My, oni a pozývacie listy II.

V sovietskom vedení sa v súvislosti s československým obrodným procesom začali objavovať pochybnosti. Tvrdú líniu presadzovali Piotr Šelest, Andrej Kirilenko, Alexander Šelepin, Kyril Mazurov. Na vážkach, hoci niektorí len spočiatku, boli vplyvní členovia politbyra – Alexej Kosygin, Nikolaj Podgornyj, Michail Suslov a všetko z tieňa štátnej bezpečnosti sledoval Jurij Andropov, šéf KGB, ktorý mal s podobnou „rebéliou“ už neblahú skúsenosť – v krvavom maďarskom roku 1956 bol totiž sovietskym veľvyslancom v Budapešti. Začali sa teda vyhodnocovať informácie a analyzovať vzniknutá situácia. Rokovania v Drážďanoch, na ktorých sa 23. marca 1968 zišli lídri socialistického tábora okrem Juhoslávie a Rumunska – tí prežívali inú krízu a otvorene by Československú socialistickú republiku (ČSSR) zrejme neboli kritizovali – , sa síce mali týkať ekonomickej spolupráce, skončili sa však „prevetrávaním“ československej delegácie. Lenže to nezabránilo, aby bol 5. apríla 1968 na pléne Ústredného výboru Komunistickej strany Československa (ÚV KSČ) prijatý, aj keď kompromisný, predsa len reformný Akčný program strany a reformné hnutie pokračovalo. „Rozpracúvanie“ Pražskej jari Nezaháľali však ani sovietske silové rezorty. Povestná sovietska bezpečnostná služba s desaťročiami skúseností z domáceho i zahraničného frontu zbystrila pozornosť. Je potrebné pripomenúť, že nech sa na históriu totalitného Zväzu sovietskych socialistických republík (ZSSR) pozeráme akokoľvek záporne, predsa len z uhla pohľadu ZSSR v zmysle raison d´ état, stál na vrchole svojej moci práve v druhej polovici šesťdesiatych rokov. Chruščovova „otťepeľ“ (odmäk) sa skončila, Brežnev vytýčil konzervatívnejší štýl politiky, Kosyginove reformy nepriniesli to, čo sa od nich očakávalo (sám ich iniciátor vraj v tichosti „závidel“ československému kurzu, preto nakoniec voči ČSSR pritvrdil aj on), Zväz sovietskych socialistických republík (ZSSR) sa ocitol na prahu toho, čo sa nazýva pokojný Brežnevovský „zastoj“ (stagnácia). Štátna bezpečnosť, aj keď plnila kopu zbytočných úloh, našla v osobe ideologicky čistého Jurija Andropova silnú vedúcu osobnosť, ktorá si vedela svoj rezort zastať. KGB začala „rozpracúvať“ československú Pražskú jar. Informátormi boli aj diplomati Politickú rozviedku KGB v ČSSR viedol Alexander Michajlovič Sacharovskij, všeobecne však platilo, že ZSSR nevedie v socialistických krajinách nelegálnu rozviedku a ani nenaberá členov pre agentúrnu prácu, spolupráca bola zrejme aj bez toho ústretová. Jeden z pracovníkov zahraničného oddelenia sovietskeho ÚV Anatolij Sergejevič Čerňajev potvrdil, že najvyššie vedenie krajiny vyhodnocovalo a bralo do úvahy informácie týkajúce sa situácie v ČSSR hlavne od diplomatov a rozviedky. Aj samotný veľvyslanec v Prahe Stepan Vasiľjevič Červonenko (podobne ako jeho hlavný poradca na veľvyslanectve Ivan Ivanovič Udaľcov) postupne usúdil, že to, čo sa v krajine deje, je kontrarevolúcia vyžadujúca si primeraný zásah. Sovietsky zväz vytvoril v štátnej bezpečnosti už v roku 1959 osobitné oddelenie „D“ na aktívnu činnosť v zahraničí. Do jeho vedenia bol vymenovaný skúsený Ivan Agajanc, ktorý mal údajne do činenia ešte s oddielmi známeho Otta Skorzeného v Teheráne roku 1943. V roku 1962 sa toto oddelenie štátnej bezpečnosti premenovalo na službu „A“, ktorá sa sústredila okrem iného na prácu s verejnou mienkou a na dezinformovanie. Filmovanie ako podvratná činnosť Do ČSSR začalo pod rúškom zahraničných turistov postupne prichádzať väčšie množstvo sovietskych operatívnych spravodajských dôstojníkov (podobne ako opisuje Pavel Sudoplatov udalosti roku 1948, ktoré