Kríza kapitalizmu a návrat histórie (2)
Pre posadnutosť fúziami a akvizíciami sa začali rozvíjať nové silné formy obchodného podnikania: nakupovanie a predávanie korporácií, vytváranie „trhu s riadením podniku.“ V sedemdesiatych rokoch tento trh rástol exponenciálne. Keďže sa korporácie snažili rozpredať svoje „nedostatočne výkonné“ časti, po vlne fúzií a akvizícií nasledovala vlna zbavovania sa majetku. V každom prípade to bol nový jav. Pred rokom 1970 sa korporácie zbavovali majetku len celkom výnimočne. V priebehu sedemdesiatych rokov sa tento postup zaradil medzi bežné obchodné transakcie. Kupovanie a predávanie firiem sa v USA stalo najdôležitejšou zložkou obchodnej aktivity.
Tento vývoj mal výrazný vplyv na štruktúru korporácií v Amerike (a neskôr aj vo zvyšku sveta) na vzťah medzi financiami a priemyslom. Nové investičné stratégie viedli k pozoruhodnej prestavbe amerických korporácií. Dlhodobé investície do cenných papierov prevládajúce koncom prvej polovice šesťdesiatych rokov dvadsiateho storočia, nahradili stratégie, ktoré sa snažili maximalizovať krátkodobé výnosy. Riadenie a smerovanie priemyslu sa dostalo pod diktát finančných transakcií, ktoré prebiehali na Wall Street.
Samozrejme, banky, ktoré stelesňujú finančný kapitál, zohrávali v dvadsiatom storočí v americkom obchode dôležitú úlohu. Chandler však vo svojich historických štúdiách zdokumentoval, že túto úlohu plnili v rámci dlhodobej obchodnej stratégie, ktorá sa zvyčajne zameriavala na dosiahnutie konkurenčných výhod v rozličných priemyselných odvetviach. V polovici šesťdesiatych rokov sa však úloha financií zmenila. Výsledkom transakcií na Wall Street mohol byť náhly obrat v politike korporácie. Nákup podielov zmenil majetkovú štruktúru korporácie a nútil ju prispôsobiť politiku finančníkom, ktorí mali záujem o krátkodobé zisky. Objem transakcií na Wall Street exponenciálne rástol. Na začiatku päťdesiatych rokov sa na newyorskej burze cenných papierov ročne zobchodovalo približne pol miliardy akcií. Až do roku 1965 sa toto číslo zvyšovalo na 1,5 miliardy. Do roku 1985 ich počet dramaticky stúpol na 27,5 miliardy. V roku 2006 dosiahol celkový objem obchodovaných akcií 625 miliárd ročne. Tento proces súvisí s ústrednou úlohou, ktorú investičné banky začali zohrávať pri reorganizácii amerických korporácií. Chandler vo svojej práci Stratégia a štruktúra: Kapitoly z histórie amerického priemyselného podnikania píše: „Pred akvizičným záchvatom z konca šesťdesiatych rokov nemala takmer žiadna investičná banka oddelenie fúzií a akvizícií. Takéto špecializované oddelenia sa veľmi rýchlo stali najlepšie zarábajúcimi zložkami svojich bánk.“
„Štvrtá vlna“ fúzií a akvizícií
Vplyv burzy cenných papierov sa v americkom (a potom aj v svetovom) obchode veľmi jasne prejavil pri štvrtej vlne fúzií a akvizícií, ktorá prebehla v rokoch 1984 až 1989. V tomto období sa hlboko vžil v podstate parazitický, deštruktívny a zločinný modus operandi nového modelu korporácie riadenej financiami. Ústrednú úlohu v tomto procese zohrávali investiční bankári. Patrick Gaughan v štúdii Fúzie, akvizície a reštrukturalizácia korporácií upozorňuje, že fúzie „boli pre investičných bankárov významným zdrojom odmien, ktoré za svoje poradenské služby získavali prakticky bez rizika. Špecialisti na fúzie v investičných bankách a právnických firmách vyvinuli množstvo inovatívnych produktov a techník, ktoré navrhli tak, aby umožnili prevzatie alebo mu zabránili.“ Hoci „nepriateľské prevzatia“ nie sú v histórii amerického kapitalizmu nič nové, pod vedením investičných bankárov dosiahli obrovský a bezprecedentný rozsah. Ďalšou dôležitou črtou štvrtej vlny bol objem financií použitých pri fúziách. Počet transakcií, ktoré vyžadovali viac ako 100 miliónov dolárov, bol v roku 1986 dvadsaťtrikrát vyšší ako v roku 1974. Nepriateľské prevzatia osemdesiatych rokov boli triumfom zosobnenia finančného parazitizmu – „firemného nájazdníka,“ ktorého hlavným zdrojom príjmov bol zisk vytvorený pokusom o prevzatie. Zbohatnutie nezáviselo od úspechu tohto úsilia a dokonca ani od dlhodobej životaschopnosti podniku po pokuse o prevzatie.
