Amazonskí Indiáni: Mimo pralesa by sme neprežili
Dažďové pralesy Amazónie čelia útokom ťažobných a poľnohospodárskych koncernov. Veľké plochy lesov sú dnes už zdevastované. Ich obyvatelia – amazonskí Indiáni preto považujú ochranu svojho životného prostredia za veľmi dôležitú súčasť boja za zlepšenie svojho sociálneho a právneho postavenia. Dvojica domorodých Brazílčanov – Cecília Barbosa Albuquerque a Abrahao de Oliveira França sa na svojej ceste po Európe počas tretieho októbrového týždňa zastavila na Slovensku, aby rozprávala o dopadoch ťažby v Amazónii na život domorodých komunít a ich ľudské práva, tlmočila ekologické posolstvo indiánskych organizácií a informovala o ich aktivitách, úspechoch a cieľoch. Abrahăo de O. França z kmeňa Baré a Cecília B. Albuquerque z kmeňa Piratapuia sú delegáti Federácie indiánskych organizácií z oblasti Rio Negro (FOIRN). Táto organizácia zastupuje záujmy viac ako 30-tisíc ľudí, ktorí žijú v 750 sídlach, patria k dvadsiatim dvom etnickým skupinám a hovoria jazykmi prináležiacimi do troch rozdielnych jazykových skupín. A. de O. França je jedným z jej štyroch viceprezidentov, C. B. Albuquerque riadi ženskú sekciu. Ich dvojtýždňové turné po Rakúsku, Česku a Slovensku odštartovala 17. konferencia rakúskej Klimatickej Aliancie (KA) v Arnoldsteine. Na ceste ich sprevádzal laureát alternatívnej Nobelovej ceny Johann Kandler, ktorý pracoval v Brazílii v rokoch 1972 až 1992, z toho 11 rokov v Amazónii, a zapojil sa do boja za práva Indiánov a poľnohospodárov a do hnutia proti devastácii pralesov. Diskusia s hosťami, ktorých na Slovensko pozvala partnerská organizácia KA Priatelia Zeme-CEPA, prebiehala v uvoľnenom priateľskom tóne – v príjemnom prítmí a mäkkých kreslách kaviarničky v historickom centre Bratislavy. Prales znamená život Amazonský prales je životným priestorom pre asi 1,5 milióna Indiánov. Johann Kandler ich chrakterizuje ako ľudí, ktorí žijú v pevnom spojení s prírodou a majú takmer rodinný vzťah so stromami a zvieratami. Živia sa zberom lesných plodov a lovom, popri tom pestujú a sadia rôzne rastlinné druhy. Riadia sa dvoma základnými hospodárskymi princípmi: s prírodnými zdrojmi treba zaobchádzať tak, aby ich nezničili, ale mohli ich stále využívať, a blaho celej komunity je dôležitejšie ako blaho jednotlivca. Zem a les považujú za vlastníctvo komunity. Jednotlivec má právo vziať si všetko, čo potrebuje pre seba a pre svoju rodinu, no nie viac. „Vplyv konzumnej spoločnosti zvonka niekedy už poškodil tieto základné princípy a tradície, no dnes sa Indiáni sami snažia obnoviť ich“, poznamenáva J. Kandler. Život amazonských Indiánov však dnes zďaleka nie je idylický. Amazónia patrí spolu s Afrikou a veľkou časťou Ázie medzi tie oblasti sveta, ktoré ku klimatickým zmenám prispievajú najmenším dielom, znášajú však najväčšie negatívne následky. V roku 2005 postihlo Amazóniu obrovské sucho, ktoré vysušilo viaceré prítoky veľtoku. Pre domorodých obyvateľov to bola katastrofa, voda totiž pre nich znamená život. Potrebujú ju na pitie, chytajú v nej ryby a prepravujú sa po nej. „Môj deväťdesitadvaročný otec hovorieva, že kedysi pravidelne každých dvadsať rokov prichádzala veľká záplava alebo veľké sucho. Bohužiaľ, dnes dochádza k takýmto nešťastiam takmer každý rok. Podľa toho pozorujeme, že klimatické zmeny sa skutočne dejú“, hovorí A. de O. França. Indiánske kmene však netrpia iba pre následky klimatických zmien, ale aj pre kroky, ktoré sa v súčasnosti podnikajú údajne v záujme ich obmedzenia – masové pestovanie plodín na výrobu agropalív. Amazóniu ohrozujú ropa a sója Ničenie pralesov spôsobuje predovšetkým ťažba dreva a nerastných surovín, chov dobytka a pestovanie sóje. Sója sa využíva predovšetkým na kŕmenie hospodárskych zvierat a ako lacná krmovina sa masovo vyváža do Európy. V oblasti štátu Matto Grosso má najväčšia zo sójových plantáží rozlohu okolo 400-tisíc hektárov, čo predstavuje pätinu rozlohy slovenských lesov. Plocha sójových plantáží by sa údajne mala v nasledujúcich rokoch zdvoj- až strojnásobiť