k nám z jeho memoárov nevedno prečo dorazili len nedávno) – rozmiestňovali provokačné letáky, umiestňovali zbrane na „utajené miesta“, sledovali zaujímavé osoby i ďalší vývoj udalostí. Uprostred júna nahlásil anonym polícii v západných Čechách tajný úkryt zbraní. Našlo sa päť debien amerických zbraní z čias druhej svetovej vojny, čo sa chápalo ako fakt, že Západ a USA zásobujú kontrarevolúciu v ČSSR. KGB v tomto smere spolupracovala hlavne z východonemeckou STASI – s Nemcami sa totiž pre prípad vojenskej intervencie počítalo len minimálne (a aj keď sa neskôr okupácie zúčastnili, boli takmer okamžite stiahnutí), keďže asociácie u českého obyvateľstva s prítomnosťou nemeckých, aj keď socialistických vojsk, sa pokladali za nepredvídateľné. Vrcholom zvláštnosti ohlupovania verejnosti bol článok v nemeckých novinách Berliner Zeitung v máji 1968, ktorý informoval o tom, že v Prahe sa našlo asi osem amerických tankov. Táto kačica bola podľa Leonida Mlečina jedným z príkladov vedenia nemotornej dezinformačnej kampane sovietskych a nemeckých bezpečnostných zložiek. Známy generál Markus Wolf však vyhlásil, že to bola práca sovietov bez vedomia nemeckých kolegov. V skutočnosti išlo o tanky filmového štábu režiséra Johna Guillermina, ktorý nakrúcal pri obci Davle v okrese Praha-západ živé scény do filmu The Bridge at Remagen. Davliansky most sa totiž zrejme najviac podobal na ten v Remagene. Aj také absurdnosti však zrejme pomáhajú vytvárať dusno. Faktická invázia sa začala už v júni Za absurdnú nemožno v nijakom prípade považovať prípravu vojenskej invázie. S tou niektorí rátali takmer súčasne so vznikom „československého problému“. Z vojensko-politického hľadiska bola ČSSR krajinou, ktorá v šesťdesiatych rokoch nemala v bezprostrednom styku s imperialistickým Západom na svojom území rozmiestnené sovietske vojská, ale podľa odborníkov mala veľmi dobre vycvičenú a spoľahlivú armádu. Podľa Jiřího Fidlera vyčleňovalo Československo v rámci Varšavskej zmluvy v prepočte na obyvateľa na armádu dokonca najviac prostriedkov, hneď za ZSSR. V tomto ovzduší sa mali v septembri roku 1968 na československom území konať spoločné manévre vojsk Varšavskej zmluvy. Vo vyhrocujúcej sa situácii to mohlo mať všelijaké následky, to cítil každý. V súvislosti s manévrami pricestoval do ČSSR hlavný veliteľ Zjednotených vojsk Varšavskej zmluvy Ivan Ignaťjevič Jakubovskij, ktorý chcel túto akciu presunúť na jún. Alexandrovi Dubčekovi sa však podarilo presvedčiť ho, že takéto cvičenie by sa v tom čase nedalo uskutočniť. Lenže Jakubovskij si vymohol aspoň štábne manévre naplánované na júl, voči ktorým už najvyšší československý predstaviteľ nič nezmohol. A tak jednotky generála Alexandra Michajloviča Majorova stáli už 17. júna 1968 na východe Slovenska a presúvali sa do Česka na cvičenie Šumava 1968. V júli malo byť na území ČSSR spolu asi 27-tisíc príslušníkov vojsk Varšavskej zmluvy. Generál Majorov bol jedným z prvých, ktorý začal v deväťdesiatych rokoch z pozície odborníka a účastníka udalostí v knihe Vtorženie. Čechoslovakija, 1968. Svedeteľstva komandarma otvorene hovoriť nie o poskytnutí bratskej pomoci, či vstupe, ale o vpáde spojeneckých vojsk. S prísne tajným plánom agresie ho v ľvovskom štábe Prikarpatského vojenského okruhu oboznámili 12. apríla 1968. Tam, ako uviedol, dostal neskôr obálku zapečatenú piatimi voskovými pečaťami s pokynom Otvoriť na rozkaz (Signál „Č“) Vltava-666, ktorý mal spustiť Operáciu Dunaj. Vojenské cvičenie sa teda stalo akýmsi prelúdiom vojenskej intervencie vojsk Varšavskej zmluvy do ČSSR. Hľadanie pozývateľov Vrásky na čele mali vedenia viacerých socialistických