Účelové odkúpenie akcií a „obchodníci s dlhmi“
Počas štvrtej vlny sa fúzie financovali obrovskými dlhmi. Expert na túto problematiku Bill Duncan v Lekciách z dejín fúzií a akvizícií vysvetľuje: „Účelové odkúpenie akcií (leveraged buy-out alebo LBO, t. j. odkúpenie akcií na dlh – pozn. prekl.) je ďalším termínom, ktorý sa počas štvrtej vlny akvizícií a fúzií dostal do slovníka obchodníckej komunity. Spoločnosť Kohlberg Kravis pomohla vypracovať a spopularizovať koncept účelového odkúpenia akcií, keď vytvorila rad krátkych partnerstiev, aby získala rozličné korporácie, ktoré považovala za nedostatočne výkonné. Kohlberg Kravis vo väčšine prípadov financovala nákupnú cenu do výšky desať percent vlastným kapitálom a zvyšok pokryla z bankových pôžičiek a vydávaním obligácií s vysokým výnosom (obligácia s vysokým výnosom alebo podradná obligácia je korporátna obligácia s nízkym dlhovým ratingom – pozn. prekl.)
Hmotný a nehmotný majetok cieľovej spoločnosti sa použil ako záruka na bankové pôžičky a obligácie. Investičné banky, napríklad Drexel Burnham Lambert, ktorú viedol Michael Milken, pomáhali získavať peniaze na účelové odkúpenie akcií. Kohlberg Kravis pomohla firmu po akvizícii reštrukturalizovať, rozpredala nedostatočne výkonné aktíva a urobila opatrenia na zníženie nákladov. Po takomto zefektívnení ju zvyčajne s nezanedbateľným ziskom znovu predala.“
Činnosť firiem podobných Kohlberg Kravis nebola len výsledkom osobnej chamtivosti. Skôr by sme mohli povedať, že úpadok priemyselnej základne amerického kapitalizmu sa prejavil v deštruktívnych aktivitách „obchodníkov s dlhmi“ ako Kohlberg Kravis a Drexel Burnham Lambert. Postavenie americkej výroby vo svete prudko upadalo, čo ukazoval každý index ekonomickej aktivity a finančná špekulácia sa stala najdôležitejším prostriedkom, pomocou ktorého sa americká buržoázia obohacovala. V roku 1980 sa vo finančnom priemysle zrealizovalo len šesť percent zo zisku korporácií. V roku 2005 finančný priemysel vytváral 40 percent zisku korporácií. Podnikanie vo výrobe nepatrilo medzi najrýchlejšie spôsoby akumulácie majetku. Bolo potrebné držať sa od nej čo najďalej. Potvrdzujú to aj nasledovné údaje: v rokoch 1981 až 2008 sa celkový dlh amerického finančného sektora vyšplhal z 22 na 117 percent HDP! Špekulácia dokázala, že je omnoho spoľahlivejším prostriedkom na získavanie peňazí ako prácny a neistý proces priemyselnej výroby.
Štvrtá vlna fúzií a akvizícií sa skončila uprostred kolapsu trhu s podradnými obligáciami a škandálmi Savings and Loans (sieť miestnych bánk v USA, ktoré po deregulácii v osemdesiatych rokoch začali konkurovať veľkým bankám a mnohé pri tom skrachovali – pozn. prekl.) na konci osemdesiatych rokov. Kariéra Boeskyho a Milkena skončila neslávne – žalobami a väzením. V rokoch 1990 – 91 americká ekonomika upadla do recesie. Keď sa z nej vystrábila, explodovali trhové indexy a piata vlna ohromných fúzií sa dala do pohybu. Fúzie sa znova začali považovať za najrýchlejší spôsob, akým je možné realizovať zisk.
