Islám a demokracia sa nevylučujú
Fred Halliday sa narodil v roku 1948 v Dubline. Od roku 1983 vyučuje medzinárodné vzťahy na London School of Economics. Napísal štrnásť kníh o medzinárodnej politike a Blízkom Východe, vrátane knihy Islám a mýtus konfrontácie, (1995) v ktorej odmieta myšlienku boja medzi Západom a islámskou civilizáciou. Rozhovor s Fredom Hallidayom Tvorí islám rigidný súbor pravidiel alebo je liberálnejší, než si ľudia myslia? – Poviem to takto. Ľudia s obmedzeným pohľadom na islám musia minimálne oceniť diverzitu a bohatstvo muslimskej kultúry. Či už pochádza z interpretácie Koránu, hadithu alebo šaríe. Dogmatický obraz islámu presadzovaný rovnako jeho nepriateľmi aj fundamentalistami nezodpovedá veľkému bohatstvu islámskej tradície. A čo si myslíte o Talibane v Afganistane? – Myslím si, že väčšine muslimov sa uľavilo, keď sa vláda Talibanu v Afganistane skončila. Keď prišiel Taliban a začal tvrdiť, že človek nie je muslim, keď si holí bradu, väčšina muslimov s tým nesúhlasila. Aký obraz o islámskej kultúre to dáva? Najhoršie je, keď existujú ľudia, ktorí tvrdia – „len toto je islám, všetko ostatné je kafr (antiislámske)“. Boli proti všetkému – spevu žien, literatúre, v ktorej sa píše o potešeniach v živote – lenže to všetko je podľa mňa súčasťou kultúry muslimov. Aký je váš názor na radikálne verzie islámu tu, v Európe? – Muslimské skupiny v Európe, ktoré tvrdia, že ženy by nemali študovať, aby sa mohli stať doktorkami či inžinierkami, idú proti islámu. Problém v prípade skupín ako Hizb ul-Tahrir je, že tvrdia, že „toto a len toto je islam“. Vezmime si kalifát. Ľuďom z Hizb ul-Tahrir vždy hovorím, aby nasadli na lietadlo, odleteli do Teheránu alebo Mekky, a tam začali hovoriť o kalifáte. Nikdy by sa nevrátili. Väčšina muslimov neverí, že kalifát možno aplikovať v súčasnom svete. Dôvodom, prečo sa fundamentalizmus tak rozšíril tu v Európe, je podľa mňa to, že muslimovia tu nie sú vzdelaní vo vlastnej histórii a kultúre. Okrem toho zohráva svoju úlohu mnoho reálnych problémov ovplyvňujúcich mladých muslimov v Európe, a tak sa treba pozerať aj na zamestnanosť, rasizmus či identitu. Vo svojej knihe tvrdíte, že islámisti vyjadrujú hrubé rasistické generalizácie o Židoch. Mali by mať muslimské skupiny právo vyjadrovať takéto názory? – Myslím si, že v demokratickej spoločnosti majú existovať hranice prípustnosti rasistických a na predsudkoch postavených vyjadrení. Ak sa ma teda opýtate, či som vo vzťahu k slobode slova anarchista, extrémny libertarián, odpoveď je – nie. Každý by mal mať možnosť kritizovať, čo robil a robí Palestínčanom štát Izrael bez toho, aby ho obvinili z antisemitizmu. Ale zároveň si myslím, že niektorí Palestínčania a muslimovia všeobecne si robia medvediu službu tým, že miešajú legitímnu kritiku situácie v Palestíne s antisemitskými predsudkami a konšpiračnými teóriami. Keď cestujete po muslimskom svete, ako som cestoval ja, nájdete v ňom mnoho rečí o Židoch, ktoré sú rasistické a nepravdivé. A to sťažuje situáciu ľuďom ako ja, ktorí chcú len povedať, že Izrael upiera Palestínčanom