Reklama
Reklama

Bitka o šesťdesiaty ôsmy

Dvadsiaty prvý august 1968 je čierny deň v dejinách Československa i slovenského národa. Cena za opustenie chápania socializmu, aké mali v hlavách najvyšší politickí predstavitelia krajín Varšavskej zmluvy, bola strašná.
Počet zobrazení: 1901
4_fassinopiero-m.jpg

Dvadsiaty prvý august 1968 je čierny deň v dejinách Československa i slovenského národa. Cena za opustenie chápania socializmu, aké mali v hlavách najvyšší politickí predstavitelia krajín Varšavskej zmluvy, bola strašná. Nezaplatili ju len reformní komunisti, ale celý český a slovenský národ. Na tom sa pri štyridsiatom výročí tejto historickej udalosti zhodlo celé slovenské parlamentné politické spektrum i prezidenti a premiéri slovenskej republiky a českej republiky. Vyjadrenia politikov a komentáre v médiách, najmä v printových, však ukázali, že v hodnotení významu a zmyslu obrodného procesu, ktorý sa začal v januári 1968 a bol násilne zlikvidovaný vojskami Varšavskej zmluvy, sú stále veľké rozdiely, v niektorých otázkach podstatné. Podobne si slovenská verejnosť mohla všimnúť rozdielne prístupy k Pražskej jari, ktorá bola spoločným dielom vtedajších slovenských i českých politických a intelektuálnych reformných elít a ktorej priebeh, výsledky a dôsledky zdieľali oba národy, aj vo vyjadreniach súčasných slovenských a českých ústavných činiteľov. Ako napísal politológ S. Abrahám, „prebieha ideologická vojna vypovedajúca viac o dnešnom stave spoločnosti ako o tom, čo sa stalo v roku 1968“. Obrovské nedorozumenie Už 25. júna sa M. Kusý, ktorý má reformno-komunistickú a zároveň disidentskú minulosť a patrí k nemnohým slovenským signatárom Charty ´77, posťažoval, že „máme štyridsiate výročie Pražskej jari a nikto si ho tu príliš nevšíma“. Pridal k tomu zásadné konštatovanie: „Po osemdesiatom deviatom roku sa prijal výklad, že to bol len akýsi omyl dejín, slepá ulička, z ktorej nás donútil vycúvať sovietske tanky. To je však obrovské nedorozumenie.“ Pravda, namiesto slovného spojenia „prijal sa výklad“ treba kvôli presnosti povedať, že tento výklad prezentuje politicky a ideologicky od r. 1990 až do r. 2006 na Slovensku jednoznačne dominujúca pravica. A pri štyridsiatom výročí ho jej ideológovia nielen zopakovali, ale aj poriadne pritvrdili. P. Morvay v denníku Sme napríklad celú zložitosť reformného politického konceptu z r. 1968 bohorovne zredukoval na otázku, „do akej miery boli vedúci reformní komunisti z roku 68 hlúpi a do akej miery to boli cynici snažiaci sa za každú cenu udržať pri moci.“ Iniciátorov a aktérov dovtedy najkoncepčnejšieho pokusu o reformu socializmu sovietskeho typu, ktorý sa stal významným medzníkom v historickom vývoji Európy a sveta, lebo naštartoval zásadný rozkol a následný rozklad v komunistickom hnutí a spustil ďalšie politické procesy, ktoré o dvadsať rokov neskôr vyústili do pádu Berlínskeho múru a tektonických zmien geopolitickej konštelácie, označil za ľudí, ktorí sa iba viezli „na spoločenskej vlne, ktorú nedokázali usmerniť, a dúfali, že im to u ich pánov a vládcov v Moskve prejde.“ Staré mýty nahrádzajú nové Pohŕdavý prístup k dráme reformných komunistov, ktorí sa nepokúsili predísť sovietskej intervencii tým, že by namiesto zásadnej zmeny systému zostali len pri kozmetických úpravách, pretože potom, povedané slovami Z. Mlynářa, „by asi nebol august 1968, ale nebola by ani Pražská jar“; zhadzovanie obrodného procesu, ktorý s napätím a sympatiami sledovali stámilióny ľudí po celom svete a ktorý je doteraz vysoko hodnotený ako zásadný príspevok k pádu železnej opony, ako čohosi úplne zbytočného, lebo predsa každý už vtedy musel vedieť, že systém je nereformovateľný; obviňovanie „mužov januára“, že boli iba obyčajní klamári tak voči Rusom ako aj voči vlastným obyvateľom; to všetko nie je dané len ideologickými predsudkami. Je to aj produkt nerešpektovania základných zásad seriózneho prístupu k historickým udalostiam. Ideológovia slovenskej pravice robia presne to, čo vyčítajú predstaviteľom predchádzajúceho režimu a čo sa usilujú pripisovať predstaviteľom novej slovenskej sociálnej demokracie: historické udalosti podriaďujú svojim vlastným ideologickým konštrukciám a nahrádzajú staré mýty novými. Podliehajú prézentizmu. Kopeme do seba samých Ako napísal vynikajúci slovenský historik 20. storočia Ľ. Lipták, „akoby dejiny neboli majetkom predovšetkým tých generácií, ktoré ich prežívali, ale sú tu pre MŇA.