Špliechanie do očí
Už pár rokov platí, že dnes môže knižku nielen každý napísať, ale aj vydať. Aj keď to druhé platí len vtedy, ak k tým, čo knihy vydávajú, prirátame aj samovydavateľov. Teda tých, ktorí si svoj vstup do literatúry zaplatia z vlastného vrecka. Paradoxne však rovnako platí aj to, že knižka dnes nemôže vyjsť každému. Predovšetkým nemôže vyjsť tomu, kto do nesamovydavateľstiev nepríde s niečím, čo automaticky zaručuje zisk. V čase, keď všetci žijeme zväčša len z vlastného, nie zo štátnych dotácií, to možno málokomu zazlievať. Nepredáš, skrachuješ. A to sa netýka len zhnitej zeleniny či ovocia alebo z módy vyjdeného šatstva, ale aj kníh. Sotva sa teda možno čudovať, že sa niektorí autori, hoci v prípade, o ktorom bude reč skôr autorky, usilujú spojiť sily nielen pri písaní a debatovaní o svojej tvorbe, ale aj pri jej privádzaní na svet. Tak si pomohli aj autorky z klubu slovenských spisovateliek Femina, ktoré po zbierke dielok Keď sa ženy odhalia vydali ďalšiu Keď život šplechne do očí – Eva Bachletová, Otília Dufeková, Tatiana Jaglová, Vladimíra Komorovská, Hedviga Kramárová, Veronika Krásnohorská, Karin Lászlová, Paula Sabolová, Jana Šimulčíková, Viera Švenková, Anita Tešovičová, Anežka Tretinová, Viera Valachovičová-Ryšavá, Milka Zimková. Úsmevnotrpký, ale nie zatrpknutý návod, ako to v súčasnosti treba robiť, aby sa knihy, ktoré si ich autor želá vydať, naozaj dostali do knižnej podoby, prináša (okrem iných briskných miniútvarov) osvedčená satirička Anita Tešovičová (O živote za života). V zbierke ju možno zaradiť k autorkám, ktoré sa rozhliadajú po širšom priestore, než je vzťah dvoch ľudí rámcovaný nejakou formou spolužitia. Ten plasticky láskavo vykreslila napríklad Viera Švenková (Večer v Louvri) či menej láskavo, ale o nič menej farbisto Jana Šimulčíková (Testiná), ktoré sa pritom neuspokojili len s intimitou intímnosti, ale (hoci len letmou reportážnou formou) načrtli aj spoločenské súradnice svojich príbehov. Predovšetkým tie súradnice si vzala na mušku Hedviga Kramárová (Dievča v koženom kabáte) a dotýka sa ich, ale oveľa hlbšie, aj Eva Bachletová (Zmierenie), ktorej esejistický ponor prináša veľmi otvorenú výpoveď o vzťahu k svetu, ľuďom a životu. So ženskou sebazáľubnosťou, sebazaľúbením a sebaobdivom koketujúca Tatiana Jaglová (Deň motýľa) odkrýva ženskú sebalásku. Nebolestínska, s nadhľadom ženy aj seba ironizujúca Paula Sabolová (Nosatky) prináša úsmevný pohľad na (celkom zbytočnú) samoľúbosť a smiešne ženské obete kladené akože na oltár lásky, z ktorej sa napokon zväčša vykľuje „láska“. Formou bolestínskejší, ale tiež ironizujúci, trochu priveľmi uvravený príbeh hrdinky Viera Valachovičovej-Ryšavej (Na vine bola barónka) nastavuje zrkadlo inému typu so sebou nespokojných žien. Iného druhu je ponor do vnútra človeka, čo sa ocitne nižšie ako dolu, ktorým v nástojčivo vyznievajúcej výpovedi Žobrák vtrhne do čitateľovho vnútra Vladimíra Komorovská. Nástojčivo, nie však jednoznačnými súdmi ani odsudkami, ale ani sympatiami či nesympatiami. Jatrivo. Podobne jatrivo, hoci zdanlivo zjemňujúco glosujúcim humorom, pritom však prenikavo dohlboka nám nastavuje zrkadlo herečka a spisovateľka, bystrá pozorovateľka života Milka Zimková (Bankomat). A nastavuje ho všetkým, nielen hrdinom svojho (ako možno tušiť zažitého) príbehu. Podobne, ako niekoľko ďalších próz aj poézia zo zbierky by si zaslúžila nielen osobitnú antológiu, ale predovšetkým hlbšie vyzretie. A slovenské autorky a autori by si zaslúžili možnosť vydávať knihy v profesionálnych vydavateľstvách s dobrými (aj) jazykovými redaktormi. Aj za cenu toho, že by nevydali knihy každému, takže by autorov a autorky nepriamo nútili nepodliehať ilúzii, že všetko, čo je napísané, si zaslúži obliecť do kabáta z knihy.