ich legitímne právo a Západ mu v tom pomáha. Myslíte si, že židovská komunita má možno tendenciu príliš argumentovať tým, čo sa stalo pred šesťdesiatimi rokmi, aby tým odvrátila akúkoľvek kritiku? Sú antisionistické poznámky možno neférovo označované za antisemitské? – Myslím si, že nik by nemal zabúdať na to, čo sa stalo pred šesťdesiatimi rokmi. No nestalo sa to v muslimskom svete. Najväčšie zločiny proti Židom sa nestali v muslimskom svete – netvrdím, že všetko bolo vždy v poriadku, ale vo všeobecnosti sa muslimské štáty správali k Židom lepšie než kresťanské. Nakoniec, neboli to muslimovia, kto vykázal Židov zo Španielska a neboli to muslimovia, kto postavil Osvienčim. V každom prípade si myslím, že je prejavom politického idiotizmu, ak tí, ktorí kritizujú Izrael, začnú popierať holokaust či akokoľvek ospravedlňovať Hitlera. V knihe Islám a mýtus konfrontácie tvrdíte, že najväčším dôsledkom iránskej revolúcie bolo, že rozdelila muslimský svet omnoho hlbšie než kedykoľvek predtým. Nemyslíte si, že muslimov, naopak, inšpirovala a zjednotila? – Všetky revolúcie vysielajú ľuďom v iných krajinách odkaz povzbudenia, morálneho a politického apelu. No súčasne vytvárajú rozdelenia. Čiastočne preto, že revolučné štáty vstupujú do konfliktov s inými – v prípade Iránu to bol Irak. Bez ohľadu na to, ako intenzívne hovorilo iránskej vedenie o univerzálnom isláme – Chomejní zvykol vravieť, že v isláme neexistujú hranice, že je len jedna ummah (obec) – ľudia, čo boli proti revolúcii, hrali na existujúce rozdiely – medzi Peržanmi a Arabmi, medzi sunnitmi a šiítmi. Hlavným medzinárodným dôsledkom iránskej revolúcie bola vojna medzi Iránom a Irakom, dvoma muslimskými krajinami, v ktorej umrel asi milión ľudí. Myslím, že by sme nemali podceňovať medzinárodný apel iránskej revolúcie – často aj medzi sunnitmi, nie šiítmi. Ak si vezmeme napríklad Turecko, iránska revolúcia nenašla ohlas u šiítov, ktorí sú väčšinou sekulárni, ale u sunitských fundamentalistov. To isté platí pre Alžírsko či Egypt. Ako si väčšina ľudí spomína na Ajatolláha Chomejního? – Mal charizmu, ktorá k nemu ľudí priťahovala. Od iránskej revolúcie uplynulo tridsať rokov. Mnoho ľudí v muslimskom svete obdivuje Chomejního ako niekoho, kto bol čestným mužom. Pamätám si, keď vyšiel z nemocnice vo veku osemdesiattri rokov. Pýtali sa ho: „Ako sa máte, imám?“. Povedal niečo, čo by žiaden iný líder nemohol povedať. „Som v poriadku a ďakujem ľuďom, ktorí sa o mňa starali, no musím povedať, že to bolo po prvýkrát v mojom živote, čo som vôbec spal v posteli.“ Vždy spával na zemi. Myslím, že zosobňoval istú asketickú, morálnu autoritu, ktorú mnohí ľudia obdivujú, aj keď nemajú radi niektoré z jeho politík. Čo považujete za dlhodobé dedičstvo iránskej revolúcie? – Dlhodobým dedičstvom bolo založenie nezávislosti Iránu. Krajina nebola nikdy formálnou kolóniou, no bola polokolóniou. A pod zahraničným vplyvom bola aj počas vlády šacha. V tomto zmysle sa Irán „postavil na nohy“. Chomejní dal Iránu späť jeho hrdosť. Raz povedal: „Prachom sme vyčistili nános arogancie.