Exhumovaný Karl Marx a naša zradená generácia

Úvaha nad monografiou Ľuboša Blahu /Späť k Marxovi?/ znie podtitulok tejto eseje. Autori v nej zdôrazňujú význam počinu Ľuboša Blahu, keď si dovolil exhumovať Marxa, idú však aj ďalej. Je to zároveň ich generačná výpoveď, ich manifest o zradenej generácii, ktorá „naráža na sklenenú stenu, spoza ktorej sa na ňu usmievajú práve tí, ktorí jej sľubovali najviac“.
Počet zobrazení: 1820
k_marxovi_2.jpg

Zdá sa, že na scéne vzájomného ľudského súžitia sa vymenili len herci, kulisy však zostali takmer nezmenené. Čím sa líši spoločenské východisko jedincov dneška od čias Marxa? Námezdná práca nebola nahradená plnou automatizáciou výroby s postupne sa znižujúcim významom fyzickej aktivity. Naopak, renesancia exploatácie telesných síl človeka až na hranicu ich úplného vyčerpania je realitou nielen v tzv. rozvojových krajinách tretieho sveta, ale aj na európskom kontinente. A Marx? Ten veľmi správne pripomínal, že ríša slobody sa začína v skutočnosti až tam, kde sa prestáva pracovať pod tlakom núdze a vonkajšej účelnosti. Hodnota slobody je totiž narušená v prípade námezdnej práce.

Manchesterských liberálov, továrnikov a veľkostatkárov z Marxových čias nahradili elity, ktoré svoje záujmy zaodievajú do hávu akejsi vedomostne orientovanej spoločnosti tzv. tretej vlny. Do ilúzie, ponúkanej ako lacná náhrada splnenia snov po nich nastupujúcej generácie. Generácia hromadne regrutovanej pre potreby vytvorenia unifikovanej a indoktrinovanej masovej spoločnosti bez budúcnosti a ideálov, ktorej je už priam s materským mliekom vlievaná idea surovej súťaživosti, nekompromisnej bezzásadovosti a egoistického oportunizmu. V konfrontácii s realitou ale táto generácia naráža na sklenenú stenu, spoza ktorej sa na ňu usmievajú práve tí, ktorí jej sľubovali najviac. Nie sú to vzdušné zámky, ktoré si mladí ľudia v súčasnosti stavajú. Sú to obyčajné sny, v splnenie ktorých dúfajú mnoho rokov, azda až do momentu stretnutia s onou stenou. Kontakt s ňou však z nich činí generáciu, ktorá tieto sny o spravodlivejšom svete bola nútená prestať snívať. Činí z nich generáciu, ktorá sa cíti..., nie, ktorá je zradená!

V tejto obskúrnej atmosfére sa mladý slovenský filozof a politológ Ľuboš Blaha vo svojej knihe pýta, či predsa len neotočiť kormidlo nášho myslenia o realite smerom k toľko zaznávanému, vysmievanému a takmer až proskribovanému Marxovi. Autorom odvážne nastolená otázka pôsobí v súčasnom slovenskom intelektuálnom prostredí, v ktorom dominujú úplne iné myšlienkové prúdy provokatívne, a pre mnohých apologétov status quo v určitom zmysle nebezpečne. V tomto kontexte je situácia na slovenskej akademickej pôde paradoxná. Tento paradox spočíva v tom, že o marxistických myšlienkach sa u nás, azda kvôli predsudkom z komunistickej minulosti, vôbec nepíše, a názory marxistických autorov sa veľmi zriedka, ak vôbec, berú do úvahy. Veď ako píše sám autor v úvode svojej práce: „Pre tzv. postkomunistické krajiny je od roku 1989 typické, že politológia a filozofia sa zdráhajú pracovať s Marxovými myšlienkami, hoci v západnej filozofii je marxizmus naďalej uznávaným a vplyvným teoretickým prúdom“ (Blaha, 2009, s. 11).

Riziko monopolizácie pravdy sa dnes, v čase neoliberálnej iluzívnosti a mystifikácie skutočnosti, javí opäť ako veľmi závažné. Finalita dejín fukuyamovského typu o večnom víťazstve a nadvláde liberálnej demokracie narazila na svoje hranice, rovnako ako na ne naráža ekonomická architektúra striktne kapitalistického formátu. Kapitalistická globalizácia a globálne rozširovanie súčasnej kapitalistickej modernity spôsobuje morálny a sociálny úpadok spoločnosti. Tak, ako sa mylným ukázalo rigidné uplatňovanie (zdanlivo) neosobných trhových síl a ich rozširovanie dokonca aj za hranice samotnej ekonomiky, rovnako mylným, ba naivným, by bolo hľadanie zjednodušených receptov na riešenie aktuálnych problémov.

