Prózy generačnej skúsenosti
Kniha poviedok (Jaroslav Minárik: Lopatka na diamanty) ako sústo pre náladových recenzentov: môžete o nej povedať takmer hocičo a nikdy nebudete úplne vedľa. Niečo podobné sa pred pár rokmi prihodilo M. Kopcsayovi. Medzi dvanástimi rôznorodými prózami sa nájdu aj texty z viacerých ročníkov súťaže Poviedka, ako ich poznáme z rovnomenných zborníkov (Na konci tunela polojasno, Nebesá číslo šesť), ale aj kratšie lyrické črty (Provider cez potok) a persifláže (Vademecum asistentky, Listy Kájovi).
Čo prozaikovi nechýba, sú nápady. Na úrovni pomenovania, vety, motívu. Čoho sa mu nedostáva, je miera - rozprávač svojou lopatkou naberá nielen diamanty, ale aj popol a nezriedka i smetie. Fatálne tu funguje priama úmera, akýsi železný zákon Minárikovho písania: čím vtipnejšie sa to tvári, tým tristnejšie sa to číta. Platí to pre takmer všetky texty zbierky, ale v mimoriadne trápnej podobe sa spomenuté necnosti skoncentrovali v Listoch Kájovi. Obstáli by možno ako čítanie pri táboráku, ale štandard Lopatky na diamanty je našťastie trochu inde.
Jaroslav Minárik je vo svojich najlepších, najosobnejších prózach glosátorom generačnej skúsenosti ľudí dnes asi tridsať až štyridsaťročných (aj v tom sa podobá Kopcsayovi), ľudí, vyrastajúcich v unifikovanom prostredí 70. rokov (rovnaké byty, rovnaké školy, rovnaký štandard aj perspektívy), pričom 90. v rokoch z rovnakosti ostala iba rozpačitá spomienka: všetko bolo naraz iné, aj všetci. A medzi tým sa zakladali i rozkladali rodiny, prichádzali deti a niektorí prichádzali o deti. U Minárikovho protagonistu ide predovšetkým o otázku, prostredníctvom čoho sa udržať na svete, ktorý už nie je celkom náš.
Jedným z prostriedkov je pamäť. Sila exotického detského zážitku sa pretavila do netuctovej spomienky v poviedke Nebesá číslo šesť. Že pamäť vie byť aj zradná, najmä ak ide o veci sprostredkované a najmä ak ide o prózu, nás rozprávač presvedčí v nemotivovaných historizujúcich exkurzoch: „O zastávku ďalej sme míňali ulicu Dr. Vladimíra Clementisa. Zvláštny prípad!“ (s. 12) Veru, natoľko zvláštny, že hrdina nelení a prípad nešťastného ministra nám prerozpráva - ak by sme náhodou nevedeli alebo zabudli. Takto na princípe veľmi voľných asociácií dostanete do poviedky skoro všetko. Ťažko potom odhadnúť, kde sa končí próza a začína vlastivedný exkurz. Snaha dať viac, ako žáner unesie, je pravdepodobne aj príčinou Minárikovho citačného obžerstva. Citáty môžu byť akýmsi preukazom kultúrnej totožnosti hrdinu, apelom na spoločnú citovú skúsenosť či odrazovým mostíkom k nečakaným významovým súvislostiam. U Minárika ale pričasto pripomínajú záplatu, ktorou si uľahčuje prácu v dobrej viere, že jeho zážitok z tvorby iných sa bezozvyšku prenesie aj na čitateľa. Väčšinou nie, nehovoriac o tom, že ide o piesňové texty. Inou vášňou rozprávača je hodnotenie výkonov iných: „Spievala Shania Twainová, Still the one I love, dokonalá apoteóza na tému pesničky. Hudba, text, decentná inštrumentácia...“ (s. 123), „Ivan Hoffman (...) Najosobnejší a najintrovertnejší člen folkového združenia Slnovrat...“, „Joan Baez... zaspievala nádherným, kultivovaným altom...“ (s. 119) Nejde o mená, ani o to, či citované je alebo nie je správne, pretože ako materiál pre poviedku môže poslúžiť takmer všetko. Ide o jazyk, ktorý má nebezpečne blízko k jazyku nie najlepšej kultúrnej publicistiky. Iným charakteristickým prvkom týchto próz je to, že nás rozprávač opakovane uisťuje o tom, že rozpráva („... dedo... zmizol zo scény i z poviedky...“ s. 60 „...skoro som stratil cvernu príbehu.“ s. 120). Tento spôsob ozvláštnenia sa stal v posledných desiatich rokoch v slovenskej literatúre povinnou jazdou a pomaly stráca pôvab.
Próza má u Minárika aj krajšiu tvár: ukazuje sa v poviedkach, v ktorých dokázal svoju nespornú tvorivosť na úrovni drobného nápadu disciplinovať a kompozične dotiahnuť, v ktorých ho viac ako fakt, že vôbec píše, zaujímala skutočnosť, ktorú vytvára, v ktorých odolal zvodom „literátštiny“, ozvláštňovania za každú cenu (ktorým neodolal napríklad v próze Tr_ d_ktát_). Svoju schopnosť napísať dobrú tradičnejšiu vec a zachovať si pritom štýlovú totožnosť - a tento spisovateľ ju má, čo vôbec nie je samozrejmé - dokázal v úvodnej poviedke Áno, ale, v už spomenutých Nebesách číslo šesť a predovšetkým v záverečných Svetlách zhasnutého rána. Riziko, ktorému bude Minárik vystavený aj v budúcnosti, je sentiment (niekedy s nábehmi do gýča): je to pravdepodobne daň za pozoruhodnú mieru citlivosti, ktorou autor disponuje.
(Jaroslav Minárik: Lopatka na diamanty. LCA Koloman Kertész Bagala, Levice 2001)
