Pesimizmus rozumu, optimizmus vôle
Albrecht Konečny , zahraničný tajomník Sociálnodemokratickej strany Rakúska (SPÖ)
Profesor Albrecht Konečny sa narodil 20. septembra1942 vo Viedni. Po štúdiu práv pracoval najprv ako vydavateľ a šéfredaktor Neuen Arbeiter Zeitung. V rokoch 1987-1996 bol hlavným sekretárom SPÖ. Krátke obdobie pôsobil aj ako poslanec Európskeho parlamentu. V súčasnosti zastáva funkciu predsedu sociálnodemokratickej frakcie v hornej komore rakúskeho parlamentu.
Prečo ste sa stali sociálnym demokratom?
- Ja som sa sociálnym demokratom nestal, ale takpovediac už narodil. Príbehy o sociálnych konfliktoch a spravodlivosti sa u nás doma nezačínali vetou: „Raz sa stalo...“ ale vždy: „Vtedy, keď sme boli...“ Okrem toho, v čase druhej svetovej vojny som bol svedkom mnohých policajných prehliadok v našom byte, kde sa hľadali letáky atď. Našťastie sa nikdy nič nenašlo. Mohol som teda pokračovať v rodinnej tradícii.
Pre môjho syna a dnešnú mladšiu generáciu bola základným podnetom na rozlišovanie medzi dobrým a zlým práve posledná vláda. Haiderovci aktivizovali záujem o politiku v ľavicovom milieu. Zrazu sa mladí nezaujímali len o párty a kariéru, ale tiež o ulicu a transparenty.
Znamená to, že pred nástupom Jörga Haidera na politickú scénu bola mladá ľavicová scéna pasívna? Prečo?
- Pretože politika je v niečom podstatnom podobná futbalu. Často si možno len zakričať „do toho“, ale hrajú len niekoľkí. Môžete povedať, že rozhodca je zaujatý alebo že obrana nehrá dobre, no vybehnúť na ihrisko a strieľať góly kvôli tomu nesmiete. Tak akosi vnímajú mladí u nás politiku. Ako som povedal, v poslednom čase sa to zlepšilo. Okrem toho, pre všetky rakúske strany, aj pre moju, vyrástol problém prenosu tradičnej demokratickej základne na mladšiu generáciu. Zatiaľ sme ho nezvládli podľa našich predstáv. Za posledných dvadsať rokov počet členov v politických stranách klesá. Sú tu aj iné problémy: poznám staršiu dámu, členku našej strany, ktorá počas celého života neprekročila hranice svojho viedenského okrsku. Moja dcéra sa sťahovala už dvanásťkrát – do desiatich viedenských okrskov a dvoch provinčných miest. Tieto zmeny sú tu a len ťažko sa dajú podchytiť tradičnou straníckou organizáciou. Naša strana je silne viazaná na komunálnu úroveň. Ak v nej dlhodobo hrajú prím otázky ako výška platu šoférov hromadnej dopravy, potom len ťažko zaujmú mladých ľudí. Sociologicky sú to dôležité priority pre jedných, no súčasne nuda pre tých, ktorých chceme medzi seba získať.
Politickým stranám dnes úspešne konkurujú antiglobalistické hnutia, ktoré vedia politikou zaujať najpestrejšie vrstvy.
- Je pravda, že pri formulovaní nových tém modernej politiky majú tieto hnutia väčšie šance. Lepšie aktivizujú verejnú mienku, určite sú efektívnejšie pri nastoľovaní nových problémov než tradičné politické strany. Nemyslím však, že tieto hnutia dokážu aj lepšie riešiť problémy. Politika však žije z presadzovania spoločenských kompromisov medzi rozličnými sociálnymi a záujmovými skupinami. V nich sú strany dôležitejšie a užitočnejšie. To, čo pre jedných znamená krátenie dôchodku, pre iných je podmienkou a faktorom rozvoja. Ide o ono povestné hľadanie rovnováhy. Napadá mi ešte jeden rozdiel: ani jedna z dôležitejších strán tradičného spektra by si nemohla dovoliť sformulovať problém bez toho, aby vedela, ako sa dostať z ťažkostí von. To sa určite nedá povedať o každom antiglobalistickom hnutí.
Existuje množstvo globálnych fenoménov, ktoré presahujú agendu strán činných v národnom štáte.