Reštaurácia marxizmu, ako ju predkladá Blaha, neznamená a nesmie znamenať aplikáciu anachronických princípov dogmatického čítania Marxa, ktoré predsa len dokonale nereflektujú pozmenený ekonomicko-politický rámec dneška. Dogmatické preberanie Marxovej explanačnej teórie totiž vedie do slepej uličky. Budúcnosť marxizmu je potrebné vnímať v kontexte návratu k humanistickým hodnotám, súčasne s prihliadaním na obmedzovanie environmentálnych dopadov na udržateľnú úroveň. Akademické rozpory o členení Marxových diel na moralistické a ideologické na jednej strane a antimoralistické a materialistické na strane druhej (porov. Blaha, 2009, s. 182) môžu ostať pokojne bokom. Diskusie o tom, či zaradiť ideu sociálnej spravodlivosti do kánonu politických koncepcií inšpirovaných Marxom sú síce z teoretického hľadiska zaujímavé, no pre riešenie rozsiahlej spoločenskej krízy sú nepodstatné, a pôsobia skôr retardačne. Úmysel autora je zásadne iný, než len podať ucelený pohľad na filozofickú rozpravu o kategorizácii, myšlienkovej čistote a koherentnosti Marxovej tvorby.

Tento úmysel pregnantne vyjadril v roku 1994 Jacques Derrida, ktorý v období po tzv. triumfálnom páde komunizmu varoval, že spojenectvo liberálnej demokracie a kapitalistického systému je krehké, kritické a ohrozené, a preto je dôležité pestovať „ducha marxistickej kritiky“. (Derrida, 1994) Bolo by chybou zanevrieť na nesmierne bohaté dedičstvo tohto nemeckého filozofa a apriórne ho odmietať (porov. Blaha, 2009, s. 295). Vyvracať Marxove tézy tvrdením o zlyhaní štátov tzv. reálneho socializmu je zjednodušujúce a plne vypovedá o intelektovej úrovni tých, ktorí s ním operujú. „Treba pripustiť, že medzi Marxom, Stalinom, Maom a Pol Potom existuje formálny vzťah, lebo všetci sa vo svojej politickej praxi a ideologických výrokoch na Marxa odvolávali“ (Ziegler, da Costa, 1995, s. 42). Na druhej strane by však bolo naivné a hlúpe pre stalinistické, maoistické a kambodžské nezmyselné výčiny obrátiť sa k Marxovi chrbtom.

Aj napriek reputácii, ktorú Marx má (a možno práve pre ňu), je nevyhnutná jeho aspoň čiastočná rehabilitácia. Možno ho totiž oprávnene považovať za jedného z najvplyvnejších a najoriginálnejších mysliteľov všetkých čias. Ľuboš Blaha vo svojej monografii oprašuje rokmi, nie významovo, zatuchnuté spisy klasika filozofie predminulého storočia, aby poukázal na jeho inšpiratívnosť, a to predovšetkým v kontexte sociálnej spravodlivosti. Autor s maximálnou intelektuálnou poctivosťou a bez zbytočných predsudkov dospieva k odvážnemu postulátu: „Kto sa chce dopátrať, v čom je podstata sociálnej spravodlivosti, mal by nájsť odvahu vrátiť sa k Marxovi a analyticky pracovať s jeho základnými konceptmi“ (Blaha, 2009, s. 25).

Dokonca aj pápež Benedikt XVI. v jednej zo svojich encyklík uznáva, že Marxov „...prísľub vďaka bystrosti jeho analýzy a jasnému predloženiu nástrojov na radikálnu zmenu fascinoval a stále znova fascinuje“ (Benedikt XVI., 2008, s. 28). Zaiste, oponenti usilujúci sa o vyššie naznačenú iluzívnu spoločnosť nebudú priateľskí voči rozvíjaniu kritického myslenia a rozsiahlej slobodnej diskusie o ňom. Radi sa stotožnia s Popperovým názorom o Marxovi ako nepriateľovi otvorenej spoločnosti. Profesor Kulašik dokonca tvrdí, že podľa Poppera „...filozofmi ‘uzavretej’ spoločnosti sú Platón, Hegel a Marx. Marxistická koncepcia je podľa Poppera stelesnením zlovestných osudov ľudstva“ (Kulašik, 2003, s. 220).

Ak však K. Popper, nasledovník nemeckej filozofickej tradície a Marxov menovec, ktorý si vybudoval vedeckú kariéru obviňovaním z totalitných zločinov nie len Marxa, ale dokonca Platóna či Hegela, označil takto svojho krajana, aké kategórie by použil na tých, ktorí sú reprezentantmi dnešného elitárskeho sveta za sklenenou stenou? Kto sa v skutočnosti stavia proti otvorenosti, ak nie tí, ktorí dnes spôsobujú zradu na našej generácii o nič menšiu, než ich elitárski predchodcovia z niekdajšieho východného bloku?