„Piata vlna“ fúzií a akvizícií
Zvláštnou črtou tejto piatej vlny, ktorá sa začala v roku 1992 a pokračovala zrejme až do vypuknutia globálnej krízy v roku 2008, bolo používanie vlastného majetku korporácie na financovanie akvizícií. Tento postup uľahčila neuvážene nafúknutá hodnota akcií počas boomu na trhu s cennými papiermi v deväťdesiatych rokoch. Hoci médiá oslavovali zefektívňovanie a „synergie“, mnohé obchody, ktoré sa v tomto období odohrali, v skutočnosti mali len jedno zmysluplné ekonomické odôvodnenie – okamžité finančné zisky, ktoré dychtivo očakávali investiční bankári, právne firmy, veľkí akcionári a riadiaci pracovníci korporácií. Veľký počet týchto špekulatívnych transakcií mal katastrofálne následky. Mnohé spoločnosti, ktoré prešli konsolidáciou, nakoniec skrachovali. Gaughan uvádza, že v rokoch 1998 až 2001 akcionári firiem získaných pri fúziách a akvizíciách prišli o závratnú sumu – 240 miliárd dolárov. Pri osemdesiatich siedmich obchodoch kupujúci akcionári stratili jednu miliardu dolárov alebo ešte viac.
Pre piatu vlnu fúzií bolo príznačné aj to, že sa odohrávala na medzinárodnej úrovni. Hoci sa v Európe začala o čosi neskôr ako v USA, hodnota európskych transakcií bola v roku 1999 takmer rovnako veľká ako hodnota amerických obchodov. Do piatej vlny fúzií sa významne zapojila aj Ázia. Po krátkom spomalení, ktoré nasledovalo po zmenšení trhu v rokoch 2000 až 2001, pokračoval tento trend aj v novom storočí. Podľa Gaughana „obchod s fúziami a akvizíciami chytil druhý dych a naozaj sa globalizoval. Nové potenciálne ciele a záujemcovia sa dostali na trh v dôsledku vlny privatizácií, ktorá prebehla predovšetkým vo východnej Európe, Ázii a strednej a južnej Amerike“.
Tento prehľad histórie fúzií a akvizícií ukázal, že jednotlivé „vlny“ fúzií sledujú vzostup, ochabovanie a pád amerického kapitalizmu. Prvé dve vlny (1898 – 1904 a 1916 – 1929) boli súčasťou vzostupu amerických korporácií do pozície globálnej dominancie. Tretia vlna (1965 – 1969) vznikla ako odpoveď na klesajúcu mieru ziskovosti a prvé prejavy zhoršovania pozície amerického kapitalizmu vo svete. Štvrtá a piata vlna (1984 – 89 a 1992 – 2008) boli sociálno – ekonomickým prejavom úpadku, rozkladu a extrémneho parazitizmu. Posledné vlny poháňané obrovským dlhom, ktorý počas nich stále rástol, vyžadovali deštrukciu reálnych výrobných síl. Hlavným cieľom týchto transakcií sa v mene ziskov investorov a súkromnej akumulácie bohatstva stalo zničenie spoločenského blahobytu. Charles R. Morris tento proces veľmi dobre popísal v Kolapse za bilión dolárov. Rozpráva príbeh Travelportu, spoločnosti, ktorá podnikala s rezerváciami cez internet. Kúpila ju spoločnosť Blackstone private equity a jeden menší partner:
„Zaplatili miliardu dolárov z vlastných peňazí a použili bilanciu Travelportu, aby si na dokončenie obchodu požičali ďalších 3,3 miliardy. Bezpochyby si vyplatili ohromné poplatky za služby investičného bankovníctva, ktoré rovnako naúčtovali Travelportu. Podľa rozumných odhadov boli celkové náklady (platy, odmeny, priestory, telefóny, atď.) na jedného zamestnanca 125-tisíc dolárov. Po siedmich mesiacoch prepustili 841 zamestnancov, čo predstavovalo ročnú úsporu vo výške viac ako sto miliónov dolárov.