“ Muslimskému svetu ako celku, napriek nepriateľstvu voči Iránu prameniacemu z iránsko-irackej vojny, dal Ajatolláh ľuďom pocit hrdosti a vieru, že dokážu brániť svoju kultúru. Myslím si však, že skutočne pozitívne dôsledky v Iráne a inde vzídu z ľudí, ktorí pôjdu v istom zmysle za Chomejního dedičstvom a pokúsia sa vyvinúť otvorenejšiu, menej dogmatickú fúziu medzi svojou vlastnou a západnou kultúrou. Jeden korešpondent BBC raz napísal článok Nintendo verzus mullahovia – nuž väčšina Iráncov nechce ani jedno z toho. Chcú byť muslimami, chcú mať vzťah k iránskej minulosti, literatúre, mysticizmu a veľkosti Iránu, ale chcú byť aj súčasťou moderného sveta. A cestou vpred je tento typ modernistickej, otvorenej fúzie. Mojou predstavou o tom, ako sa Irán vyvinie po mullahoch, je, že sa nebude pokúšať otrocky napodobňovať Západ ani sledovať dogmatickú interpretáciu muslimskej minulosti. Závidia ľudia v muslimských krajinách Európe jej slobody? – Môžete byť slobodný aj muslim zároveň. Stačí upriamiť pozornosť na konkrétny príklad demokracie, volieb a politických strán. Ľudia, ktorí muslimov nemajú radi, tvrdia, že islám nemôže byť demokratický a niektorí muslimskí vládcovia hovoria, že „to je západný systém, my ho nechceme“. Ale to s islámom nemá nič spoločné. Takže tieto veci nie sú ani tak súčasťou Západu, ako univerzálnymi hodnotami dvadsiateho storočia, zdieľanými všetkými. Demokracia a ľudské práva podľa mňa nie sú nijako v protiklade s muslimskou kultúrou. Myslíte si, že rozširovanie NATO a Európskej únie je znakom reštrukturalizácie svetovej politiky, v ktorej sa Európa ako sekulárny kontinent spája so svojimi „bratancami“ na druhom brehu Atlantiku v Severnej Amerike proti muslimskému svetu? – S islámským svetom to nemá to nič spoločné. Omnoho viac sa to týka Ruska a Číny. Veľké strategické obavy z výzvy západnej politiky nevychádzajú vôbec z muslimského sveta, ale z týchto dvoch krajín. Ak sa pozriete na úlohu USA a ich tajných služieb za posledné desaťročia, najväčšou operáciou za posledných tridsať rokov bola podpora afganským mudžahedínom, podľa mňa veľmi „nepeknej“ skupine ľudí. Na ich podporu sa minulo viac ako 4,3 miliardy eur. To odporuje myšlienke, že USA či NATO sú proti muslimskému fundamentalizmu. Nebola americká podpora mudžahedínom, muslimom v Bosne,či Kuvajtu motivovaná skôr geopolitickou situáciou či vlastným záujmom, než skutočným záujmom o situáciu muslimov? – Samozrejme, nijaký štát neurobí nič, v čom nehrá úlohu vlastný záujem. No dalo by sa uvažovať, že ak by boli predsudky voči muslimom skutočne tak veľké, nešli by do vojny na ochranu muslimských krajín a neminuli by 4,3 miliardy eur na podporu muslimov v Afganistane. Nesúhlasím s predstavou Samuela Huntingtona, že Západ považuje muslimský svet za hrozbu. Ak existuje nejaká hrozba, je to niečo viac, než len rast muslimského sveta. Je to posun ekonomickej moci z regiónu Atlantiku na Ďaleký Východ. Skutočným problémom väčšiny muslimských krajín je, že ich obchádza väčšina ekonomických zmien vo svete. Rozhovor s hosťom sme prevzali z internetového magazínu 1Lit.com.