Marx, ktorého vo svojej monografii Blaha exhumuje, nie je páchnucou mŕtvolou, ktorá nám už nič nepovie. Jej jazyk síce nie je živý, no štruktúra DNA ostáva naďalej zachovaná. V spoločnosti, kde namiesto štrajku vykorisťovaných pozorujeme „štrajk kapitálu“ a kde sa vágny prísľub „trvalo udržateľného rastu“ mení na trvalú neistotu stability pracovných príležitostí, stability miezd, relatívnosť socio-ekonomického štandardu či uplatnenia dosiahnutého vzdelania a sebarealizácie, je nevyhnutné prehodnotiť zásadné náhľady na realitu i víziu budúcnosti. Nijaká stena nie je taká pevná, aby nemohla byť prekonaná. Obzvlášť tá sklenená. Sociálny charakter štátu, ako ho predkladá aj autor vymenúvajúc a hodnotiac jeho rozličné modely, je podľa neho charakteristickým definičným znakom jeho modernosti.

Samozrejmosť tohto atribútu je dokonca taká zjavná, že už ani nie sme schopní kognitívne vnímať jeho zrastenosť s našimi životmi. Tak potom aj tí najhlasnejší kritici úplne mimovoľne prijímajú to, proti čomu broja. Napokon sa ukazuje, že ich súperom nie sú sociálne istoty, celospoločenská solidarita, ale len samotná myšlienka, slovné spojenie. Zdalo by sa, že ich vojna je len vojnou terminologickou. Sklenená stena spokojnosti a elitárstva ich však natoľko oddeľuje od zvyšku populácie, pre ktorú je sociálny štát nevyhnutnou podmienkou slušného života (resp. prežitia!), že ich súperenie proti nemu sa odohráva predovšetkým na poli všadeprítomnej ideológie. Tým sa ich hlavná zbraň, totiž obviňovanie Marxa a marxistov z ideologizmu, stáva nástrojom, ktorý ich usvedčuje z lži.

Benedikt XVI. sa domnieva, že „Marx podrobne ukázal, ako uskutočniť prevrat, no nepovedal, ako by mali veci pokračovať potom“(op. cit., s. 28-29). Zrejme má pravdu. Marx rozhodne nebol nedôsledný politický filozof, avšak vo svojej dobe nemohol detailne predpovedať evolúciu kapitalizmu a sofistikovaný spôsob výroby produktov. Jeho názory však vynikajú intelektuálnou poctivosťou a miestami takmer až prorockou jasnozrivosťou. Odkrytie ich najväčšej slabiny spočíva práve v teleológii. Aký je Marxov cieľ? Beztriedna, harmonická, socialistická a neskôr aj dokonalá a eschatologická komunistická spoločnosť historicky spätá s totálnou elimináciou fenoménu alienácie? Prvotný podnet Marx dokázal dať. Zdalo by sa, že vzhľadom na (nielen kvalitatívnu) mohutnosť jeho diela je to príliš málo. Ak si však uvedomíme, že doteraz sme mali možnosť pozorovať (a mnohí i na vlastnej koži zakúšať) len skarikované podoby tejto vízie, tohto cieľa, potom výzva „prvotného podnetu“ stále pretrváva.

Aký zmysel má teda návrat k Marxovi? Ľuboš Blaha píše, že by mal slúžiť na to, „aby sme sa vedeli odraziť ďalej...“ (Blaha, 2009, s. 337). Odrážanie v mechanickom zmysle môže slúžiť obvykle na prekonanie prekážky, na jej preskočenie. Našou prekážkou, prekážkou zradenej generácie je ale značne vysoká sklenená stena. Marxova filozofia je vo svojej podstate filozofiou činu. Nedáva nám presný návod, ako bude život vyzerať, keď odstránime túto stenu. Hovorí nám však, že ju nestačí iba preskočiť – tak by sme, napokon, neboli o nič lepší od tých na jej druhej strane. Túto stenu musíme zničiť. Len tak „zradená generácia“, ktorú mnohí považujú za slabú, trpiacu komplexom menejcennosti či dokonca za hibernujúcu a ukolísanú ponúkanou spoločenskou ilúziou, dokáže svoju vnútornú silu. Monografia Ľuboša Blahu bola publikovaná v období (rok 2009), keď sa predstavy o progresívnej úlohe homogénno-kolektívneho a revolučného aktéra spoločenskej zmeny ukotvenom v transcendentnej ekonomickej základni pred očami intelektuálov desaťročia rozplývali. „V 20. storočí učinili procesy fragmentácie robotníckej triedy a jej keynesiánskej kooptácie do kapitalistického systému v podobe strednej vrstvy toto esencialistické jadro marxizmu chimérickým“. (Barša, Císař, 2004, s. 46)

Už viac teda nebolo možné hovoriť o jednotnej triednej situácii námezdne pracujúcich más, a to najmä kvôli modifikácii sociálnej štruktúry spoločnosti, ktorá viedla k trvalému potlačeniu pudu po sebaemancipácii. Avšak udalosti z posledných mesiacov naznačujú, že sa autentická a bezvýhradná požiadavka sociálne spravodlivejšej spoločnosti, hoci v dlhodobom časovom horizonte, predsa len naplní. Vákuum, ktoré v mysliach marxistov zanechal vytrácajúci sa proletariát, nemožno podceňovať. Rozširujúci sa kolektívny záujem ako mobilizačný nástroj ľudskej emancipácie je evidentný, a nemožno ho preto prehliadať.