“ Zabúdajú, že aktéri dejinných udalostí sa vždy vyrovnávali so skutočnosťou okolo seba „podľa svojho dobového poznania a horizontu“ a „že práve v prijatých a postúpených rizikách je podstata historického činu“. Kým „odkrývanie variantov a ich príčin“ v skúmaných a posudzovaných politických pohyboch je legitímne a potrebné, priame a nepriame obviňovanie aktérov významného sociálneho a politického hnutia či udalosti, ba dokonca akési urážanie, že si nestavali úlohy, neriešili problémy a neprijímali rozhodnutia na základe poznania, skúsenosti a najmä hodnotovej výbavy a ideologickej inklinácie a politickej príslušnosti tých, ktorí sa na dané obdobie pozerajú so štyridsaťročným odstupom, je prejavom nového dogmatizmu a skresľovania dejín. Aj na Slovensku sa tak potvrdzuje téza J. Dienstbiera o pravicovom boľševizme. Prejavom tohto fenoménu sú aj žlčovité komentáre na margo stretnutia premiéra R. Fica s veteránmi obrodného procesu. Z jeho výroku: „Heslá, ktoré prinášal Alexander Dubček, ako Socializmus s ľudskou tvárou, to boli heslá, ktoré mali v sebe hlbokú pravdu“, sa v komentári denníka Sme 21. augusta o. i. vyvodilo nebezpečenstvo, že sa vytvára „dojem, že tých štyridsať rokov vlastne nebolo a dnes opäť možno pokračovať v experimentoch s obmedzenou demokraciou a iba mierne uvoľneným socialistickým hospodárstvom Pražskej jari“. Jeden z intelektuálnych lídrov VPN P. Zajac 22. augusta dokonca Slovákov a svet postrašil, že „v posledných dvoch rokoch sa plazivo usádza nová vlna normalizácie“. Poslúži to posluhovačom? Z ideologického predsudku voči pojmu socializmus ako takému a voči reformným komunistom ako nositeľom ideálu socializmu s ľudskou tvárou osobitne, z prezumpcie kolektívnej viny všetkých iniciátorov a uskutočňovateľov po januárovej politiky za vyčíňanie stalinizmu v päťdesiatych rokoch, sa na Slovensku živí aj spochybňovanie, odsudzovanie, bagatelizovanie a zosmiešňovanie osobnosti, ktorá symbolizuje obrodný proces v Československu v r.1968 – spochybňovanie Alexandra Dubčeka. A to napriek tomu, že nikdy predtým neboli Slováci súčasťou takého významného intelektuálneho, politického a sociálneho pohybu, ktorý vzhľadom ne jeho význam sledoval takmer celý svet. A že nikdy v dejinách nemali reprezentanta, ktorý by bol tak všeobecne známy a pozitívne vnímaný, ako práve A. Dubček. Aj keď hlavnými očividnými výsledkami porážky pokusu o „socializmus s ľudskou tvárou“, ktorý mal rehabilitovať myšlienku socializmu (sprznenú hanebnými stalinskými totalitnými praktikami) boli jej nová diskreditácia, dezilúzia o reformovateľnosti socializmu a nástup tzv. normalizácie potvrdiacej zásadný konflikt „reálneho socializmu“ s občianskymi slobodami a ľudskými právami, nihilistický prístup k obrodnému procesu z roku 1968 nie je namieste. Napriek tomu nie, že po novembri 1989 sa to všetko logicky premietlo do odmietnutia nového pokusu o reformu socializmu a naštartovania reštaurácie kapitalizmu. Nielen Dubček... Takmer 19 rokov „dokazovania“, že obrodný proces iniciovaný reformnými komunistami bol vlastne zbytočný, lebo sovietsky systém bol nereformovateľný, bolo ho možné iba zničiť, musel sa zrútiť, a že chyba bola vlastne v komunistickom presvedčení, ktoré viedlo k úsiliu systém nezboriť, ale zmeniť, viedlo k tomu, že: obraz A. Dubčeka sa vytvára iba cez prizmu nesporného faktu, že bol komunista, čo podľa nositeľov týchto názorov je samo o sebe odsúdeniahodné; cez prizmu toho, že politickú kariéru urobil v päťdesiatych rokoch, čo je ešte odsúdeniahodnejšie; že ako politický líder urobil viaceré chyby a pod