Mačkopes v plátaní rozpočtových dier
Zdá sa, že koalícia pod vedením Ivety Radičovej je homogénna iba v jednej zásadnej otázke: že chce (spoločne) vládnuť. Ostatné detaily sú druhoradé. Aj napriek tomu, že v radoch koalície sa zoskupili najväčší ekonomickí šamani všetkých čias, ekonomický program na najbližšie štyri roky sa mení rýchlejšie ako aprílové počasie. Iveta Radičová si tak môže pripísať k dobru aspoň jeden splnený sľub. Pravidelná aktualizácia vládneho programu je dnes u nás realitou.
Makroekonomické diletantstvo
Najhoršou vizitkou „vlády rozpočtovej zodpovednosti“ je chýbajúci koncept. Kým druhá Dzurindova vláda od začiatku až do konca razila jasnú ultraliberálnu politiku, kabinet Ivety Radičovej sa bez vízie zmieta z jednej strany na druhú. Jednotliví členovia vlády hovoria o konkrétnych opatreniach, ktorým chýba jednotiaci cieľ. Hovoriť totiž o zmenách v oblasti financií, daní a odvodov bez toho, aby vláda vedela, čo má byť ich výstupom, je makroekonomické diletantstvo.
Strany súčasnej vládnej koalície pred voľbami intenzívne presviedčali voličov, že Slovensko sa uberá gréckou cestou a financie sú rozvrátené. Dalo by sa teda logicky očakávať, že po zostavení vlády bude diskusia o opatreniach pre súzvuk všetkých strán takmer zbytočná. Nie. Vláda nemá jasnú predstavu dokonca ani o tom, či je ľavicová alebo pravicová. V opačnom prípade by muselo byť vláde jasné aspoň to, či bude škrtať alebo zvyšovať príjmy. Akékoľvek z týchto opatrení má totiž svoje riziká a najmä cieľové skupiny, ktoré to zasiahne. Zjednodušene povedaní, ak by bola vláda pravicová, mala by znižovať odvody a dane. Podľa poučiek liberálnych guru (ale aj podľa predvolebných vyjadrení sulíkovcov a miklošovcov) predsa nič nepomôže hospodárskemu rastu a ekonomike tak, ako čo najvoľnejšie podnikateľské prostredie. Ak by bola vláda ľavicová, napĺňala by príjmovú stránku štátneho rozpočtu zvýšenými daňami (najmä zdaňovaním najbohatších skupín) a na rast ekonomiky by aplikovala zvýšené vládne investície. (Tie dnes tvoria takmer 20 percent hrubého domáceho produktu.)
Radičovej vláda nejde ani jednou, ani druhou cestou, respektíve, snaží sa ísť aj jednou aj druhou. Dostala sa však do pasce, ktorú jej paradoxne nastavila druhá Dzurindova vláda. Vďaka privatizácii strategických podnikov a reforme dôchodkového piliera totiž vláde neostali okrem daní a odvodov žiadne nástroje na riadenie ekonomiky štátu. Navyše, zavedením druhého piliera sme z našej krajiny vyviezli až trestuhodne vysoký objem kapitálu, ktorý nám teraz chýba na rozvojové projekty. Napríklad na stavbu diaľnic.
Fantozzi – ďalší člen vlády?
Asi jediná „reformná“ iniciatíva ministra financií, ktorú nikto nespochybnil, smeruje k tomu, aby sa náklady na dôchodkovú reformu nezapočítavali do deficitu verejných financií. Keby páni ministri Mikloš s Mihálom vymysleli spôsob, ako týmto účtovným opatrením „vyrobiť“ peniaze pre tých bezmála 1,3 milióna poberateľov dôchodkov zo Sociálnej poisťovne, nepochybne by si zaslúžili Nobelovu cenu za ekonómiu. Zatiaľ však ide, parafrázujúc Ivana Mikloša, len o návrh hodný účtovníka Fantozziho.
Debaty o tom, či je spravodlivejšie, keď „bežnému občanovi“ zdražie chlieb a mlieko o päť centov kvôli vyššej DPH alebo bude musieť odviesť o dvadsať eur z výplaty viac, sú vo svojej podstate jalové. Otázka spravodlivosti je totiž nanajvýš subjektívna. Rovnako subjektívna ako predstava, že výdavky na zvýšenú DPH a spotrebné dane sú pre podnikateľa oprávnené výdavky, kým náklady na zvýšené odvody pre zamestnancov sú likvidačné.
Metóda pokus – omyl
Pozitívom súčasnej vlády je minimálne jeden fakt: uvedomila si, že rozpočet má aj svoju príjmovú časť. Už len samotné poznanie, že je možné dane a odvody zvýšiť, či dokonca zaviesť nové druhy zdanenia, je v slovenských pomeroch pre pravicu úplne novým javom. S najväčšou pravdepodobnosťou však vláda nenájde odvahu okrem zvýšenia DPH a spotrebných daní na cigarety a alkohol urobiť takmer nič. Doterajšia stratégia pokus – omyl sa neosvedčila. V rámci diskusie o riešení deficitu verejných financií jednotliví členovia vlády prichádzali s čiastkovými návrhmi, ktoré postupne dokázali popudiť prakticky všetky skupiny obyvateľov.
Odpoveď na otázku, ktorou cestou sa vláda vydá, by mala vyplývať z koncepcie, ktorú však vláda zjavne nemá. Zdaňovanie paušálnych náhrad poslancov či znižovanie platu prezidenta sú iba populistické výkriky do tmy, ktoré plnia dve úlohy: presvedčiť „bežných občanov“, že vláda o šetrení nevraví do vetra, a utvrdiť obyčajných ľudí v ilúzii, že ich niekto berie vážne. No žiadne z doposiaľ pertraktovaných riešení pravdepodobne nikoho nezabije, ale ani nespasí.