Celé autorove snaženie je poznamenané výrazne teoretickým filozofickým chápaním sociálnej spravodlivosti ako cieľa, a nie ako nástroja spoločnosti, čím sa autor otvorene hlási k ľavicovej myšlienkovej pozícii. Napokon, túto skutočnosť úspešne dokumentuje aj mierne provokatívny hlavný názov knihy, obrázok mladého Karla Marxa na titulnej strane, ako aj (iste nie náhodne) zvolená farba obalu (červená).

Aj keď popularizačný charakter obálky môže pôsobiť dojmom širokej adresnosti práce, predsa len treba konštatovať, že je určená relatívne úzko vymedzenému okruhu čitateľov. Zodpovedá tomu zvolená problematika i náročnosť textu. Navzdory niekoľkým sporným oblastiam diela, nad ktorým sa v tejto eseji zamýšľame, nemožno autorovi uprieť mimoriadny prínos do súčasnej diskusie o spravodlivosti, ako aj veľkú hĺbku poznatkov a značné vedecké úsilie a odhodlanie, ktoré rozhodne boli naplnené a priniesli svoje evidentné výsledky.

Pred štyridsiatimi rokmi uzrela svetlo sveta Rawlsova A Theory of Justice, ktorá spôsobila zásadný otras nielen v akademickej sfére. Charakter a (slovenský) jazyk Blahovho diela naznačujú isté limity, kvôli ktorým význam a vplyv týchto dvoch prác je možné len ťažko porovnávať. Napriek tomu nemožno pochybovať o tom, že monografia Späť k Marxovi? má a nepochybne ešte bude mať enormne inšpiratívny vplyv na viaceré generácie (istotne nielen) slovenských (istotne nielen) ľavicovo orientovaných intelektuálov, akademikov či univerzitných študentov spoločensko-vedných odborov. Momentálne táto rozsiahla publikácia predstavuje ucelený a zrozumiteľný súhrn aktuálneho uvažovania o probléme spravodlivosti nielen z marxistického hľadiska. Vďaka tomu jej možno predpovedať ešte dlhú púť v rukách mnohých čitateľov, ktorí sa ňou rozhodnú inšpirovať na ceste prekonávania zdanlivo nezdolateľných spoločenských a politických prekážok, o čo sme sa náznakmi pokúsili v tejto úvahe v podobenstve o sklenenej stene.

Zoznam bibliografických odkazov:

BENEDIKT XVI. 2008. Spe salvi. Trnava: SSV – Vojtech, 2008. 66 s. ISBN 978-80-7162-700-5.

BLAHA, Ľ. 2009. Späť k Marxovi? (sociálny štát, ekonomická demokracia a teórie spravodlivosti). Bratislava: VEDA, 2009. 528 s. ISBN 978-80-224-1077-9.

DERRIDA, J. 1994. Spectres of Marx. Londýn, New York: Routledge, 1994. 258 s. ISBN 978-0415-38957-0.

KULAŠIK, P. 2003. Dejiny politických teórií. Banská Bystrica: Univerzita Mateja Bela, Fakulta politických vied a medzinárodných vzťahov, 2003. 264 s. ISBN 80-8055-418-8.

ZIEGLER, J., DA COSTA, U. 1995. Do videnia, Karol! Prečo treba zmeniť svet. Bratislava: R. Škoda, 1995. ISBN: 80-967312-3-8.

BARŠA, P., CÍSAŘ, O. 2004. Levice v postrevoluční době. Brno: Centrum pro studium demokracie a kultury, 2004. 210 s. ISBN: 80-7325-033-0.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Komentáre

Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
13. január 2012, 15:37
že presadzujem vecné postoje, aby sa ľavica snažila vymaniť zo stavania vzdušných zámkov, z pocitového postoja voči minulosti i budúcnosti.

1. Subjektívnosť, pocitovosť môže hlboko ubližovať a ubližuje. V mene svojich subjektívnych pocitov môžem ublížiť množstvu ľudí.

2. Ale ide mi skôr o pochopenie toho, že s moralizovaním a pocitmi u kapitálu nepochodíme. Alebo myslíte, že áno? Spoza sklenených stien nás vysmeje. Naň môžu platiť len hlbokými poznatkami podopreté vecné postoje, analýzy, argumenty, koncepcie. Ktoré mu vecne ukážu, že udržiavaním starého systému sa stáva hlavným porazeným on. Potrebujeme to dopracovať do tvrdo vecného postoja, ktorý ho dovedie k dohodám, inak stratí všetko.