tlakom a v úsilí udržať aspoň čosi z po januárového vývoja podpísal tzv. pelendrekový zákon. Dubčekovo „šturmovanie nebies“ jeho pokus o dosiahnutie nemožného, sa bagatelizuje ako politická naivita. „Zabúda“ sa pritom na viacero historických okolností. Reformný proces, ktorý symbolicky personifikuje Dubček, nebol iba odpoveďou na skúsenosť s neľudským stalinizmom. Pripomeňme si, že jedným z jeho základných programových východísk bola rozsahom neveľká, ale obsahom veľmi hutná kniha R. Richtu a kol. pod názvom Civilizácia na rázcestí, v ktorej sa skrývala naakumulovaná intelektuálna energia veľkej skupiny českej a slovenskej inteligencie a ktorá bola odpoveďou na civilizačné problémy, ktoré doľahli na celú Európu, nielen na Československo ako najvyspelejší štát RVHP. V tomto kontexte sa žiada pripomenúť tiež skutočnosť, že práve na prelome 60. a 70. rokov vyšlo na Západe veľa kníh, ktoré sa seriózne zaoberali možnosťou konvergencie dvoch spoločenských systémov, z čoho vyplýva, že ich autori a priori neodmietali možnosť vnútorných reforiem v socialistických štátoch. Pravicový boľševizmus Dôležitá je aj iná okolnosť, na ktorú upozornil jeden z hlavných intelektuálnych a politických iniciátorov reformného procesu Zdeněk Mlynář. Dubčekovské vedenie KSČ nevnímalo reformy iba ako vnútorný problém Československa, hoci si uvedomovalo výnimočnosť jeho historických a spoločenských podmienok. Nešlo mu o nejakú verziu „národného socializmu“, ale o zásadnú zmenu chápania socializmu: „Vlastne práve svojou vernosťou ideálu socializmu ako univerzálnej, nadnárodnej hodnoty, svojou predstavou, že musí slúžiť postupným zmenám v celom tzv. socialistickom spoločenstve, pretože inak, len v rámci jednej krajiny, nie je možné obrodiť socializmus v celku – tým všetkým sa (reformní komunisti) ocitli bezbranní voči vtedajšej realite v okolitých krajinách.“ A napokon je tu ešte jeden moment, ktorý sa neberie do úvahy. A. Dubček symbolizuje vývoj v slovenskom i medzinárodnom ľavicovom politickom hnutí v 20. storočí. Jeho otec bol sociálny demokrat, Dubček sa najprv stal komunistom a po zhodnotení svojich životných skúseností napokon a za jednoznačnej podpory Socialistickej internacionály a jej vtedajšieho predsedu Willyho Brandta vstúpil do Sociálnodemokratickej strany Slovenska stal sa jej predsedom. Aj takýmto spôsobom dal jednoznačné zbohom chápaniu socializmu, ktoré sa spájalo so systémom existujúcim v Sovietskom zväze a štátoch Varšavskej zmluvy a ktoré sa obnovilo v procese normalizácie. Busta, či odkopnutie na „smetisko dejín“? Niekedy zaváňa až tragikomédiou, ako práve bývalá politická garnitúra, ktorá vzišla z Verejnosti proti násiliu, a vôbec prívrženci pravice, ktorá sa prvýkrát dostala k moci v prvých demokratických voľbách roku 1990 predovšetkým vďaka obľúbenosti A. Dubčeka a ďalších siedmich bývalých komunistov na popredných miestach na kandidátke VPN, dnes principiálne kopú do slovenskej personifikácie Pražskej jari. A je miestami až prejavom národného ma-sochizmu, ako si Slováci nevedia vážiť a vnútropoliticky i zahraničnopoliticky využiť symboliku životného diela a názorového vývoja tejto veľkej postavy našich novodobých národných dejín. A tak bude zaujímavé sledovať, akú novú vlnu politickej a verejnej diskusie vyvolá návrh zákona o zásluhách A. Dubčeka, ktorý do NR SR predložili poslanci strany Smer – sociálna demokracia B. Zala a O. Nachtmanová (obaja svojho času patrili k najvyšším predstaviteľom Sociálnodemokratickej strany Slovenska, ktorá sa neskôr integrovala so Smerom) do slovenského parlamentu. Znenie návrhu je stručné: „Mimoriadne sa zaslúžil o demokraciu, o slobodu slovenského národa a ľudské práva.“ Dubček by mal podľa predkladateľov mať aj bustu v parlamentnom vestibule. Autor je vysokoškolský pedagóg Titulok, medzititulky a redakčná úprava Slovo

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Mobilné telefóny a príslušenstvo
Reklama
skvelydarcek.sk

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama