Slavomíra Očenášová-Štrbová, Ľudovít Hološka: Ivan Rumanský
Príhovor Slavomíry Očenášovej-Štrbovej
Vážená rodina Rumanská, vážené dámy, vážení páni, dovoľte, aby som povedala niekoľko slov o tom, čo môže človek napísaním knihy získať a nemusí mať nič.
– Pozri, ako je tu krásne. Odtiaľto je najkrajší pohľad na Kriváň. A ukážem ti najkrajší pohľad na Baranec a na Choč, na moju Poludnicu, – hovorieval mi Igor Rumanský, keď sme sa túlali Liptovom. Ako som vtedy mohla vedieť, že ma vťahuje do vzťahu k svojim bratom?
Keď som dala slovo – spolu s váženým a vzácnym pánom profesorom Hološkom – že pripravím knihu aj o Ivanovi Rumanskom, zvonili mi Igorove slovíčka v ušiach: – Pozri, ako je tu krásne...
Pripravovať knižku som začala pragmaticky, vedecky. Do úmoru sediac v knižniciach, v archívoch. Ale ja som potrebovala tú ich rumanskovskú človečinu, potrebovala som odhaliť tajomstvo letmého úsmevu a hlbokú dobrotivosť v pohľade. Kvetka Zelinková mi poskytla opatrenú korešpondenciu chlapcov s mamou. A ja som zistila, že slovíčka o tom, ako je na Liptove krásne, tisíckrát pripomínal mladšiemu bratovi Ivan. Okopnieva, zjarnieva, napadlo snehu, všetko hýri farbami, všade dramatická obloha... Príď. Príď domov.
Miško Rumanský mi ukazoval Ivanove obrázky. Niektoré z nich sa mi zdali prikrásne, až vyumelkované. Zrazu som pocítila, že túto krajinu si musím vpustiť do žíl. Dovtedy som ju mala iba v srdci – skrze moju sestru, skrze mojich priateľov. A tak som sa túlala a voňala a dýchala a dotýkala a nechávala sa premkýnať pocitmi z videného. Všade som akoby vedľa seba cítila Ivana, hoci som ho osobne nepoznala. Raz sme sa náhlili po sparnej ceste Demänovskou dolinou, inokedy sme vytvárali stopy v letnom blate po chodníčku za Bodicami. Privoniavala som zázračnej Demänovke, hľadala som raky, ktoré v nej chytal. Dotýkala som sa trávy, do ktorej si líhal, aby mohol pozorovať plynúce oblaky. Hľadala som čaro v obyčajných skaliskách, ktoré som zhliadala v jeho obrázkoch. Všade som Ivana cítila pri sebe. Nachystanými očami a otvoreným srdcom som si uvedomovala každý pohľad, každý výhľad, lebo aj on sa do nich vciťoval. Raz večer, bolo už hádam k noci, stála som na kopci v Pavčinej Lehote. Kto nevie, ako sa stretá horúčava letného dňa s prízemným chladom noci, kto nevidel, ako nad Pavčinou zapadá po páľave slnko a premieňa žltú na rumelkovo-oranžovú, premieňajúcu sa do morušovej až ružovej, aby potom razom zostal čierny horizont v žltkavom tichu, kto nezačuje kŕkanie žiab a nepozná vôňu lopúchov popri vode, kto nevníma hviezdne nebo nad sebou ako mravný zákon v sebe, ťažko pochopí Ivana...
Uvedomila som si, že môžeme zažiť čokoľvek, ale iba ak máme spriaznenú dušu, bytosť, ktorá s nami súzvučí, ak sa s ňou môžeme o tento pocit podeliť, až vtedy – keď to chceme pomenovať – uvedomíme si, aké to naozaj bolo krásne, nádherné, úžasné. Niekto na to potrebuje tón, čiaru, slovo alebo slzu. Aj ja som pri tejto knihe mala ľudí, ktorí mi boli poblíž a s ktorými som sa mohla podeliť o zázračnosť prežitého, aby som mohla byť na okamih naozaj šťastná.
Touto knihou som zo všetkého najviac dostala azda POKORY.
Miško mi raz povedal: – Ten zelený oblek, ktorý spomínaš, že dal otec prešiť Ivanovi, keď šiel na strednú školu, ten som potom ešte ja nosil celú vysokú školu.
Inokedy, keď som rodine dala čítať rukopis knihy, zistila som, že doplnené opravené texty boli vytlačené na zadnej strane papierov určených na skartovanie. Generálny riaditeľ mohol na to použiť kilo nového papiera... Neurobil to, bola by to márnivosť.
Veľmi často myslím na mamu Rumanskú.
Keď mám v peňaženke 5 euro a veľké plány nákupov a bankomat je vzdialený, zrazu zistím, že nepotrebujem nič...
Keď varím, vždy myslím na mamu, koľko lásky musela vtesnať do hrnca pri rozmýšľaní, ako uživiť rodinu.
Keď čakám blízkych hostí, viem, že najpodstatnejšie je – hoci málo – položiť to na stôl s láskou.
Keď píšem niekomu list, zhováram sa s ním, ako sa mama zhovárala v listoch s chlapcami.
Keď balím balík, s láskou otáčam špagátik a úhľadne píšem adresu, lebo mamine balíky vždy boli krásne.
Keď opatrujem deti z rodiny, myslím na to, že ona mala vnúčat ešte viacej a nebola nervózna, ani keď boli všetci pokope...
A keď si s niečím neviem rady, zopnem ruky a spolieham sa, že zajtra bude nový deň a vyrieši sa môj problém. Iste to tak robila aj ona.