v dôsledku výrobu agropalív. Práve do nich sa totiž chystá investovať niekoľko obrovských spoločností, ktoré kontrolujú prevažnú väčšinu obchodu s obilninami. Plantáže ako také sú obrovské monokultúry a predstavujú ekologický problém. Negatívne ovplyvňujú prirodzené biotopy vo svojej blízkosti, ale aj svojich ľudských susedov. Mnohí malí poľnohospodári, ktorí sa ocitli obkľúčení plantážami, sú nútení odísť zo svojich pozemkov. Odchádzajú často práve do Amazónie, kde je pôda lacnejšia. Ťažba ropy a zemného plynu ohrozuje predovšetkým západnú Amazóniu na území štátov Elvádor, Kolumbia a Peru. Peruánska vláda poskytla veľké časti územia pralesa ropným spoločnostiam. Až veľký štrajk amazonských Indiánov v auguste tohto roku jej zabránil dať ťažobným spoločnostiam do rúk aj časti národných parkov vrátane území obývaných Indiánmi. Dedičný boj Oblasť Rio Negro leží v severozápadnej časti brazílskej Amazónie. Iniciatíva, ktorá neskôr vyústila do založenia FOIRN, sa zrodila v roku 1987. Má teda za sebou už viac ako dvadsať rokov skúseností a dosiahla viacero úspechov na sociálnej aj environmentálnej úrovni. Patrí medzi ne napríklad priznanie práva na pôdu pre pôvodných obyvateľov, vďaka čomu sa indiánskym komunitám dosiaľ podarilo potvrdiť svoj nárok na 11 miliónov hektárov pôdy v hornom toku rieky Rio Negro. „Mnohí ľudia si myslia, že pre nás bolo ľahké získať územia, ktoré obývame, že vláda nám pôdu jednoducho odovzdala. V skutočnosti je za tým dvadsať rokov boja”, hovorí Abrahăo de O. França.“ Keď Európania pred 500 rokmi prišli do Brazílie, my sme tam žili a pracovali už dávno. Napriek tomu nás neuznali ako vlastníkov pôdy, pretože sme nemali v rukách žiaden papier vydaný ich úradmi. Mnohí politici ani v súčasnosti nerozumejú, prečo chceme ohraničovať svoje územia – vraj je to spiatočnícke a neprináša nám to žiaden pokrok. My ich však potrebujeme ohraničiť, aby sme ich mohli chrániť, a chceme ich rozšíriť čo najviac. Naše životné prostredie je totiž pre nás mimoriadne dôležité. Nedokážeme sa jednoducho presťahovať. Aj keby sme sa z Río Negra presídlili hoci len o niekoľko kilometrov ďalej, ľudia tam už majú iné zvyky a iné jedlo a bolo by ťažké prispôsobiť sa. Naše komunity by pravdepodobne na novom mieste neprežili. To je dôvod, prečo sa snažíme zo všetkých síl uchrániť a uchovať to, čo máme.” Organizácie a iniciatívy ako FOIRN vyjadrujú vôľu obyvateľov Amazónie ochraňovať prales, ktorý im poskytuje podmienky na uchovanie tradičného spôsobu života. Zápas o zachovanie lesa posúvajú z otcov na synov. „V roku 1993 sa diskusie, ako je táto, zúčastnil môj brat, dnes, po pätnástich rokoch, som tu ja, a možno o pätnásť – dvadsať rokov tu bude môj syn“, rozpráva A. de O. França. Ženy ochraňujú tradície FOIRN sa pričinil aj o zlepšenie zdravotnej starostlivosti a školstva v oblasti. Miestni lekári už nesedia v ambulaciách a nečakajú na prípady, ale cestujú za svojimi pacientmi, a deti v oblasti Río Negro sa začali učiť vo svojich materinských jazykoch. Obsah ich vzdelávania je prispôsobený špecifickým potrebám komunít a región Río Negro v súčasnosti slúži ako referenčná oblasť pre zvyšok krajiny. FOIRN bdie nad dodržiavaním občianskych práv pôvodného obyvateľstva a pokračuje v boji o ohraničené územie, ktoré vlády brazílskych členských štátov často neuznávajú ani v prípadoch, keď komunity právo naň už získali. V roku 1997 vznikla ženská sekcia organizácie, ktorú vedie Cecília B. Albuquerque. Jej cieľom je oživovanie pôvodnej kultúry, poznatkov a remesiel, ktoré postupne upadali do zabudnutia, a zaznamenávanie a rozširovanie tradičných poznatkov domorodých žien s cieľom naučiť ich, ako tieto poznatky využiť aj pri zárobkovej činnosti. „Ženy vždy vyrábali rôzne umelecké predmety, ale nevedeli ich predať. Preto zakladáme dielne a otvorili sme obchod, kde každý domorodý remeselník môže doniesť to, čo vyrobil, a predať to tam“, vysvetľuje koordinátorka. Vznikajú ženské dielne na výrobu keramiky či predmetov z palmových listov, ženy sa vzdelávajú v oblasti