A neskôr si títo dvaja partneri požičali na účet Travelportu ešte 1,1 miliardy dolárov a tieto peniaze si vyplatili. Pravdepodobne to bola odmena za ich ťažkú prácu. Trvalo teda len sedem mesiacov, kým sa im vrátili vlastné investované prostriedky vo výške miliardy dolárov. K tomu musíme pripočítať zisk zo zvýšenia ceny, všetky bankové poplatky a ročné odmeny za riadenie. Navyše stále vlastnili Travelport. A všimnite si, že sto miliónov dolárov, ktoré ušetrili po prepúšťaní, by malo takmer presne pokryť dlhovú službu za požičaných 1,1 miliardy. Veľmi elegantné – finančná tlač tomu hovorí vytváranie hodnoty. Iné slovo, ktoré sa v tejto súvislosti vynára v mysli je rabovanie. Spoločnosť Blackstone samozrejme nijakú hodnotu nevytvorila, len ju prerozdelila.“
Sociálne a ekonomické dôsledky parazitizmu
Opis výsledkov činnosti spoločnosti Blackstone, ktorej riaditeľ, Steven Schwartzman, vlastní čistý majetok v hodnote sedem miliárd dolárov, upozorňuje na ich skutočný vplyv na spoločnosť. Aktivity organizácií ako je Blackstone nie sú spoločensky neutrálne. Fráza „tvorba hodnoty pre akcionára“ je spoločenský eufemizmus, ktorý má utajiť a ospravedlniť nemilosrdne vykorisťovateľský, spoločensky deštruktívny a vo svojej podstate zločinný charakter týchto finančných transakcií. Vlna fúzií a akvizícií z osemdesiatych rokov si vyžiadala rozsiahly útok na postavenie robotníckej triedy v USA, bez ktorého by nemohla byť úspešná. Politika, ktorú s podporou Demokratickej strany realizovala Reaganova administratíva, vytvorila politický rámec nevyhnutný na činnosť firemných nájazdníkov. Splácanie obrovských dlhov, ktoré v osemdesiatych rokoch vytvorilo účelové odkupovanie akcií, si vyžadovalo zintenzívnenie vykorisťovania robotníkov. Realizovalo sa obmedzovaním odborov, znižovaním miezd, redukciou odmien, zložitejšími pracovnými predpismi a priamou likvidáciou stoviek tisícov pracovných miest.
Opakovaný výskyt ekonomických katastrof nemôžeme považovať za sériu nešťastných náhod, ktorým by sa dalo zabrániť, ak by investori boli menej chamtiví, riadiaci pracovníci zodpovednejší, administratíva uvážlivejšia, atď. V osemdesiatych rokoch takzvaného desaťročia chamtivosti vznikol škandál Savings and Loans, mánia pre podradné obligácie (Ivan Boesky a Michael Milken) a krach na Wall Street v roku 1987. Počas deväťdesiatych rokov sme boli svedkami krízy mexického pesa, bubliny dot.com, ázijskej krízy, krízy rubľa a kolapsu hedžového fondu Long Term Capital Management. V roku 2001 prakticky zo dňa na deň skrachoval Enron, keď sa odhalilo jeho falošné účtovníctvo, ktorého spolupáchateľmi boli vážené účtovnícke firmy. Neskôr sa rozvinul boom na trhu s nehnuteľnosťami. Federálny rezervný systém tomu napomohol rozhodnutím znížiť úrokové miery na najnižšiu úroveň za posledných niekoľko desaťročí. Základom všetkých týchto špekulatívnych operácií je rozklad základne skutočnej výroby v americkom kapitalizme a oddelenie procesu sebaobohacovania vládnucej triedy od procesu výroby a tvorby skutočných hodnôt.