štátov. Tvrdý postoj zastávali najmä nemecký šéf komunistov Walter Ulbricht a poľský prvý sekretár Wladyslaw Gomulka. Poliaci privítali 13. júla 1968 Leonida Brežneva a sovietsku delegáciu, aby hľadali spoločný postup v otázke Československa a jeho „polzučej kontrarevoľucii“, ktorá sa už podľa nich poriadne rozbehla. Gomulka priamo vytýkal Brežnevovi, prečo nehovorí na rovinu o skutočnom stave vecí, ten mu zase kontroval, prečo priamo nenastolí otázku možnosti vojenského zásahu. Zrejme medzi sebou hľadali toho, kto konečne nazve veci pravým menom. Brežnev toho už začínal mať dosť. Vojenské riešenie mal v zásobe už dávnejšie. Dmitrij Volkogonov uvádza, že si ho v apríli vo svojich povestných poznámkach označil ako Operacija „Opuchoľ“ (opuchlina). Túto opuchlinu bolo treba liečiť, a to kardinálne, po boľševicky. Pravda, so súhlasom pacienta. Problém bol nanajvýš v tom, že pacient sa cítil pomerne zdravý, o nezdravom stave sa sem tam hovorilo len jeho horšieho ja. Zdá sa, že pre najvyššie vedenie ZSSR bol veľmi dôležitý práve súhlas so zásahom. Na jeho vydrankaní zainteresovali výbor štátnej bezpečnosti a jeho agenti sliedili za možnými strojcami dokumentu, ktorý by nejakým spôsobom dával „právo“ vstupu vojskám Varšavskej zmluvy na územie spriatelenej krajiny za účelom jej „oslobodenia“ od vypuknuvšej „kontrarevolúcie“. Kandidáti na autorstvo pozvania Je jasné, že politické špičky Komunistickej strany Československa neboli jednotné, predovšetkým však bola stále početná skupina tzv. konzervatívcov, do ktorej patrili napríklad Alois Indra, Antonín Kapek, Oldřich Švestka či Vasil Biľak. Práve tu sa dostávame k spornému bodu existencie tzv. pozývacích listov či listu, ktorý by morálne oprávňoval agresiu, resp. z agresie robil pomoc, čo je samo o sebe prinajmenšom zvláštne. Podľa ruských prameňov, koncom apríla roku 1968 prvý sekretár Zakarpatského oblastného výboru Jurija Vasiľjevič Iľnickij a predseda republikového KGB Vitalij Fedotovič Nikitčenko oznámili Piotrovi Šelestovi, že sa s ním chce skontaktovať Vasiľ Biľak. Šelest si, samozrejme, vyžiadal súhlas od Brežneva a o mesiac dohodol stretnutie po májovom zasadnutí pléna strany na ukrajinskej strane hraníc neďaleko so Slovenskom, v dedine Kamjanyca v Užhorodskom rajóne. Sám Šelest zanechal farbisté opisy celého 1968-ho roka vo svojich pamätiach ... da ne sudimy budete (...aby ste neboli súdení), ktoré vyšli v roku 1995. Biľaka v nich charakterizuje takto: „Poznal som ho už skôr. Nakrátko sme sa stretávali, veľa som o ňom počul od zakarpatských súdruhov. Je to dobrý, tvrdý komunista, sám je Ukrajinec, narodil sa v našom Zakarpatí, jeho matka, sestra, bratia žijú v horskej dedine... Má dobré pracovné kontakty so straníckymi a sovietskymi pracovníkmi Zakarpatskej oblasti, predovšetkým s prvým tajomníkom oblastného výboru J. Iľjinským. Dokonca sa ich rodiny navštevujú. Biľak je politický gramotný, kultúrny, sčítaný človek, dobre pozná miestnu históriu, najmä obdobie rakúsko-uhorskej nadvlády. O Biľakovi som si zachoval dojem ako o principiálnom človeku, stojacom na správnych pozíciách, chytrom a predvídavom politikovi.“ Aj z tejto charakteristiky, napriek nepresnostiam, vidno, že Biľaka považovali, podobne ako aj Dubčeka („naš Saša“), za „svojho“, čo je v sovietskej a ruskej politike veľmi dôležité. Šelest dokonca tvrdí, že s Biľakom eventuálne počítali do čela stabilizačného procesu, zavážil však fakt, že ho považovali za Ukrajinca. (Pokračovanie nabudúce) Redakčné spracovanie a medzititulky Slovo Autor je odborný asistent Prešovskej univerzity, špecializuje sa na dejiny Ruska, Sovietskeho zväzu, zahraničnú politiku a špionáž