- Áno, ATTAC alebo Greenpeace sú globálne zameraní playeri. Môžu problémy nastoľovať, ale nie sú a nebudú hlavnými aktérmi ich riešenia. Za takmer všetkými pôsobivými demonštráciami rozličných hnutí sa skrývajú rôznorodé, často si vzájomne protirečiace záujmy. Len zriedka existuje možnosť sformulovať ich na jednom základe. Ak riešite veci, musíte mať svoje jednotné stanovisko. Viete, niektorí antiglobalisti odmietajú celosvetové hospodárstvo vcelku. Iní, ku ktorým mám osobne bližšie, kritizujú globalizáciu na základe presadzovania úzkych kapitálových záujmov, ale nehovoria nič proti existencii celosvetového hospodárskeho systému. To sú rozličné pozície. Určite si nepredstavujem budúcnosť tak, že si každý osobitne bude pestovať zemiaky na svojom políčku. Skutočnou otázkou je, ako možno politicky vytvárať podmienky vhodné na zohľadnenie aj týchto lokálne dôležitých záujmov.
Ale práve v Rakúsku získalo hnutie za odstavenie atómových reaktorov taký silný vplyv nad stranami, že možno hovoriť o celoeurópskych dôsledkoch.
- To je historická náhoda. Bola to naša strana, ktorá sa v istej chvíli rozhodla nenasledovať parlamentnú väčšinu pri riešení tejto senzibilnej otázky, ale rešpektovať votum z referenda. Okrem toho, funguje tu niečo, čo skôr patrí do religióznej oblasti. Vyzerá to tak, že postoj proti atómovým elektrárňam sa stal súčasťou národného charakteru rovnako ako otázka neutrality. Zjavne neexistuje v Rakúsku ani jeden človek, ktorý by bol niekedy za jadrové elektrárne.
Aké stanovisko zaujíma SPÖ k otázke jadrovej energie?
- Do referenda sme boli za jej rozvoj. Po ňom sa situácia zmenila a my sme sa prispôsobili. V našej krajine existuje národný konsenzus o tejto otázke, ktorého súčasťou je aj SPÖ: Jadrová energia nie je konečným riešením. Je iba prechodnou formou, ktorej nebude patriť budúcnosť. Plníme v tomto ohľade istú misionársku úlohu v situácii, keď nie je veľmi dôležité, na ktorej strane hranice stoja jadrové elektrárne. Dôležité je, aby naši susedia pochopili, že meriame rovnakým metrom v prípade slovenských, českých, švajčiarskych alebo nemeckých elektrární v Bavorsku.
Alebo aj maďarských...
- Áno, mate pravdu, aj v prípade maďarskej.
Rakúska politika bola roky budovaná na konsenze socialistov a konzervatívcov. S príchodom Haidera na scénu sa situácia zmenila. Čo sa vlastne stalo?
- Donedávna mali socialisti a konzervatívci síce ostré politické súboje, ale popri nich existovali rozsiahle oblasti, v ktorých vládol zásadný konsenzus. ÖVP vedela počas ich vlád vychádzať s rešpektom a konsenzuálne s odbormi. My zasa s roľníkmi a priemyselnou elitou. Vedeli sme odhadnúť, kde leží hranica bolesti. Zároveň vládla nepísaná dohoda medzi oboma veľkými tábormi, že isté témy sa nebudú vzájomne používať na politický boj. Oni síce existovali v povedomí, ale oficiálne sa o nich nehovorilo. Haiderov vzostup súvisí práve s týmito témami: prisťahovalectvo. Zamlčované sa stalo zrazu škandálom a nehoráznosťou. To isté sa zopakovalo na tému tzv. privilégií. V Rakúsku má každé povolanie zvláštne privilégiá. Nie všetky z nich majú dnes svoje opodstatnenie. Aj keď o príkladoch z Anglicka, kde na elektrických lokomotívach jazdili ešte dvadsať rokov kuriči bez uhlia, u nás v Rakúsku nemôže byť reči. Každý Rakúšan vedel o podobných nepekných veciach, ale zároveň si uvedomoval vlastné privilégiá, ktoré nemali zas ostatní. Preto tu vládol konsenzus nehecovať jednu skupinu povolaní proti druhej. Potom prišiel niekto ako Heider a spýtal sa rušňovodičov, prečo môžu ísť do penzie 45-roční? Logická odpoveď „kvôli rýchlosti reakcie“ nepostačovala.
