Sociálne podniky– smerom k ekonomickej demokracii?
Na Slovensku sa opäť otvorila otázka kooperatívneho, resp. družstevného vlastníctva, a to v súvislosti so zavádzaním tzv. sociálnych podnikov. „Ide o protikrízové opatrenie“, tvrdia vládni politici. „Nejde o krízu, ide o politický program sociálnej demokracie“, trvá na svojom opozícia. Zdá sa, že pravdu majú obe strany.
Niet pochýb, že sociálne podniky na Slovensku vznikajú predovšetkým ako odpoveď na hospodársku krízu, no zároveň možno potvrdiť, že podpora kooperatívneho vlastníctva patrí medzi základnú ideovú výbavu sociálnej demokracie v západnej Európe. Ťažko však sociálnu demokraciu na Slovensku obviňovať z ideologizmu. To by musela pristúpiť k omnoho ráznejším opatreniam. Ekonomická demokracia, o ktorej presadzovanie sa pokúšali viaceré sociálnodemokratické strany v Európe, je totiž radikálnejším projektom, ako sú slovenské sociálne podniky. Svedčia o tom napríklad skúsenosti zo Švédska či Nemecka zo 70. a 80. rokov, ktoré si konkrétnejšie rozoberieme, nadväzujúc na sériu článkov o baskickej korporácii Mondragon, ktoré sme uverejnili v Slove v číslach 6 a 7 - (Mondragon - príbeh výrobnej samosprávy (1), (Mondragon - príbeh výrobnej samosprávy (2).
Podstata kooperatívneho vlastníctva
O čo ide pri kooperatívnom vlastníctve? Ako píše britský ekonóm Ronald Dore, zatiaľ čo v normálnej kapitalistickej firme si kapitál (vlastníci) prostredníctvom svojich manažérov, prenajíma prácu (zamestnancov), v prípade kooperatívnej firmy (kooperatívu) je to práca (zamestnanci), ktorá si prostredníctvom zvolených manažérov prenajíma kapitál. Zatiaľ čo v prípade kapitalistického podniku je teda kapitál účelom o sebe a cieľom je jeho neustále sebazhodnocovanie, v prípade kooperatívneho podniku je kapitál iba prostriedkom, a cieľom je vyššia kvalita života. V konečnom dôsledku sa dostávame do sféry spoločenského vlastníctva, resp. k projektu výrobnej samosprávy.
Pod ekonomickou demokraciou si však nemusíme zákonite predstavovať iba zmenu vlastníckych vzťahov, ktorú v tejto súvislosti akcentujú hlavne moderní neomarxisti (napr. Rodney Peffer či Jon Elster). Posilňovanie kooperácie medzi vlastníkmi, manažérmi a zamestnancami môže vychádzať aj z iných dôvodov. Jedným z nich je prehlbovanie demokracie, a to aj na sféru pracovného procesu. To je dôvod, ktorý akcentujú predovšetkým radikálni demokrati (napr. americkí filozofi Michael Walzer či Robert Dahl). Iným dôvodom je snaha štátu o kontrolu nad investičnými tokmi. To je dôvod, ktorý je dôležitý najmä v časoch ekonomickej krízy. Veľmi silne prítomný bol aj v argumentácii švédskych odborov a vládnych sociálnych demokratov v 70. rokoch. Napokon, medzi argumenty v prospech ekonomickej demokracie patria aj apely na sociálnu spravodlivosť (napr. americký filozof John Rawls), či úsilie o ekonomickú efektivitu (skúsenosti baskickej korporácie Mondragon či latinskoamerického hnutia „ozdravených fabrík“).