Myslím, že tak urobíme pre ľudí oveľa viac, ako keď im budeme sľubovať vzdušné zámky, odvodené len od našich osobných pocitov. Tým nehovorím, že ja nemám vízie. Myslím, že mám ďalekosiahle vízie, o ktorých radšej nepíšem, pretože pre väčšinu ľudí sú príliš vzdialené a PZV mi zase napíše, že som utiekol niekam ďaleko:-). Ale vízie by mali vychádzať čo najviac z objektívnych poznatkov, aby viac neubližovali ako pomáhali ľuďom.

A čo sa týka mladých, polemická diskusia im má pomôcť naučiť sa argumentovať, brániť svoje postoje, to je pre nich najlepšia politická škola.
Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
14. január 2012, 06:08
ano, ma to charakter manifestu. mozno aj preto nasa diskusna kolegyna tak vystartovala s tym chaosenim...
Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
14. január 2012, 09:23

"A čo sa týka mladých, polemická diskusia im má pomôcť naučiť sa argumentovať, brániť svoje postoje, to je pre nich najlepšia politická škola. Milan Antal"

*****************************

OK, tak nech sa mladí aktívne zapájajú do polemickej diskusie a obhajujú svoj "manifest" či skôr ľútosťopis, že sa cítia súčasťou zradenej generácie.

Lenže otvorene si položme otázku, kto ich zradil v 1989? Neboli to práve oportunistickí marxisticko-leninskí komunisti, ktorí si chceli zlegalizovať nakradnuté majetky, zabezpečiť beztrestnosť za zločiny proti ľudskosti, udržať dobre platené teplé fleky v štátnej správe a príležitosť podieľať sa na privatizáciach?

Teraz k Blahovej knihe Späť k Marxovi? Blaha (na str. 315) píše nasledovné (z citácie neomarxistu Roemera), že bolo zrealizované v reálnom socializme "...odstránenie kapitalistického vykorisťovania (t.j. nerovnosti na báze vlastníctva výrobných prostriedkov) a nahradenie tohoto modelu socialistickým vykorisťovaním (...nerovnosti na báze schopnosti jednotlivcov)" Práve toto socialistické vykorisťovanie sa pokúša Blaha vyriešiť v jeho antiakcidentálnej teórií spravodlivosti.

Takže ak zavriem obe oči a pripustím, že vykorisťovanie z hľadiska vlastníctva výrobných prostriedkov nebolo také darastické, tak tu ostáva nezpochybniteľné vykorisťovanie na základe genetický a spoločenský diametrálne odlišných schopnoti jednotlivcov (tzv. dôsledne chápanou prírodnou lotériou)

Takže ostávaju otázky pre ukrivdenú stratenú generáciu:

1, ako chcú odstrániť vykorisťovanie na základe vlastníctva výrobných prostriedkov v rukách nadnárodneho kapitálu? Najmä ak sme členom NATO a EÚ? Tak to by som sa veľmi rada pozrela na to ako by zoštátnili napr. Samsung, KIA motors, Woslwagen, Citroen zahraničné banky,...?

2, Ako by sa vysporiadali s poisťovňami a DSS v rukách finančných žralokov?

3, Ako by previedli pozemkovú reformu, napr. zoštátnením cirkevnej pôdy a lesov proti výslovnemu nesúhlasu Vatikánu a následnemu embargu na celú republiku?

A to som sa ešte nedostala k závažnejšiemu vykorisťovaniu štátnym kapitálom a odstráneniu vykorisťovania na základe schopnosti, ktoré sa úspešne pokúsil vyriešť Ľubo Blaha.

Takže pán Emil Polák keď tak vehementne kritizujete moje postoje a názory, tak zodpovedne dajte odpovede na vyššie uvedené 3 zásadne a kardinálne otázky. Tzn. ako by ste ich vy vyriešili v súlade s geopolitickou situáciou a vašim marxistickým presvedčením? Podľa možnosti bez kobercového bombardovania lietadlami NATO, bezletovej zóny a občianskej vojny.

Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
14. január 2012, 09:39

"Aj keď vzhľadom na súčasné enormné zrýchlenie sociálneho vývoja obe formy, nachádzajúce sa na odlišných vývojových stupňoch, môžu existovať vedľa seba. Z tohto pohľadu sú oba princípy ešte použiteľné. Milan Antal"

**************************

Samozrejme môžu existovať súčasne, ale nie v chápani klasického marxizmu, ale pokrokových neomaxistických teórií. Tzn. ako koncepcia spravodlivosti podľa zásluh a potrieb. Detailnejšie povedané každému podľa jeho čistého úsilia (pracovitosti) a legitímných autentických potrieb (pozri str. 447)

Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
14. január 2012, 11:48
Marx smerom k socializmu hovorí: Rovnaké právo tu naozaj máme, no je to ešte *buržoázne právo*, ktoré ako každé právo predpokladá nerovnosť. Každé právo je použitím rovnakého meradla na rozličných ľudí, ktorí v skutočnosti nie sú rovnakí a preto *rovnaké právo* je porušenie rovnosti a nespravodlivosť. Preto Vaše vytýkanie, že bol nespravodlivý, je nosením dreva do lesa.