Myslíte, že týmito príkladmi sa dá vysvetliť nárast populizmu v Európe, ktorý zosobňuje práve Haider? Nie sú to skôr temné obavy a očakávania späté s európskou budúcnosťou, ktoré sa tým ventilujú?
- Začnem niekde inde. Populisti, len čo prídu k moci, trpia na nevyliečiteľnú slabosť: nemôžu splniť to, čo sľubujú. Pre demokratického politika je to to najstrašnejšie, čo sa mu môže stať. Pozrite sa, v princípe iná prisťahovalecká politika, akú máme dnes, nie je možná. Basta. Je jasné, že Rakúsko s vysokými platobnými kvótami bude – naschvál zveličujem – pre 80 percent obyvateľov zemegule cieľovou prisťahovaleckou krajinou. Prirodzene môžem posilniť vojenské jednotky na hraniciach. Môžem sa pokúsiť skomplikovať priebeh vybavovania žiadosti o azyl. Ale fakt, že Rakúsko zostane atraktívnou krajinou pre milióny, ak nie viac, zostane aj tak faktom. Posledná vláda trochu viac šikanuje prisťahovalcov, ale na to sú zväčša zvyknutí už z domova a vedia s tým tlakom vynikajúco zaobchádzať. V horšom prípade sa stiahnu do ilegality – medzi vlastné skupiny, čo už vôbec neprispieva riešeniu tejto problematiky. Ak sa poprechádzate po Viedni, nájdete celé štvrte, kde hrozí vznik geta. Ak máte napríklad štyroch legálnych prisťahovalcov z Ázie, potom rátajte s ďalšími dvadsiatimi nelegálnymi. Je to tak. Na tom sa tiež nič nezmenilo počas poslednej vlády. Mohla nanajvýš zobrať na vedomie, že je to tak. Vtedy máme jedinú šancu: integrovať a legalizovať, pokiaľ je to možné. Nie naopak. Dnes sa sťahujú celé provincie z Indie a majú na to vybudované štruktúry. Ešte raz: môžem tento proces skúsiť „poľudštiť“ tak, aby domáce obyvateľstvo priveľmi netrpelo týmto fenoménom. Elektrickými drôtmi a silou nevyriešim nič. Sľubovať, že tomuto procesu viem zabrániť, je klamstvo. Jednoducho klamstvo. Nuž a ten, kto to sľúbil a vytvorí pritom vládu, dôjde raz k bodu, kde ho vlastné klamstvá usvedčia. To isté sa týka aj odstraňovania tzv. privilégií – dotyčné štruktúry, ktoré sa dostali pod tlak, si jednoducho dobre prezreli zákonníky práce a zistili: nenecháme sa vypovedať a pôjdeme do predčasnej penzie. To nie je dobrá idea, pretože dnes sú všetci nadbytoční úradníci chorí – vždy sa nájde lekár, ktorý im to potvrdí.
Prečo sa to toleruje?
- Možno je to nemorálne riešenie, ale zároveň úplne logická reakcia. Skrátka, ja môžem odstrániť jednotlivé privilégiá, ktoré sú nezmyslom, ale nemôžem sa zbaviť privilégií ako takých jednoduchými zákazmi. Privilégiá sú komunikujúcim systémom, ktorý vznikol počas mnohých desaťročí a na ktorých takmer každý participuje. Ak som minister, musím zároveň s týmito ľuďmi spolupracovať, aby sme zabezpečili potrebný servis. Ak ich trvalo napádam, nemám šancu to dokázať. Tento problém sa týkal všetkých, dnes už bývalých ministrov FPÖ. To je jedno, či tých lepších alebo horších. Museli na jednej strane vnímať odstraňovanie privilégií a na druhej vychádzať s danými ministerskými aparátmi a existovať v daných možnostiach. Nič z toho, čo konkrétne robili, nemožno preto pokladať za snahu o významnejšie dodržiavanie volebných sľubov z roku 1999. V tejto situácii prišiel Haider, ktorý sa rozumne stiahol z každodennej vládnej politiky, a vyjadril sa: „Všetko, čo robí vládna garnitúra FPO je zlé. My sme chceli dostať cudzincov von z krajiny a odstrániť privilégiá.“ Zabúda, že tieto sľuby sa v zásade nedajú dodržať.