Koniec nadvlády dolára
Táto kríza sa nedá zvrátiť obnovením mýtického „zlatého veku“ amerického kapitalizmu. Objektívne postavenie amerického kapitalizmu vo svetovej ekonomike za posledných štyridsať rokov dramaticky upadalo. Vyššie som vysvetlil, že oslabovanie dolára, ktoré sa začalo už na konci päťdesiatych rokov, patrilo medzi prvé príznaky oslabovania pozície USA vo svete. V roku 1971 Spojené štáty americké ukončili zameniteľnosť dolára za zlato. Napriek tomu, že sa Američania stali najzadlženejším národom na svete a vytvorili obrovský deficit obchodnej bilancie, dolár stále zostával svetovou rezervnou menou. Čínsky premiér Wen Jiabao sa však pri ďalších náznakoch faktu, že táto kríza je historický bod zlomu, vyjadril, že sa obáva o budúcu životaschopnosť amerického dolára a bezpečnosť dolárov, ktoré vlastní Čína. Nedávno povedal: „Požičali sme USA veľký objem peňazí. Samozrejme, že máme obavy, či sú naše aktíva v bezpečí. Aby som povedal pravdu, som naozaj trochu znepokojený.“
O finančnej životaschopnosti USA začala pochybovať veľká ekonomická mocnosť – tá, ktorá sa stala najväčším zahraničným držiteľom amerického dolára. Americkí komentátori sa väčšinou snažili Wenove vyhlásenie odbiť s tým, že Čína by sa vo vlastnom záujme chcela vyhnúť celkovým finančným dopadom znižovania vlastných dolárových zásob a nechcela by vyvolať hromadné predaje americkej meny, no jeho dôležitosť je jednoznačná. Až doteraz poskytovala úloha dolára vo svetovej ekonomike Spojeným štátom americkým jedinečnú finančnú výhodu. USA kontrolovali tlač meny, ktorá slúžila ako svetová rezervná mena.
Keď dolár stratí svoj unikátny globálny status, bude to mať okamžitý vplyv nielen na pozíciu amerického kapitalizmu vo svete, ale aj na riadenie domácej americkej hospodárskej politiky. Stačí upozorniť na to, že celý stimulačný balíček Obamovej administratívy, ktorý vytvára deficit vo výške mnohých biliónov dolárov, je závislý od toho, či budú zahraniční veritelia ochotní držať americké doláre.
Systémová kríza
Analýza, ktorú tu predkladáme, zdôrazňuje, že súčasná kríza má skôr systémový ako konjunkturálny charakter a že jej priebeh je výsledkom zdĺhavého úpadku postavenia amerického kapitalizmu vo svete. Bezuzdná finančná špekulácia poháňaná dlhmi nie je príčinou krízy, ale skôr prejavom rozporov, ktoré sú hlboko zakorenené v americkej a svetovej ekonomike. Snažili sme sa vysvetliť, ako pripravili základy na dnešnú krízu práve tie opatrenia, ktoré prijal americký kapitalizmus v dôsledku ekonomických tlakov pred viac ako štyridsiatimi rokmi.
Vyhlásenia Obamovej administratívy o tom, že aktuálny pokles v dohľadnom čase nahradí obnovený a udržateľný ekonomický rast sprevádzaný obnovením a zlepšením životnej úrovne veľkej väčšiny populácie, spochybnia budúce udalosti práve preto, že rozpory, ktoré tvoria základ súčasnej krízy, majú historickú a komplexnú povahu. Bez ohľadu na náhodné mesačné a štvrťročné ekonomické fluktuácie, bude trvalým výsledkom tejto krízy dlhodobý a veľmi bolestivý prepad životnej úrovne robotníckej triedy v USA.
Z histórie navyše vyplýva ponaučenie, že globálny systémový kolaps kapitalizmu neúprosne vedie k násilným politickým nepokojom. Kapitalizmus sa v kríze stáva liahňou politických diktatúr a nespútaného militarizmu. Ekonomický kolaps na začiatku tridsiatych rokov dvadsiateho storočia najskôr dopomohol k moci fašizmu a neskôr vyvolal svetovú vojnu. Opätovnú stabilizáciu kapitalizmu po druhej svetovej vojne zaplatili krvou desiatky miliónov ľudí.
