaskej Cigánky. Vypočul ma a na chvíľu sa zamyslel. Pozoroval som ho. Videl som ťažkým životom poznačeného starého muža s hrčovitými pokrútenými prstami a slziacimi očami. V duchu som si predstavoval, koľko prútia prešlo počas jeho života cez tie znetvorené prsty a koľko hodín presedel v sporom svetle sliepňajúcej petrolejky pri pletení košov a košíkov. Starec ťažko prežrel hrču slín, pričom mu ostrý ohryzok niekoľkokrát prebehol pod zvráskavenou zarastenou kožou tenkého krku. Náhle sa mu tvár rozjasnila a nadobudla akýsi oduševnený výraz. „Viete pán veliteľ, Štefan si nikdy u nás v osade nenašiel frajerku. Žiadna Cigánka ho nechcela. No a teraz, vidíte ho, beťára! Vždy som hovoril, že vojna urobí z mladého človeka chlapa! Aj z Cigána! Ja som bol tiež vojakom, vtedy počas druhej vojny. Ale som nemal pušku. Kopali sme kanály spolu so Židmi!“ Pochopil som, že starý muž ohodnotil previnenie svojho vnuka inak ako armáda. Bol dokonca na neho hrdý. Týmto počinom sa v jeho očiach stal mužom, a to je v Cigánskej filozofii nemálo. O skutočnom vzťahu mladej olaskej Cigánky a Pitka Galamboša som pomlčal. Nechcel som pokaziť starému mužovi jeho uspokojenie. „Pán veliteľ, keby sa dalo, aby Pišta dlho nesedel, tuto som vám doniesol, na smeti do kancelárií!“ ukázal na kopu košov. Kým som stihol zaprotestovať, uvoľnil remenec ktorým boli koše zviazané, zvinul ho, obliekol si kabát a rozlúčil sa. Vyšiel som za ním pred bránu a stál som tam, až jeho zhrbená postava nezašla do tmy pri železničnej stanici. Pitka odsúdil vojenský súd na rok trestného práporu v Sabinove, náhradu škody s povinnosťou odsedený rok si nadslúžiť. Koše od jeho deda boli rozdelené po kanceláriách rôt. Nikto sa nedozvedel, odkiaľ sú. Strážni na vrátnici na príhodu so starým Cigánom zabudli a ja som nepovažoval za potrebné niekomu o nich hovoriť. Ale neskoršie, keď som bol už v civile, často som sa vracal k stretnutiu so starým mužom. Uvedomil som si, že posúdenie viny Pitka Galamboša jeho dedom bolo spravodlivejšie, ako posúdenie vojenským súdom. Bolo cigánske, ale bolo spravodlivé.