Meidnerov plán
Ako sme už naznačili, jedným z dôvodov presadzovanie ekonomickej demokracie je snaha štátu o získanie kontroly nad investičnými tokmi. Štát totiž nesie zodpovednosť za úspešnú hospodársku aj sociálnu politiku v krajine, no nedrží páky, ktorými by mohol priamo ovplyvňovať ekonomiku a investície. Tie sú v rámci trhového hospodárstva v rukách súkromného sektora. Ako však získať väčšiu kontrolu nad investíciami? Švédska sociálna demokracia v spolupráci s odbormi predstavila roku 1975 praktický návrh, ako tento cieľ dosiahnuť.
Autorom koncepcie bol nemecký rodák, hlavný intelektuál švédskeho odborového hnutia Rudolf Meidner. Podľa neho sa mali vytvoriť špeciálne fondy zamestnancov, ktoré by kontrolovali odbory a ktoré by sa nezdaňovali. Zdroje do fondov by sa získavali prostredníctvom dodatočných odvodov pre zamestnávateľov a vyšším zdanením zisku firiem. Zamestnanecké fondy by časom umožnili nákup akcií súkromných podnikov, v ktorých zamestnanci pracovali. Tým by sa dosiahol vplyv zamestnancov na riadenie spoločností, ako aj na investičnú politiku firiem. Ako sa vyjadril Meidner: „Švédske robotnícke hnutie dosiahlo novú fázu vo svojom vývoji. Čoraz väčšmi sa ukazuje, že obrátilo pozornosť k otázkam výrobného procesu, keďže vyčerpalo základné možnosti pre politické otázky distribúcie. Po dosiahnutí politickej demokracie na sklonku prvej svetovej vojny a dosiahnutí sociálneho štátu v predošlých troch desaťročiach nasleduje tretia úloha: boj za ekonomickú demokraciu.“
Cieľ: zlepšiť postavenie zamestnancov v pracovnom procese
Príbeh švédskeho experimentu s ekonomickou demokraciou bol politicky a spoločensky veľmi turbulentný. Projekt dostal názov lontagarfonder (t.j. robotnícke fondy) a jeho tvorcom bola pracovná skupina vytvorená odbormi, na ktorej čele stál spomínaný Meidner, Anna Hedborgová a Gunnar Fond. Hoci iniciátorom pracovnej skupiny bolo vedenie odborov, volanie po ekonomickej demokracii vyšlo zdola.
Na samom počiatku tohto príbehu stál prekvapivý štrajk v štátnom podniku v severošvédskom mestečku Kiruna z decembra roku 1969. Vedenie švédskych odborov aj vládnej sociálnej demokracie bolo týmto štrajkom šokované, pretože základnou požiadavkou zamestnancov nebolo zvýšenie miezd, ale otázka ich postavenia v pracovnom procese. To bola rázna zmena postoja zamestnancov. Prioritou prestali byť platy. Stali sa ňou demokratické práva v rámci firmy. Odbory reagovali vytvorením Meidnerovej komisie, no politicky sa danou otázkou spočiatku zaoberali iba okrajovo. Až v polovici 70. rokov, keď sa na čelo odborov dostal Ake Nilsson (paradoxne jeden z tých, ktorí v minulosti proti radikálnej požiadavke ekonomickej demokracie protestovali), začali odbory požiadavku ekonomickej demokracie aktívne presadzovať. Narazili však sprvoti iba na vlažnú reakciu sociálnej demokracie a obrovskú vlnu odporu zo strany podnikateľov a pravice.