Spoločenská fyziognómia americkej vládnucej triedy
Uvažovanie o nebezpečných dôsledkoch rozvíjajúcej sa krízy nie je alarmizmus, ale politický realizmus. Nemáme nijaký dôvod veriť, že vládnuce elity v prvom a druhom desaťročí dvadsiateho prvého storočia zareagujú na kolaps kapitalizmu s menšou brutalitou ako v tridsiatych a štyridsiatych rokoch dvadsiateho storočia. V súčasnej kultúre nenájdeme nijaký náznak, že sa superbohatá korporátna a finančná elita pri obrane vlastných záujmov zachová civilizovanejšie a že ukáže menšiu náchylnosť k násiliu ako magnáti z minulého storočia. Chod kapitalistickej ekonomiky nemôžeme nijakým špeciálnym metafyzickým spôsobom oddeliť od triednych vzťahov a záujmov, ktoré tieto vzťahy prebúdzajú k životu a do ktorých je táto ekonomika zasadená. V poslednom štvrťstoročí vytvoril rozklad amerického kapitalizmu mocnú spoločenskú skupinu ovládajúcu nesmierne bohatstvo, ktorej spoločenskú a politickú aroganciu posilňoval jej ekonomický parazitizmus. Ak by sme chceli vyvodiť nejaký záver z prvej odpovede vládnúcej triedy na bankroty a krachy spôsobené jej vlastnou politikou, dospeli by sme k tomu, že je odhodlaná donútiť väčšinu populácie, aby zaplatila výdavky na krízu.
Keď pozorujeme, ako na ekonomickú krízu reaguje vládnúca elita v USA, môžeme si všimnúť, že reaguje podobne ako francúzska aristokracia v predvečer revolúcie, ktorá vypukla v roku 1789. Aristokracia zablokovala každý pokus nájsť racionálne riešenie finančnej krízy, ktorej Francúzsko čelilo. Bola rozhodnutá využiť krízu na presadenie vlastných záujmov. Šľachta nebola ochotná tolerovať žiadne opatrenia, ktoré by mohli ohroziť jej bohatstvo, status a výsady. Nakoniec jej neústupnosť donútila väčšinu spoločnosti, „tretí stav,“ prijať omnoho radikálnejšie opatrenia.
Drzé opovrhovanie verejnou mienkou, ktoré predvádzajú riadiaci pracovníci skrachovaných bánk a korporácií, keď sa odmeňujú mnohomiliónovými bonusmi ukoristenými z fondov, do ktorých prispievajú daňoví poplatníci, odhaľuje nezmeniteľne reakcionársky a spoločensky deštruktívny charakter americkej vládnucej triedy. Urobí čokoľvek, aby ochránila svoje majetky a privilégiá. Prípad AIG je typický pre spoločnosť, v ktorej privilégiami opojení bohatí veria, že si môžu robiť, čo chcú. Nezaťažujú sa právnymi ani morálnymi zábranami. Obamov minister financií, multimilionár (podobne ako mnohí ďalší členovia administratívy) Tim Geithner, sa dopustil daňového podvodu. Nemusel čeliť nijakým právnym následkom a nezabránilo mu to robiť si svoju prácu. Ako kedysi povedal jeden realitný magnát: „platenie daní je pre obyčajných ľudí“.
Je ohromujúce, do akej miery sa americká vládnúca trieda začala podobať na dekadentnú aristokraciu. Zdá sa, že je natoľko narcistická a posadnutá sama sebou, že je úplne ľahostajná k pocitom a názorom tej časti spoločnosti, ktorá je nútená pracovať, aby prežila. Andrew Ross Sorkin, popredný redaktor ekonomickej rubriky v New York Times počas škandálu AIG tvrdil, že v záujme ochrany nedotknuteľnosti zmlúv musí AIG vyplatiť bonusy vo výške 160 miliónov dolárov! Ten istý redaktor však žiadal, aby sa roztrhali zmluvy, zrušili odmeny a znížili platy robotníkov v automobilovom priemysle. Ako vidieť, právne štandardy určujú triedne záujmy.
Politika Obamovej administratívy
Tento základný spoločenský fakt musíme mať na pamäti, keď uvažujeme o tom, akým smerom sa pravdepodobne budú uberať udalosti v najbližších mesiacoch. Politiku Obamovej administratívy určujú výhradne záujmy korporátnej a finančnej aristokracie. V tomto zmysle platí, že tí, ktorí prirovnávajú Obamu k Rooseveltovi buď verejne klamú, alebo podliehajú sebaklamu. Ohromné ekonomické zdroje Spojených štátov amerických v tridsiatych rokoch Rooseveltovi umožnili aj napriek závažnosti ekonomickej krízy experimentovať so sociálnymi reformami. Obama dnes takúto možnosť nemá. Súčasný americký kapitalizmus takéto zdroje postráda.