Ako aspoň zmierniť dnešný úspech populistov?
- Proti politike tohto druhu treba motivovať diskusie o tom, čo je možné a čo sa nedá jednoducho dosiahnuť. Počet cudzincov neklesol pre neschopnosť ministrov za FPÖ, ale preto, lebo to štrukturálne nie je možné. Ak nemáme dostatok rakúskych ošetrovateľov, nemáme na výber: buď príliv cudzincov, alebo prebytok ľudí, o ktorých sa nevieme postarať. To isté sa týka čistoty našich nemocníc, nedostatku programátorov a pod. Ak chceš jedno, musíš chcieť aj druhé. Ale nijaký rozumný človek nechce špinavé nemocnice a zastarané počítačové siete. Ide teda o apel na rozum proti jednostrannému nerozumu. Neoplatí sa poraziť dnes Haidera, ak zajtra príde pán Meyer-Mueller a získa 29 percent s podobným „šmejdom“. Nemalo by sa stať, čo sa deje v krajinách tretieho sveta, kde ľudia bežia tri roky za nejakým Spasiteľom, aby po sklamaní na ďalšie tri roky našli z tých istých dôvodov iného. Ďalej: nemôžeme si zakrývať oči pred ťažkými problémami. Robili sme to. Pošepky sa hovorilo o cudzincoch, ale tak, aby sme nemuseli nahlas. Funguje to dovtedy, kým to niekto ako Haider nevykričí nahlas. Potom už nie. Musíme sa ešte len učiť viac dôverovať ľuďom a demokracii. Povedať nahlas, existujú problémy, ktoré nevieme vyriešiť. Dokážeme tlmiť iba ich účinok. Bodka. Môžeme napríklad argumentovať: ak neexistuje mobilita pracovných síl, budú chýbať aj peniaze v krajine. Kde leží psychická hranica bolesti: pri 10, 15 alebo 30 percentách pohybu zamestnancov ročne? To sú všetko ľubovoľne určené hranice. Jednoducho, treba dosiahnuť národný konsenzus o tejto otázke a vedieť, že niečo iné platí pre nás a niečo iné pre Nemcov.
Bude populizmus trvalou konkurenciou?
- Záleží na nás. Po prvé, tieto strany sú silne viazané na vodcovský princíp. Pozrite sa na Holandsko. Po smrti vodcu pravicovej strany zostalo 28 poslancov, ktorí dnes nevedia, čo so sebou. To všetko je riziko politiky, kde máte viac personálu ako kvality. Po druhé, osobne dôverujem stranám, kde ľudia vidia na seba a poznajú sa počas dlhých rokov skúšok a praktickej práce. Vo väčšine prípadov je to práca na lokálnej úrovni. Vtedy je aj personál na úrovni.
Akú šancu majú osobnosti na komunálnej úrovni pri zostavovaní kandidátky?
- Tam, kde ide o zloženie parlamentu, má rozhodujúci vplyv komunálna politika. Vezmite si môj osobný príklad. V našom okrsku spravidla nemáme väčšinu, a aj keď to nie je môj problém, ale skôr dôsledok konzervatívnej tradície, ktorá tu prevláda. Napriek tomu som sa nikdy nezaoberal otázkou, či to nebude problém pre sekretariát našej strany. Ako kandidáta na tento post ma deleguje výlučne moja oblastná delegácia. Stáva sa, pripúšťam aj to, že niekto dôležitý z odborov hľadá politickú prezentáciu a ponúkne renováciu straníckeho sekretariátu alebo podporu volebnej kampane. To sa berie aj u nás na vedomie a spravidla zaberie. Ale dobrých 85 percent rakúskych poslancov vychádza z komunálnej základne a reprezentuje lokálne záujmové skupiny – bez zásahu aparátu strany. Iba niekoľko málo mandátov určuje sekretariát strany. Samozrejme, stáva sa, že sa predseda spýta: „Musí to byť naozaj takto? Poznám jednu mladú talentovanú dámu...“. To sa stáva. Prirodzene, že celá strana pozitívne reaguje na isté priority ako v posledných rokoch, keď sme rozširovali počet žien vo vysokej politike. A fungovalo to výborne. V okresoch pochopili, koľko schopných žien tam majú a sekretariát dal tiež časť svojich mandátov k dispozícii. Mandáty ako také sú však v moci lokálnych straníckych skupín.