poľnohospodárstva, organizujú stretnutia a spoločne sa snažia presadzovať svoje práva, participovať na politike, na ochrane pralesa, tradičnej medicíny a vzdelávaní. Svoje aktivity rozvíjajú aj v oblasti zdravotnej starostlivosti. Navracajú k životu staré a takmer zabudnuté vedomosti o používaní liečivých rastlín a podarilo sa im aj presadiť otvorenie nemocnice a lekárskej ambulancie, kde domorodých obyvateľov ošetruje popri lekárovi aj šaman. Okrem úspechov sa však iniciatíva stretáva aj s problémami. Chýba jej napríklad auto, takže sa ženy musia prepravovať po rieke. Pre množstvo vodopádov je doprava do odľahlých komunít často nebezpečná a odvážne aktivistky musia doslova riskovať svoje životy. „Amazonkám” to však stojí za to. Odmenou za námahu mužských aj ženských aktivistov je totiž v prípade pôvodných obyvateľov Amazónie samotné prežitie ich kultúry a jedinečného spôsobu života nerozlučne spätého s pralesom. Zdá sa, že krajiny Latinskej Ameriky v súčasnosti volia medzi ľavicovými extrémistami na čele vlád alebo ekonomickým diktátom nadnárodných spoločností. Príkladom jednej krajnosti bola v nedávnej minulosti zbankrotovaná Argentína, druhým je divoké zoštátňovanie majetku z dielne bolívijského prezidenta Eva Moralesa, ktorý nemá adekvátne ekonomické vzdelanie. Dá sa v tomto regióne nájsť stredná cesta medzi politickým diletantstvom a ekonomickým diktátom? Johann Kandler: Keď pre päťsto rokmi Európania obsadili Latinskú Ameriku, vytvorili sociálny systém, kde 20 percent ľudí ovládalo krajinu. Hospodárstvo štátov sa prispôsobovalo zámerom elity, nie prospechu väčšiny. Pre Latinskú Ameriku sú dodnes typické veľké latifundie koncentrované v rukách niekoľkých vlastníkov. Títo vlastníci vytvárajú štátne štruktúry, takže chudobný a utláčaný ľud sa iba ťažko môže zúčastňovať na využívaní bohatstva svojej zeme. Ľavicové vlády, ktoré v súčasnosti vznikli vo Venezuele, Ekvádore, Bolívii či v Paraguaji sú teda snahou veľkej väčšiny obyvateľstva zmeniť situáciu, ktorá sa nezlepšila ani po 50 rokoch globalizácie a modernizácie. A aj keď bolívijský prezident Evo Morales nemá ekonomické vzdelanie, jeho moc sa opiera o združenia Indiánov a to, v čom má skúsenosti, je práve boj za práva domorodého obyvateľstva. Chce viac a spravodlivejšie rozdeľovať, odobrať privilégiá menšine a dať práva väčšine. Našu európsku skúsenosť so socializmom s tým nemôžeme porovnávať. Kto je vlastníkom pôdy, ktorú brazílska vláda vrátila Indiánom? Jednotlivci či komunity? Abrahăo de Oliveira França: Pred ohraničením území pôda patrila jednotlivým rodinám, potom sa toto rozdelenie skončilo. Dnes všetka pôda patrí domorodému obyvateľstvu ako celku. Nie je tu teda žiaden individuálny vlastník. Máme však svoje tradície a rešpektujeme nepísané pravidlá o tom, čo komu patrí. Akými prostriedkami bojujete za svoje záujmy? Demonštrujete, máte právnikov, rokujete s vládou? Abrahăo de Oliveira França: Keď hovoríme o našom zápase, ľudia si často predstavujú, že ideme na bojovú výpravu s lukmi a šípmi – no my presadzujeme svoje práva mierovou cestou. Mobilizujeme ľudí, chodíme na stretnutia, diskutujeme. Sto percent nášho obyvateľstva už má základné vzdelanie, mnoho má stredné a nejaká časť už aj vysokoškolské. Vieme si už teda prečítať ústavu, dozvedieť sa, aké máme práva, a uvedomiť si, že ich dodržiavanie môžeme vyžadovať. Potrebovali by sme však oficiálneho advokáta a dúfame, že do dvoch rokov už budeme mať domorodého právnika. Prečo ste postavili šamana na úroveň lekára? Cecília Barbosa Albuquerque: Keď na naše územia prišli kresťanskí misionári, usilovali sa oslabiť pozíciu šamanov a skoncovať s touto tradíciou. V praxi sa však ukazuje, že v prípadoch, keď lekár nedokáže pacienta vyliečiť, šamanovi sa to mnohokrát podarí. Platí to aj pri špecificky ženských otázkach. Neraz sa totiž stávalo, že ženy, ktoré šli rodiť do nemocnice, zomreli. Preto chceme, aby šaman sprevádzal tehotné ženy na lekárske prehliadky, aby rodičky mali pri sebe pôrodné babice a aby ich spoločenské postavenie bolo silnejšie.