Vymýšľať teda nejaký ideálny, nadčasový socializmus je zjavným nepochopením jeho historického miesta. Socializmus nasledujúci po kapitalizme, socializmus ako súčasť triedno-štátnej megaformácie (3112 p.n.l. - 1998, inak toto je presný rozmer slávneho mayského cyklu 3114 p.n.l. 2112, je to len výsledok konkretizácie materialistického chápania dejín) nemohol byť iný, ako bol. V tomto zmysle označujem časť ľavice za anarchoľavicu.

Pritom uvažovať o podstatne inej spoločnosti, ako bol klasický socializmus, má svoje reálne opodstatnenie. Ak ho chceme len posunúť do demokratickej, liberálnej podoby, v poriadku, pôjde o jeho evolučné nadstavenie, ale základ zostane rovnaký.

Ale ak ho chceme zásadne prekročiť, postaviť na úplne iných princípoch (hoci na spomenutom princípe potrieb), už nemôže ísť o socializmus, ale o komunizmus. V tomto zmysle som myslel aj na rehabilitáciu klasického socializmu. Uznať jeho historické miesto, s rešpektovaním jeho vlastností a pracovať už na novom type spoločnosti, ktorá podstatne prekračuje aj socializmus. Ale znovu musím upozorniť snívajúcich, že ak snívajú o dokonalom socializme, ani komunizmus nie je dokonalá spoločnosť. Len ďalší vývojový stupeň.

A keďže toto je vraj priestor mladých, oni by už nemali snívať ani o komunizme, aj ten je z hľadiska vnútorného vývoja už len vedľajšou vývojovou líniou. Ozaj pokrokové vízie teda dnes (po r. 2008, ktorý bol prelomom), musia siahať za hranice komunizmu.

Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
14. január 2012, 16:20
Je fajn, že sa mladí ľudia zamýšľajú a píšu na podobné témy a je fajn, že je na trhu taká kniha akú napísal Ľ. Blaha. Veľmi, ale naozaj veľmi potrebujeme premýšľať o tom kam smeruje dnešný svet a čo robiť, aby to smerovanie nebolo cestou do záhuby. Tak ako Marx analyzoval dobu v ktorej žil aj nám prichodí analyzovať dobu v ktorej žijeme. Tak ako on kriticky prekonal svojích predchodcov aj my, ak máme ísť v jeho šlapajach musíme prekonať a rozvinúť Marxové ideí. Späť k Marxovi znamená prekonať Marxa - dať odpoveď na také kľúčové otázky, ako čo je moderný kapitalizmus, čo je moderný socializmus, čo je komunizmus. Marx bol revolucionár a aj dnešná doba potrebuje revolucionárov. Programy dnešných politických strán, žiaľ majú hodne ďaleko od komunistického manifestu - kľúčovým otázkam vývoja spoločnosti sa veľmi úspešne vyhýbajú. Pokúsme sa to zmeniť...
Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
14. január 2012, 17:20
Emil tu správne uviedol, že chlapci predovšetkým vyjadrili svoj životný pocit, že sa cítia byť súčasťou zradenej generácie mladých.

Aj oni a aj my dnes už kráčame ďalej, nikdy ako doteraz som nepočul, nevidel a nezúčastnil sa toľkých stretnutí, diskusií na weboch i naživo, ale i polemík v súkromí a na odbornej pôde, ktoré by hľadali tie východiská.

Nakoniec, celá politická situácia na Slovensku - vrátane vládnej krízy, rozpadu vládnej koalície a vypísania predčasných parlamentných volieb - aj to je kráčanie ďalej.
A čo sa týka vnímania Marxových myšlienok, jeho metodiky, dnes sa úspešne tieto využívajú pri formulovaní nových stratégií a formovaní bových konceptov v 21.storočí, a nielen u nás - veď iba nedávno tu americký profesor Schweickart udivenému slovenskému vysokoškolstvu prednášal o socializme, o ekonomickej demokracii, tu u nás, na akademickej pôde Ekonomickej univerzity, kde slovo SOCIALIZMUS je kacírstvom...
Myslím, že mladí ten pocit zúfalosti už prekonali, akurát môžu byť čoar viac rozhnevaní ak zistia, že prácu v tomto systéme ekonomiky na Slovensku už nenájdu...
Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
15. január 2012, 04:58

"ďalej už kráčame

Emil tu správne uviedol, že chlapci predovšetkým vyjadrili svoj životný pocit, že sa cítia byť súčasťou zradenej generácie mladých."