Ale vývoj situácie v tridsiatych rokoch určite mal jednu stránku, ktorá je pri premýšľaní o pravdepodobnom priebehu udalostí v nadchádzajúcich mesiacoch veľmi dôležitá. Prvých „sto dní“ Rooseveltovej administratívy, ktoré priniesli záplavu politických iniciatív, naznačilo, že vo vládnej politike nastáva významná zmena. Skutočný podnet na radikálnu zmenu v americkej spoločnosti však neprišiel zhora, nie od Roosevelta, ale zdola – od obrovskej masy pracujúcich ľudí, ktorí stále bojovnejšie a odvážnejšie brali veci do vlastných rúk. Tie najdôležitejšie zmeny sa v spoločenských pomeroch v USA udiali v dôsledku veľkých masových štrajkov v roku 1934 v Tolede, San Franciscu a Minneapolise, v dôsledku založenia Kongresu priemyselných organizácií (CIO – silná odborová federácia, ktorá podporovala politiku New Dealu – pozn. prekl.) v roku 1935 a v dôsledku veľkých okupačných štrajkov v rokoch 1936 – 1937.
Kríza a triedne sily
Najpodstatnejšou črtou historicky významných kríz je, že vytvárajú situáciu, v ktorej sú rozhodujúce triedne sily v zasiahnutej krajine (alebo krajinách) donútené vo vzťahu k tejto kríze sformulovať a prijať nezávislý postoj. To znamená, že dohnané k tomu, aby presadili riešenie, ktoré bude vyjadrovať ich spoločenské potreby a záujmy. Pri vládnucich triedach tento proces prebieha celkom prirodzene. Predpokladajú, že dôležité sú jedine ich politické a ekonomické záujmy. Preto nemá Obamova administratíva, ktorá hladko prevzala moc od svojej predchodkyne, v tejto situácii nijaké pochybnosti o tom, že jej najdôležitejšou prioritou musí byť pomoc bankám a že musí zabrániť akýmkoľvek opatreniam, ktoré by sa dotkli bohatstva a privilégií korporátnej a finančnej aristokracie.
Pri robotníckej triede je formulácia nezávislého postoja ku kríze, ktorý by obsahoval nevyhnutný program a politickú stratégiu, omnoho zdĺhavejší spoločenský a politický proces. Masy sa k nemu musia prepracovať cez svoje skúsenosti a navrhnúť vlastné závery. Ale tento proces už prebieha. Priepasť medzi volebnými sľubmi a realitou vládnej politiky je každý deň viditeľnejšia. Keď potreba konať začne byť ešte naliehavejšia, robotnícka trieda stratí trpezlivosť s čisto rétorickými a prázdnymi výzvami na „zmenu“.
Marx a Engels v roku 1847 napísali, že dejiny všetkých doterajších spoločností sú dejinami triednych bojov. Základom všetkých tvrdení, že marxizmus bol vyvrátený a že egalitárske ambície socializmu sú v dnešnom svete irelevantné, bola samoľúba viera, že triedny boj patrí do minulosti. Lenže oficiálne odmietnutý triedny boj sa iróniou osudu znovu objavil v situácii, v ktorej vládnúca trieda neoblomne presadzovala (a stále presadzuje) vlastné záujmy.
Jedinou nepochybne pozitívnou črtou ekonomickej krízy je, že obnažuje skutočné sociálne vzťahy v modernej kapitalistickej spoločnosti, ukazuje nezmieriteľný konflikt medzi záujmami robotníckej triedy a kapitalistickej aristokracie, a tak pripravuje pôdu na obrodenie robotníckej triedy a obnovenie otvoreného triedneho boja v rozsahu, ktorý celkom zatieni boje z tridsiatych rokov. Americká robotnícka trieda bola zatiahnutá do celosvetového víru revolučného triedneho boja. V tomto zmysle svetová kríza pripravila javisko na „návrat dejín.“
Zdroj: www.wsws.org
Preložil Peter Vittek