Keď som pripravovala knihy o Igorovi, zdedila som po ňom jeho priateľov, intelektuálov, umelcov svetového rangu a k tomu skvelých ľudí.
Pripravujúc knižku o Ivanovi, mala som pocit, že sa stávam členom neskutočne vľúdnej rodiny. Všetci tí, ktorí mi o Ivanovi rozprávali, čo ako som ich nútila, aby povedali aj to, čo nedáme na papier, nenašli to. Viem, že to nebolo iba kvôli ich láskavým dušiam. Bolo to preto, lebo Ivan taký bol. Neskutočne dobrý, ako povedala Beata Kuviková.
Viem, že nikto z vás neodíde odtiaľto bez červenej knižky, ktorá je predmetom nášho dnešného pobudnutia. Kto bude chcieť, tých niekoľko stránok si prečíta a precíti obrázky, ktoré pán profesor Hološka do nej vybral, Matej Rumanský ich nafotil, pán Igor Štrbík ich graficky zhmotnil do podoby knihy, Ivan Očenáš postrážil jej jazykovú úroveň a doc. Jaroslav Uhel s Dr. Karolom Maliňákom ju recenzovali. Aj táto kniha, ako boli dve o Igorovi Rumanskom, je príbehom lásky. Lebo LÁSKA je to najpodstatnejšie v živote.
Príhovor Ľudovíta Hološku
Ďakujem za vzácnu príležitosť vyjadriť sa k dielu Ivana Rumanského predovšetkým iniciátorke projektu a spoluautorke PhDr. Slávke Očenášovej - Štrbovej, vydavateľstvu Matice slovenskej a celej rodine Ivana Rumanského, osobitne najmladšiemu bratovi Ing. Michalovi Rumanskému.
Teším sa, že táto príležitosť vznikla práve dnes, v kultúrnej situácii, ktorú práve žijeme a prežívame. Lebo na diele Ivana Rumanského je vzácne to, že sa neobzeralo, kam sa zaradiť a na akú tendenciu naskočiť. Vyniká pravdivosťou voči sebe, voči svetu, prísne svedčí za seba samého v enormnom tvorivom úsilí. To sa vyznačuje nezvyčajnou disciplinovanosťou a pracovnou etikou. Kresby, záznamy, štúdie, grafiky a maľby predstavujú neobsiahnuteľné množstvo.
Zároveň ma však teší aj to, že rozsiahle Ivanovo dielo hovorí o možnostiach a schopnostiach obrazu. Čo všetko ním možno vysloviť, akými hodnotami obraz stále prekračuje čas a za akých predpokladov tieto hodnota nadobúda.
Presvedčivý proces tvorby, premeny vnímania a cítenia na číru obrazovú reč definoval vo svojej Náuke umenia Paul Klee v roku 1930. Autora v nej označuje Ja a motív, premet zastupujúci svet, označuje Ty. (Filozofické dielo Martina Bubera Ja a Ty vyšlo v roku 1923). O tradičnej optickej ceste medzi Ja a Ty hovorí (hoci si ju veľmi váži), že nezviditeľňuje neoptické podnety a predstavy. Svet však nielen vidíme, ale i spoznávame. Podľa vzhľadu vonkajška uvažujeme o jeho vnútre, zaznamenávaním viditeľného konštituujeme emocionálne, formujeme vzťah. Zvnútornené nazeranie sveta presahujú neoptické cesty vedúce k rezonančnému, súzvučnému vzťahu. Cesta pozemskej zakorenenosti, ktorá stúpa zo zeme do oka a cesta kozmickej vzájomnosti, ktorá padá do nás zhora. Vo svojom zjednotení sú to metafyzické cesty. Pozemská vedie statickým poľom, možno ju charakterizovať – ostať stáť napriek všetkým možnostiam pádu. A kozmická vedie k túžbe oslobodiť sa od zemskej tiaže a voľne plávať, lietať a plynúť. Obe cesty vedú k syntéze vonkajšieho videnia a vnútorného vhľadu. Intenzívne štúdium prírody vedie k zážitku, autor, ktorý študuje, overuje si mieru, akú dosahuje jeho rozhovor s prírodou cez svoj zážitok nadobúdaný po mnohých cestách a pretavený v práci.
Ak teda takto obraz vzniká, je priamo esenciou života. Ivanov je pôvodným svedectvom jeho prostredia, Demänovej, Bodíc a širšie Liptova a zároveň je svedectvom maliarovho vzťahu k tomuto prostrediu, citovou mapou k domovu.
V umení je rozhodujúca práve intenzita vzťahu. Je najdôležitejšia, garantuje zahustenie významu prejavu, ona prekračuje čas. V Ivanovom prípade je to trýznivá vášeň.
S čítaním a rozoznávaním a spoznávaním hodnôt obrazu nie sme nikdy hotoví, je to neukončiteľná práca na celý tvorivý život. Neukončiteľnosť je zrkadlom procesu vzniku diela i jeho stálej otvorenosti. Práve preto sa obrazy neokukajú, môžeme s nimi bývať a donekonečna sa s nimi zhovárať. Želám knihe obrazov Ivana Rumanského veľa zvedavých čitateľov.
O monografii a autoroch si môžete prečítať tu:
Autori so svojím dielom.
Hostia v Sakrálnej sieni Thurzovho domu, tretí zľava Michal Rumanský.
Zľava: Ľudovít Hološka, Slavomíra Očenášová-Štrbová a grafik knihy Igor Štrbík.
Foto: A. Nociarová