Žiadne vyvlastňovanie
Stojí za zmienku, že ekonomická demokracia mala už v tom čase vo Švédsku silnú teoretickú tradíciu. Ešte v roku 1928 jeden z najvplyvnejších teoretikov švédskej sociálnej demokracie Ernst Wigforss navrhoval vytvorenie zamestnaneckých fondov za účelom kontroly investičného procesu zo strany pracujúcich. Takáto koncepcia sa spájala s ideologickým vymedzením známym pod hlavičkou „funkcionálny socializmus“, resp. podľa pravicových kritikov „fondový socializmus“. V 20-tych rokoch bol takýto koncept atraktívny pre celú európsku sociálnu demokraciu, ktorá na III. Kongrese Socialistickej robotníckej internacionály roku 1928 prijala programový dokument, v ktorom sa vzdala zrušenia kapitalistického vlastníctva, no apelovala na kontrolu výroby zo strany robotníkov. Nečudo, že základné heslo švédskych odborov z 30. rokov znelo: „Demokracia sa nemôže zastaviť pred bránami tovární.“
V polovici 50. rokov túto myšlienku oživil Per Edvin Skold, bývalý švédsky minister financií. Aj jeho koncepcia vychádzala skôr z potreby kontrolovať investičný proces, než zo starosti o práva zamestnancov. V roku 1959 (a teda v čase, keď vznikol v baskickom Mondragone prvý kooperatív) ideu ekonomickej demokracie teoreticky obhájil už spomínaný Wigforss vo svojej práci s názvom Možno sa pohnúť z mŕtveho bodu? (Can the Deadlock Be Broken?), v ktorej sa prihlásil ku koncepcii „sociálnych podnikov bez vlastníkov“. Meidner v 70-tych rokoch nadviazal na Wigforssovu koncepciu a vytvoril kontúry modelu ekonomickej demokracie, v rámci ktorého by nedošlo k socializácii starého kapitálu, ale k vytvoreniu kolektívnej správy nového kapitálu. Nešlo teda o vyvlastnenie kapitálu, ale o tvorbu nového kapitálu, ktorý by vlastnil kolektív zamestnancov.
Podráždené reakcie podnikateľov a pravice Ako sme už naznačili, Meidnerova správa z roku 1975 vyvolala v švédskej spoločnosti neobvyklé turbulencie. Hoci švédsky sociálny štát stál na sociálnom partnerstve a historickom kompromise medzi odbormi a zamestnávateľmi z roku 1938, iniciatíva ekonomickej demokracie narazila na tvrdý odpor veľkých podnikateľov. Tradičný švédsky sociálny dialóg bolo ohrozený.
Zamestnávatelia, na čele s patriarchom švédskeho priemyslu Marcusom Wallenbergom, ostro zaútočili na odbory a obrátili sa od politiky kompromisu k politike konfliktu. Niekto pichol do osieho hniezda. Meidnerov plán narazil na hranice kompromisu medzi sférou kapitálu a práce. Akoby skutočne platilo, že tam, kde ide o vlastníctvo, končí sa akákoľvek zábava. Podnikateľské subjekty a pravicové strany okamžite vypovedali spoločenský konsenzus, pritvrdili vo svojej rétorike a obrátili sa k neoliberálnym Hayekovým konceptom. Na vzniknutú situáciu reagovala švédska sociálna demokracia na čele s Olafom Palmem a vynaložila veľké úsilie na zmiernenie Meidnerovho plánu.
Čiastočný úspech švédskej sociálnej demokracie
Trvalo desaťročie, kým sa urobili praktické politické kroky, ktoré však už dávno stratili Meidnerovu razanciu a radikálnosť. V roku 1984, keď sa sociálna demokracia po dvoch volebných obdobiach opäť dostala k moci, sa vytvorili zamestnanecké fondy na báze umiernenej koncepcie Per-Olofa Edina, ktorej podstata už nespočívala v komplexnej myšlienke zavedenia ekonomickej demokracie, ako skôr v snahe o zvýšenie kontroly nad tokom investícií vo švédskej ekonomike. Pravda, dôležité je, že Švédsko získalo určitú kontrolu nad tokmi investícií a pomohlo tým rozvoju svojho hospodárstva.