Dnes sa hovorí o kríze sociálnej demokracie. Čo sa prežilo v sociálnodemokratických stranách?
- Vzťah spoločnosti k ekonomike sa radikálne zmenil. Pre sociálnu demokraciu platí: spoločnosť musí vedieť viesť a ovplyvňovať ekonomiku. Nejde o jednoduché zoštátňovanie ani striktné plánovanie, ale o komplexnú schopnosť vnímať nové impulzy pre hospodárstvo a ovplyvňovať ho na základe tohto vnímania v prospech spoločnosti. Tento vzťah je dnes v kríze. Ďalej existovali rozličné sociálne skupiny, ktoré tvorili tradičnú klientelu sociálnych demokratov. Vo Francúzsku učitelia. V Rakúsku železničiari. Sociálni demokrati by to nikdy nedotiahli tak ďaleko, ak by za nich nejazdili železnice. No ten istý bod sa stáva kontraproduktívnym v čase, keď väčšinu voličov SPÖ nepredstavujú zamestnanci železníc – železničiari volia spravidla za funkcionárov opäť len železničiarov. Sociálna demokracia nemôže fungovať dobre ako náhradné odbory pre rakúske železnice, hoci 70 percent starších voličov SPÖ pochádza z týchto kruhov. SPÖ sa nemôže kultúrne orientovať na vybrané zamestnanecké sektory – zostarla by veľmi.
Kto je vaším dnešným voličom?
- Hlavne ľudia s dobrým vzdelaním a vysokou osobnou komplexitou – nielen doživotní štátni zamestnanci. Ďalej mestskí dynamickí ľudia s vysokou mierou tolerancie.
A čo sociálna spravodlivosť?
- V našom programe hrá veľmi dôležitú úlohu, ale mení sa optika jej celospoločenského vnímania. Jej klasická verzia sa týka väčšinovo znevýhodnených, ktorí sa triedne dali zaradiť. Nie že by už triedna nespravodlivosť v súčasnosti neexistovala, ale v Rakúsku je málo viditeľná a vnímateľná. Existuje však nekonečné množstvo sociálne znevýhodnených, ale sú to spravidla ľudia, ktorí sú v menšine a tých menšín je viac. Záleží predovšetkým na počte ľudí, ktorí žijú na privilegovanej strane života, a predsa sa nevedia zmieriť s tým, že časť života v spoločnosti je vykupovaná životom v biede a špine. Paradoxne, ide o faktickú silu ľudí, ktorí napriek postaveniu nestratili zmysel pre sociálnu spravodlivosť. Pretože zo zástancov niekoľkých desiatok znevýhodnených skupín neurobíte vplyvnú väčšinovú stranu.
Čo si počať so zmyslom pre spravodlivosť, ak po vstupe do únie pár kilometrov od Viedne stretnete na Slovensku ľudí v biede?
- Odpoviem vám nepriamo. Politika v Európe sa v podstatnom zmysle odohrávala ako národná udalosť. Aj dnešnými aktérmi v rámci EÚ sú subjekty na národnej úrovni – štáty alebo strany. Existuje síce strana Európskej sociálnej demokracie, ale aj ona je len derivátom k tradičným stranám a zohráva iba malú úlohu v EÚ. S francúzskymi sociálnymi demokratmi, obávam sa, by som len ťažko našiel spoločnú reč v otázke ich energetickej koncepcie pre Európu. Žijeme v rozličných kultúrach. Bude ešte dlho trvať, kým sa na tom niečo zmení. Bude to o to dlhšie, o čo viac času bude Európa potrebovať na vytvorenie vlastnej politickej tváre. Iste, jednoduchým administratívnym opatrením sa eliminácia národného princípu podarila v Európskom parlamente. V ňom nefungujú národné delegácie ako v Rade Európy, ale umelo vytvorené frakcie, ktoré môžu prehlasovať ten alebo iný národný vplyv. Ale v politickej každodennosti hrá národný záujem nesmierne dôležitú úlohu. Azda okrem 626 poslancov – Európanov – sa mu len ťažko dokáže niekto ubrániť. