Slovenská justícia je paralyzovaná

Štefan Harabin sa narodil 4. mája 1957 v Ľubici. V roku 1981 na Právnickej fakulte Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach dosiahol titul doktora právnych vied. Sudcovskú prax začínal ako justičný čakateľ Krajského súdu v Košiciach v roku 1980. Po absolvovaní prípravnej služby na Okresnom súde v Poprade zložil v roku 1982 odbornú justičnú skúšku. Do funkcie sudcu z povolania Okresného súdu v Poprade bol zvolený 1. januára 1983. Od roku 1990 pôsobil na Krajskom súde v Košiciach a v roku 1991 ho zvolili za sudcu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (NS SR). V rokoch 1991 až 1992 pracoval na Ministerstve spravodlivosti SR na odbore justičnej správy ako vedúci trestného oddelenia. V roku 1996 ho predseda NS SR vymenoval do funkcie predsedu senátu a predsedu trestného kolégia. V roku 1998 sa stal predsedom NS SR. Štefan Harabin je ženatý a má štyri deti.

Môžete uviesť hlavné dôvody, prečo sa preťahovalo prijatie zákona o Súdnej rade, o ktorej sa hovorí už v novelizovanej ústave?

- Slovenská justícia, treba to povedať otvorene, je od prvého júla 2001 v otázkach personálnych kompetencií vo vzťahu k sudcom paralyzovaná. Účinnosťou novely ústavy od spomínaného dátumu došlo k zakotveniu ústavného orgánu Súdnej rady SR, do kompetencie ktorej okrem iného patria takmer všetky personálne otázky. V praxi to znamená, že bez Súdnej rady nemožno sudcu menovať, odvolať, prideliť, ani preložiť. Navyše, nemožno bez nej voliť a odvolávať členov disciplinárnych senátov. Ministerstvo spravodlivosti nadobudnutím účinnosti novely ústavy stratilo takmer všetky významné personálne kompetencie. Žiaľ, Súdna rada, na ktorú spomínané kompetencie prešli, sa dodnes nevytvorila. Súčasný legislatívny stav je taký, že prezident republiky Rudolf Schuster vrátil zákon o Súdnej rade Národnej rade na opätovné prerokovanie. Dôvodom bolo viacero závažných pripomienok, ktoré prezident k uvedenému zákonu uplatnil a s ktorými by sa zákonodarný zbor mal pokiaľ možno čo najskôr vysporiadať. Treba zdôrazniť, že zo strany hlavy štátu ide o viaceré veľmi kvalifikované a podstatné pripomienky, ktorých uplatnenie by sa premietlo do skvalitnenia tejto významnej právnej normy. Iba na okraj mi dovoľte poznamenať, že na viaceré z uvedených pripomienok som poukázal opakovane i ja. Škoda, že na začiatku legislatívneho procesu nebola vôľa vypočuť si moje argumenty a premietnuť ich do návrhu zákona. Nie dosť dobre rozumiem nezáujmu ministra spravodlivosti Jána Čarnogurského o urýchlené sfunkčnenie Súdnej rady, ako i zámerom zaviesť v mnohých prípadoch také prvky, ktoré by následne vyvolali v slovenskej justícii doslova chaos.

Ale so Súdnou radou neráta ani rozpočet na tento rok.