Pokiaľ sa na projekt ekonomickej demokracie vo Švédsku pozeráme ako na dvojfázový proces, môžeme vidieť, že v rámci prvej fázy (zvyšovanie demokratických práv zamestnancov vo vzťahu k výrobnému procesu, kontrole rozhodnutí, spoluúčasti na rozhodovacom procese a pod.) došlo k viacerým ústupkom zo strany podnikateľov. Odbory dosiahli v tejto oblasti úspechy nielen vo Švédsku, ale aj v Nórsku či Dánsku, nehovoriac o Nemecku. Len čo sa však prešlo do druhej fázy (vytvorenie zamestnaneckým fondov s ambíciou ohroziť kapitalistické vlastníctvo), podnikatelia sa razom vzbúrili a odmietali čo i len drobné ústupky.
Nemecký model kodeterminácie
Menej radikálne, no napriek tomu odvážne návrhy prichádzali aj z Nemecka. V tejto krajine sa pre model ekonomickej demokracie rozšírilo označenie „kodeterminácia“. Tento model sa odštartoval v Nemecku hneď po skončení druhej svetovej vojny. V banskom priemysle v severnom Porýní – Vestfálsku docielili odbory po roku 1945 od britskej okupačnej moci súhlas, aby v dozorných radách podnikov pod britskou správou fungovalo tzv. paritné spolurozhodovanie medzi zamestnancami a akcionármi. Neskôr, v roku 1952 sa odbory dohodli s konzervatívnym kancelárom Konradom Adenauerom na prijatí zákona o vnútropodnikových pravidlách, v rámci ktorého získali zamestnanci vplyv na otázky personálnej podnikovej politiky či na otázky pracovného času. Zamestnanci v rámci tohto projektu dosiahli zhruba tretinové zastúpenie v správnych radách. V hospodárskych záležitostiach však mali iba právo na informácie. Zmena k lepšiemu nastala až za socialisticko-liberálnej koaličnej vlády Willyho Brandta v roku 1972, keď sa posilnila participácia zamestnancov na rozhodovaní a riadení podnikov. Ani reforma zákona o vnútropodnikových pravidlách však neuspokojila nároky odborov. Celý proces vyvrcholil až v roku 1976, keď sa prijal zákon o spoluúčasti na rozhodovaní. Podľa tohto zákona sa dozorné rady podnikov s viac než dvomi tisíckami zamestnancami obsadzovali rovnakým pomerom zástupcami akcionárov aj zamestnancov. Vzhľadom na tlak koaličnej liberálnej FDP, ktorá nechcela ani počuť o obmedzovaní dispozičných právomocí vlastníkov kapitálu, však zákon obsahoval aj dôvetok, podľa ktorého v prípade nerozhodného hlasovania mali právo rozhodnúť o veci zástupcovia akcionárov. Nároky odborárov tak neboli uspokojené. Ich koncept kodeterminácie bol extenzívnejší a počítal aj s participáciou zamestnancov na ziskoch. Spokojné neboli ani podnikateľské zväzy, ktoré pre údajné porušenie vlastníckeho práva podali sťažnosť na ústavný súd. Ten však ich žiadosť zamietol. Ekonomická demokracia totiž nie je v rozpore s vlastníckym právom.
Súkromné verzus kolektívne vlastníctvo
Zásadný rozdiel nemeckej koncepcie kodeterminácie v porovnaní so švédskym Meidnerovým plánom spočíval v tom, že v rámci nemeckého modelu mali jednotliví zamestnanci participovať na ziskoch svojich podnikov na individuálnej báze, resp. svoj diel si mohli nechať vyplatiť, predať ho či inak speňažiť. Podobné návrhy predkladali v 50. rokoch aj švédski liberáli, ktorí neskôr razantne vystúpili proti Meidnerovmu plánu. Naopak, v Meidnerovej koncepcii išlo o kolektívne vlastníctvo, ktoré ponúkalo zamestnancom možnosť skutočného zvýšenia svojho vplyvu na chod podniku. Skrátka, Meidnerov plán nerátal s vytvorením „národa malých kapitalistov“, ale s víziou demokratického socializmu. Ako tvrdil samotný Meidner, „kodeterminácia švédskeho typu sa môže chápať ako krok na ceste k zospoločenšteniu, no nie je to zospoločenštenie ako také. Čiže požiadavka, ktorá sa sformulovala vo Švédsku, vychádza z formy socializácie, ktorá korešponduje s ideami a tradíciami demokratického socializmu, a to aj napriek tomu – alebo práve preto – že to znamená rozhodujúci krok na ceste od sociálneho štátu založeného na súkromnom vlastníctve k novej forme spoločnosti“. Bez ohľadu na rozdiely nemeckého a švédskeho modelu bol však projekt ekonomickej demokracie v 70. rokoch v európskych sociálnych štátoch na vzostupe a príklady zo Švédska či Nemecka dokazujú, že niektoré projekty sa boli aspoň čiastočne úspešné.