Problémom ľavice je, že sa paradoxne rozhodla argumentovať pocitmi. Tento problématický pocitový stav mysle (napr. sociálne cítenie) vehementene kritizuje Ľ. Blaha v úvode svojej knihe (str.16), ktorá je primisou tejto diskusie. Tam píše: "Nemožno sa dušovať, že sme presvedčení ľavičiari, a používať pritom argumentácie diametrálne odlišných myšlienkových tradícií"Doslova to po lopatistický vysvetľuje: "Sociálna spravodlivosť pre ľavicu neznamená ohľady, ale práva, neznamená dobrú vôľu, ale nároky, neodkazuje na cítenie, ale na racionalitu."

Preto je pre mňa priam zarážajúce, že sa utiekate tam, a k tomu kde v skutočnosti ani patriť nemôžete, ak chcete byť vôbec považovaní za ľavičiarov.

Uvediem konkrétny príklad takého tlačenia sa "ľavičiarov" do konzervatívnych pravicových zoskupení a potom si na stránke konkurenčného Jetotak.sk vylievanie si sŕd z neskutočných sklamaní. Tak ako to urobil L. Ďurkovič v tomto článku:

http://www.jetotak.sk/editorial/matovicov-velky-odrb

Je pochopiteľné, že ľavičiari hájace záujmy "kultúrnej identity" (R. Ďurkovič a R. Schlesingerová) pokiaľ by poznali elementárne princípy na ktorých je postavená a má fungovať ľavica, tak by sa ku ultra konzervativistom ako sú Palko, Mikloško, Zajac, Dostal a Matovičovci vôbec netlačili a potom by nefňukali, že ich apiori vyrazili z "elitnej kandidátky" OĽ a NZ

Hlboko by ma urazilo napr. to, čo uviedol Emil Polák:"...v snahe niektorých z Vás - napríklad Ingu - znechutiť. Bolo by dobre, keby chodila špiniť do iného hniezda."

Pokiaľ by som nevedela, že sa nevyzná Emil v problematike ľavice. Najmä to, že Blahovú knihu nečítal a ak aj áno, tak nie je schopný pochopiť o čo v nej v skutočnosti ide?

Je to presne to, čo som vytkla v prvom mojom príspevku autorom tohoto článku, že sa už "hrajú na majstrov sveta a v skutočnosti sa len učia korčuľovať!"

Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
15. január 2012, 05:22
co je asi najdrahsia ulica v Bratislave, ak nepocitam Zamocku, ktora je novopostavena. nie je bez zaujimavosti, ze na Panskej 9 sidlia vypalovaci rybnikov, pribuznost ciste nahodna, alebo tie iste peniaze a ten isty ciel ??? myslim, ze jedni aj druhi by Karola Marxa radsej rozprasili vo vetre, ako ho exhumovali...
Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
15. január 2012, 07:36

"Ale ide mi skôr o pochopenie toho, že s moralizovaním a pocitmi u kapitálu nepochodíme. Alebo myslíte, že áno? Spoza sklenených stien nás vysmeje. Naň môžu platiť len hlbokými poznatkami podopreté vecné postoje, analýzy, argumenty, koncepcie. Ktoré mu vecne ukážu, že udržiavaním starého systému sa stáva hlavným porazeným on. Potrebujeme to dopracovať do tvrdo vecného postoja, ktorý ho dovedie k dohodám, inak stratí všetko.

****************************

Aby ma marxistickop-leninský komunistický pochlebovači neospočovali, tak uvediem, čo veľmi výstižne napísal Slavoj Žižek tu:

http://www.literarky.cz/civilizace/89-civilizace/4950-jednou-jako-tragedie-podruhe-jako-fraka

"Za starých dobrých časů "reálného socialismu" koloval mezi disidenty populární vtip, který měl ilustrovat marnost jejich protestů.

"V patnáctém století, když bylo Rusko okupováno Mongoly, se po prašné venkovské cestě ubírali rolník a jeho manželka. V jejich blízkosti se zastavil mongolský válečník na koni a oznámil rolníkovi, že má v úmyslu jeho ženu znásilnit. Hned nato ale dodal: "Protože na cestě leží spousta prachu, budeš mi muset držet varlata, aby se mi neušpinila, až tvou ženu budu znásilňovat!" Když Mongol provedl, co si předsevzal, a odcválal pryč, rolník se začal smát a vyskakovat radostí do výšky. Jeho manželka se ho udiveně zeptala: "Jak můžeš skákat radostí, když jsem právě byla před tvýma očima brutálně znásilněna?" Rolník odvětil: "Vždyť jsem ho převezl! Jeho varlata jsou samý prach!"

Tento smutný vtip vystihuje truchlivý úděl disidentů:

domnívali se, že stranické nomenklatuře zasazují těžké rány a při tom nomenklatuře jen nepatrně špinili varlata, zatímco vládnoucí elita dál znásilňovala lid...

Nenachází se dnešní levicová kritika v podobné situaci? Je snad tohle jediný argument, který může dnešní levice vmést do tváře triumfujícímu globálnímu kapitalismu?

Naším úkolem je přijít na to, jak se posunout o krok dál. Naše verze Marxovy jedenácté teze o Feuerbachovi, podle níž ?filosofové svět jen různě vykládali, jde však o to jej změnit", by měla znít: v našich společnostech se levicové kritice zatím dařilo na ty u moci pouze vířit prach, mělo by jí však jít o to, je vykastrovat..."