- V parlamente som aj napriek počiatočnému nesúhlasu viacerých poslancov KDH vystúpil a inicioval podanie pozmeňovacieho návrhu v tom smere, aby sa aspoň na počiatočné naštartovanie Súdnej rady schválilo 22 miliónov korún. Napriek tomu, že som veľmi dôrazne upozornil na nevyhnutnosť vyčleniť z miliardy korún aspoň spomínanú čiastku a so všetkou naliehavosťou som tiež uviedol negatívne dôsledky, ktoré justíciu čakajú v prípade, ak sa tak nestane, pre Súdnu radu nepotvrdili ani korunu. Na základe tejto skúsenosti som nadobudol presvedčenie, že niet politickej vôle na to, aby Súdna rada ako dôležitý ústavný orgán vôbec vznikla. Návrh ustanovenia paragrafu 10 zákona o Súdnej rade v odseku tri hovorí: „Kancelária Súdnej rady hospodári s finančnými prostriedkami vyčlenenými na jej činnosť v rozpočte Najvyššieho súdu.“ Tu by som rád súčasne uviedol, že pripomienky prezidenta republiky sa ustanovenia citovaného paragrafu nedotýkajú. Zákon teda ráta s podkapitolou Najvyššieho súdu SR, v ktorej budú vyčlenené finančné prostriedky na zabezpečenie úloh spojených s organizačným, personálnym, administratívnym a technickým zabezpečením činnosti rady, ktorú bude vykonávať jej kancelária. Jej činnosť sa nemôže financovať z kapitoly ministerstva spravodlivosti, ale ani z doteraz schválenej kapitoly Najvyššieho súdu. Ide totiž o typickú podkapitolu.

A ak by parlament predsa len prijal tento zákon a nadobudol by účinnosť v marci či v apríli tohto roka?

- Ani za optimálneho chodu udalostí nebude sa môcť rozbehnúť činnosť Súdnej rady, pretože nie sú vyčlenené potrebné finančné prostriedky. Nedajú sa použiť peniaze z kapitoly Najvyššieho súdu ani na jej činnosť, pretože v praxi by to znamenalo porušenie pravidiel zákona o rozpočtovej disciplíne. Nedá mi pri tejto príležitosti nespomenúť fakt, že minister spravodlivosti, ktorý sleduje svoj súkromnopolitický cieľ, peniaze určené súdom a väzenstvu bez najmenšieho problému používa na chod oddelenia pre dokumentáciu zločinov komunizmu. Deje sa tak v rozpore s ústavou, zákonom o kompetenciách ústredných orgánov štátnej správy, zákonom o štátnom rozpočte i zákonom o rozpočtových pravidlách. Na Súdnu radu sa však peniaze nenašli a nie je ani vôľa ich nájsť a prideliť, hoci sa to po schválení zákona upraví všeobecne záväzným právnym predpisom. Isto chápete moje znepokojenie nad súčasným stavom a tiež to, že Súdna rada ako naozaj veľmi významný ústavný orgán nemôže byť príveskom ministerstva spravodlivosti ani Najvyššieho súdu, že jednoducho nemôže fungovať bez peňazí a samostatnej budovy. V tomto smere som oslovil osobitným listom premiéra Mikuláša Dzurindu a vo veci budovy i ministra vnútra Ivana Šimku. Minulý týždeň som prijal na ich žiadosť skupinu expertov Európskej únie, zloženú zo sudcov a prokurátorov členských krajín EÚ, ktorých som oboznámil so stavom justície na Slovensku a nevynechal som ani túto otázku. Moju informáciu prijali s neskrývaným počudovaním. Pritom, táto misia bude mať rozhodujúce slovo pri hodnotení plnenia kritérií pre vstup SR do EÚ v kapitole právo a spravodlivosť.

Reagoval už predseda vlády na váš list?

- Do dnešného dňa som nedostal odpoveď.

Aké dôvody ho podľa vás k tomu vedú?

- Na túto otázku by mal odpovedať pán premiér.

Existencia Súdnej rady teda visí vo vzduchu. Existujú už konkrétne dôsledky jej nečinnosti?

- Áno, veľmi konkrétne a negatívne. Najvyšší súd SR je už dlhodobo personálne poddimenzovaný. V záujme jeho personálneho dobudovania som vypísal výberové konanie na desať voľných miest sudcov. Výberová komisia vybrala sedem adeptov. Títo sudcovia, ktorí boli vo výberovom konaní úspešní, mali prvého januára 2002 nastúpiť na Najvyšší súd. Nestalo sa tak, lebo preložiť ich môže len Súdna rada. Tá však neexistuje. Títo sudcovia sú de facto sudcami Najvyššieho súdu, ale de iure nimi nie sú. Na krajských súdoch už v podstate nepojednávajú a na najvyššom ešte nemôžu pojednávať.