Štátne zásahy vo svete
Radikálnejšie projekty ekonomickej demokracie síce od 80-tych rokov postupne stratili na politickej podpore, no viacerí, predovšetkým ľavicoví teoretici im naďalej venovali zvýšenú pozornosť. Navyše, záväzok spoluúčasti zamestnancov na riadení podnikov sa stal súčasťou zákonodarstva väčšiny hospodársky najvyspelejších štátov Európy, rozvinuli ho aj Spojené štáty americké (v súčasnosti sa na participačných programoch v USA zúčastňuje 23,3% podnikov) a v rámci koncepcie kigyoizmus sa stal základom japonského hospodárskeho zázraku. Napríklad, v Austrálii sa zahájil vládny program, ktorý mal do roku 2009 zabezpečiť zdvojnásobenie podielu zamestnaneckej participácie v ekonomike tejto krajiny.
Ako sa oplatí dodať, tlaky na zospoločenšťovanie súkromného vlastníctva boli v 70. rokoch typické pre viaceré sociálne štáty, vrátane Veľkej Británie, kde Labour Party plánovala zoštátnenie 20. až 25. percent najväčších priemyselných podnikov, či Francúzska, kde Mitterandova socialistická vláda v 80-tych rokoch pristúpila k zdvojnásobeniu štátneho vlastníctva (z 11 % na 22 %) a takmer úplnému zoštátneniu bankového sektora. Trendy, ktoré viedli k posilňovaniu sociálneho štátu sa však príchodom 80. rokov postupne rozplynuli a až do začiatku hospodárskej krízy na sklonku roku 2008 vo svete dominovala neoliberálna ideológia, ktorej alfou a omegou boli tézy o posvätnosti súkromného vlastníctva a voľného trhu.
Solidarita, férovosť a spolupráca
Ako sa dá zhrnúť, existuje mnoho príkladov, že projekt ekonomickej demokracie aspoň v umiernenom chápaní využívajú takmer všetky vyspelé ekonomiky sveta. Do druhej radikálnej fázy, ktorá ohrozuje kontrolu nad vlastníctvom zo strany kapitalistov, sa však tento projekt v žiadnej západnej krajine nedostal. Príklady úspešných kooperatívov sa teda vzťahujú iba na jednotlivé podniky či korporácie, napr. Mondragon, AK Press či viacero latinskoamerických spoločností (najmä v Argentíne, pozn. red.). Sociálna demokracia, ale predovšetkým radikálne ľavicové hnutia, však naďalej ekonomickú demokraciu považujú za súčasť svojho programu a tvorbu kooperatívnych podnikov podporujú. Ako ukazuje aktuálna situácia na Slovensku, sociálne podniky slúžia aj ako reakcia sociálnej demokracie na globálnu hospodársku krízu. Možno len dúfať, že súčasné skromné návrhy v budúcnosti prerastú na väčšie projekty, ktoré predznamenajú nové sociálno-ekonomické usporiadanie založené nie na hodnotách nerovnosti, chamtivosti a ziskuchtivosti, ale na hodnotách solidarity, férovosti a spolupráce.
Autor je filozof a politológ