Jak toho ale dosáhnout? Zde bychom si měli vzít poučení z neúspěchů levicové politiky dvacátého století. Nejde při tom o to, dosáhnout kastrace v jednom přímém střetu, ale podemílat pozice těch u moci trpělivou ideologicko-kritickou prací; stávající mocenský establishment bude sice stále u moci, člověk ale z ničeho nic jednoho dne zpozoruje, že mocní mají najednou nepřirozeně vysoké hlasy."

Z rozsiahlejšieho citátu v kontexte je zrejme, že ako súčastný neomarxista vidí na vždy stratený "reálny socializmus".

Komunisti stratili reálnu moc už v r. 1968, tým, že stratili podporu proletariátu!!!. Ich politická moc bola udržiavaná len sovietskými okupačnými vojskami.

Takže pán Milan môžete pokojne zabudnúť na reštitúciu moci komunistov bez zahraničnej intervenčnej vojenskej pomoci. Inými slovami povedané budú vám úplne na "prd" akékoľvek "hlbokými poznatkami podopreté vecné postoje, analýzy, argumenty, koncepcie" ak nedokážete získať hegemóniu nad proletariátom, ktorý z poriadne vysoka na komunistov kašle!!!

Podpora 0,6% pri 56% volebnej účasti hovorí sama za seba. Takúto podporu mal rušňovodič "Kapurka", alebo bude mať aj Nora Mojsejová z Pereša bez hlbokých poznatkov podopretých vecnými postojmi, analýzami, argumentmi, koncepciami a boh vie ešte čím?

Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
15. január 2012, 08:18
nedokážete doceniť silu poznatkov. Vy vôbec netušíte, aká sila sa v nich skrýva. Aj Lao´c hovoril: kto ovláda cestu tao, ovláda celý svet. Tak len snívajte o armádach:-)
Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
15. január 2012, 09:39
"Inga, ako typická stará štruktúra nedokážete doceniť silu poznatkov. Vy vôbec netušíte, aká sila sa v nich skrýva. Aj Lao´c hovoril: kto ovláda cestu tao, ovláda celý svet. Tak len snívajte o armádach" Milan Antal

**********************************

Pán Milan porovnajte program Smeru-SD s volebným programom KSS. Rozdiel z pohľadu proletárov (námezdných pracujúcich bez rozdielu vo vzdelaní) je "dudy a nebe" v prospech KSS.

http://www.kss.sk/volby-2012/program-komunistov-na-zachranu-slovenska.html

Lenže Smer má preferencie 40% a očakáva sa 38% volebný výsledok. Neponúka takmer vôbec nič v porovnaní s pravicovými stranami, okrem 25% dane pre horných 25000, 22% dane pre právnicke osoby, 5% dane z dividend, čo je úplne na smiech, ak týmto smeráci myslia progresívne zdaňovanie, ktoré má naplniť štátny rozpočet na realizovanie lepšieho sociálneho štátu ako terajšia pravica. Týmto torzom z tzv. "progresívnej dane" tak môže pokryť len podstatne vyššie úroky na štátny dlh, nič viac.

KSS má preferencie 1,2% a očakáva sa volebný výsledok 0,8%. A zo svojho programu nezrealizujú vobec nič, lebo už v r. 1968 stratila podporu národa! Takže môže sľubovať aj to, že budú z komunistického neba padať pečené holuby (nie len návrat socializmu) a nič im to nebude platné.

Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
15. január 2012, 09:55
že Vy ani netušíte, o čom som písal:-).
Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
15. január 2012, 14:08

Ak myslite tieto nezmysly:

"nadčasový socializmus je zjavným nepochopením jeho historického miesta. Socializmus nasledujúci po kapitalizme, socializmus ako súčasť triedno-štátnej megaformácie (3112 p.n.l. - 1998, inak toto je presný rozmer slávneho mayského cyklu 3114 p.n.l. 2112, je to len výsledok konkretizácie materialistického chápania dejín) nemohol byť iný, ako bol. V tomto zmysle označujem časť ľavice za anarchoľavicu." ,

tak máte pravdu, že z tohoto blábolenia ahistorických nezmyslov nechápem ani Ň

Ak túto diskusiu číta náhodou Ľ. Blaha, tak by som ho poprosila o výklad vašich ahistorizujúcich "metamorfóz". Tak na to musí byť buď vykladač snov, anumerológ?, alebo filozóf, lebo s históriou to nemá nič spoločné.

Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
15. január 2012, 16:02
Ja do tém, ktoré sú mi vzdialené, alebo momentálne nemám k nim čo povedať, nejdem. Ale vy ste tak prihlúpla, že komentujete všetky témy a zosmiešňujete sa tým. Veď vôbec netušíte, z akých metodologických východísk vychádzam.

Stránky

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984