Pre Súdnu radu ste žiadali 22 miliónov korún. Ako ste prišli k tejto čiastke a na čo všetko sa bude využívať? Niektorí vám vyčítajú, že je privysoká...

- Podľa návrhu zákona bude mať Súdna rada 18 členov. Kvantifikácia výdavkov nevyhnutných na sfunkčnenie jej kancelárie vychádzala z očakávaných výdavkov nevyhnutných na zabezpečenie potrieb, schválený počet členov Súdnej rady a najnutnejší obslužný administratívny aparát. Na 18 členov sme predpokladali sedem zamestnancov. Návrh rozpočtu pre Kanceláriu Súdnej rady len na ilustráciu počítal s potrebou mzdových prostriedkov pre siedmich zamestnancov, poistné a príspevok zamestnávateľa, bežné výdavky, kapitálové výdavky. V návrhu sme zohľadnili aj výdavok za prenájom kancelárskych priestorov. Návrh kapitálových výdavkov zahŕňal napríklad nákup rozmnožovacích strojov, nákup PC pre zamestnancov a členov Súdnej rady atď. Naozaj si nemyslím, že 22 miliónov na spustenie ústavného orgánu a budúceho dôstojného reprezentanta nezávislej súdnej moci je veľa. Skôr si kladiem otázku, či súčasný stav zamestnancov ministerstva spravodlivosti okolo 270 je únosný, berúc do úvahy fakt, že kreovaním Súdnej rady zostanú ministerstvu nižšie kompetencie. Ide o oblasť väzenstva, ekonomiky, medzinárodné vzťahy a legislatívu. Domnievam sa, že ak štát našiel niekoľko desiatok miliónov na inštitút ombudsmana, Národný bezpečnostný úrad, napokon vyčlení aj 22 miliónov na činnosť Súdnej rady.

Spýtame sa predsa ešte raz: Aké sú podľa vás dôvody, pre ktoré nie je politická vôľa na schválenie Súdnej rady?

- Treba sa spýtať zodpovedných. Po prvé ministra spravodlivosti, prečo nebola pripravená v primeranom časovom predstihu kvalitná právna norma. Po druhé šéfa rezortu financií, prečo štátny rozpočet na rok 2002 „zabudol“ vyčleniť primerané prostriedky na zabezpečenie dôstojného a plynulého chodu Súdnej rady. Poslancov sa treba spýtať na dôvody, ktoré ich viedli k neschváleniu pozmeňovacieho návrhu. Včas a opakovane som upozorňoval na nedostatky pri tvorbe zákona a na absenciu finančného krytia činnosti Súdnej rady.

Čo všetko by fungovanie Súdnej rady prinieslo do praxe?

- Veľa pozitívneho. Predovšetkým by sa to v konečnom dôsledku odrazilo v postupnom odstraňovaní prieťahov v súdnom konaní. Tiež by dobre fungujúca rada napomohla odpolitizovanie slovenskej justície. Z tohto aspektu však by bolo ešte potrebné v zmysle mojich návrhov vyňať z právomocí ministra spravodlivosti jeho oprávnenie menovať a odvolávať predsedov a podpredsedov okresných a krajských súdov a túto kompetenciu dať Súdnej rade.

Ako sa do návrhu zákona dostali ustanovenia o podávaní majetkových priznaní manželiek a detí sudcov?

- Išlo o iniciatívu ministra Čarnogurského. Upozorňoval som dlhšie na rozpor s ústavou a porušenie medzinárodných dohovorov o ľudských právach. Aby ste mi dobre rozumeli, nie som proti majetkovým priznaniam sudcov. Ich manželky a deti však nemožno diskriminovať oproti manželkám a deťom nesudcov, respektíve iným ústavným činiteľom, ktorých najbližším príbuzným zákon túto povinnosť neukladá.

