Jamnická ruža

Bola už neskorá jeseň roku 1982, keď som sa vybrala za dámou, od ktorej som chcela počuť niečo o svojom kamarátovi, baníkovi Jánovi Juračkovi z Handlovej, aby som jej výpoveďou doplnila mozaiku svojej reportáže Stačí pevná zem do vianočnej Smeny na nedeľu. Janko totiž nebol len baník, ale aj básnik, ktorému vyšlo niekoľko kníh (a to v čase, keď knihy nevychádzali tak ľahko a tak hocikomu ako dnes) a navyše bol aj vášnivý zberateľ podpisov významných osobností. Jednou z tých, s ktorou sa prostredníctvom svojho koníčka aj listovo skamarátil, bola práve pani Vilma Jamnická. A šla som za ňou preto, lebo, ako mi napísal, možno budem mať o ňom cez jej slová ucelenejší obraz. Predstav si, napísal mi, chcel som ju pri jednej ceste do Bratislavy navštíviť, ale ona v tom čase mala byť kdesi preč, tak mi poslala kľúč od svojho domu, vraj sa mám cítiť ako doma, aj chladničku môžem vyjesť. Do reportáže som napokon to, po čo som k pani Jamnickej prišla, nenapísala – nebolo treba. Zato mám doteraz pred sebou jej do úsmevu rozžiarenú tvár, keď mi prichádzala otvoriť bráničku domu vysoko nad bratislavským hradom. A jej nesmierne živé, o všetko sa zaujímajúce oči, podmanivý hlas a žičlivé slová. A ešte krátku prechádzku po už zaspávajúcej záhradke, kde sme, hoci tá jeseň už mala za sebou aj prvé mrazíky, krásnu ružu. Poslednú, ktorou sa záhrada lúčila s jeseňou. Pani Jamnická mi ju, prekvapená, že sa ruža tak drží, dala rovnako radostne, ako radostne ju objavila. A ja som si ten symbol ušľachtilosti, krásy a húževnatosti nazvala Jamnická ruža, pretože sa držala rovnako sošne a húževnato ako vtedy 76-ročná pani Vilma. Nikdy viac sme sa už s pani Jamnickou nestretli, ale keď som niekde v zaspávajúcich jesenných záhradách zazrela neskorú, zavše aj mrazom ožehnutú ružu, často sa mi pred očami vybavila jej usmievavá tvár. Marta Moravčíková Herečka Vilma Jamnická (13. 11. 1906 Barchov, Česko) zomrela 12. augusta 2008. Pôvodne študovala na Lekárskej fakulte UK v Bratislave, neskôr absolvovala štúdium herectva na Hudobnej a dramatickej akadémii v Bratislave, bezmála 40 rokov bola členkou činohry SND v Bratislave. Okrem mnohých významných postáv vytvorila aj nezabudnuteľnú galériu bosoriek, cigánok, stareniek, čudesných fantastických bytostí medzi bytím a nebytím, zaoberala sa indickou filozofiou, jogou, astronómiou i astrológiou, napísala niekoľko kníh, bola ocenená Pamätnou medailou SND roku 1970 a Pamätnou plaketou SND roku 1996.