Nesmeroval tento paragraf k odstráneniu korupcie v súdnictve?

- Možno. Určite to však nie je tá správna cesta, ktorá vedie k efektívnemu boju proti korupcii. My ho musíme nielen slovne deklarovať, ale hľadať účinné prostriedky na eliminovanie tohto nežiaduceho javu. Základom je odstrániť prieťahy v súdnom konaní. Ústavné právo na súdnu ochranu by sa v zmysle štrasburskej judikatúry malo realizovať v lehote šiestich mesiacov.

Aká je skutočnosť?

- Spory sa na súdoch doslova vlečú dva-tri roky dokonca i sedem až desať rokov. Ešte sa vrátim k takzvaným anketám na viacerých súdoch, ktoré boli široko medializované. Škoda, že výsledky prieskumu renomovanej agentúry - Ústav pre výskum verejnej mienky - ostali bez záujmu médií i zainteresovaných. Výsledky ukázali, že 90 percent ľudí nemá osobnú skúsenosť s poskytovaním úplatku na okresných, 97 percent na krajských a 99,28 percent na Najvyššom súde.

Na Najvyšší kontrolný úrad (NKÚ) ste podali podnet v súvislosti s vytvorením oddelenia na vyšetrovanie zločinov komunizmu, ktoré zriadil minister spravodlivosti. Máte už nejakú odozvu?

- Potvrdili mi príjem listu, poďakovali za podnet, prisľúbili zaradenie previerky najskôr, ako to bude možné, a od toho času je ticho. Predseda NKÚ ma 21. decembra 2001 ubezpečil, že sa kontrola kapitoly ministerstva spravodlivosti uskutoční v tomto roku, v čase výkonu kontroly hospodárenia s prostriedkami štátneho rozpočtu SR. Stále trvám na tom, že štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý stanoví zákon. Zákon o rozpočtových pravidlách okrem iného aj rigorózne upravuje použitie prostriedkov štátneho rozpočtu. Nie som proti dokumentácii zločinov komunizmu, lebo dôsledná obrana demokracie v našej spoločnosti vyžaduje, aby sa vyrovnala s nespravodlivosťami minulosti vrátane vyvodenia trestnej zodpovednosti voči konkrétnym osobám, ktoré zločiny spáchali, ale - a to chcem zdôrazniť - orgánom na tento účel zákonom vytvoreným a riadne financovaným.

Myslíte si, že aj v tejto oblasti existuje istý tlak na nedošetrenie spomínanej záležitosti?

- Nemôžem to potvrdiť ani vyvrátiť. Predpokladám však, že raz sa kontrola vykoná. Nepochybne došlo k porušeniu zákonov.

Aký máte názor na projekt manažmentu súdnictva, ktorý sa zaviedol v Banskej Bystrici?

- Porovnával som mesačnú výkonnosť sudcov na okresných súdoch v Banskej Bystrici s náhodne vybranými sudcami z iných okresných miest. Zistil som, že v Banskej Bystrici mesačne vybavili okolo sedemnásť i menej vecí. Na iných súdoch to bolo 29 až 35 prípadov. Teda skoro o sto percent viac. Verte mi, že tento projekt neskracuje súdne konanie.

Ale predsa len zaviedol systém náhodného výberu sudcu pri počítačovom prideľovaní...

- Predstavte si bystrého advokáta, ktorý podá viacero žalôb v tej istej veci. Pozmení len účastníkov konania - napríklad Slovenské energetické závody, do druhej žaloby dá Energetické závody Slovenska atď. Počítač pridelí ku každej žalobe sudcu. Náš bystrý advokát si vyberie vhodného sudcu a ostatné žaloby zoberie späť a v tých sa konanie zastaví. Tento príklad som si nevymyslel. On sa stal. Vymyslel som iba označenie účastníkov konania.

S hosťom SLOVA sa zhovárali Jana Matúšová a Martina Pavlíková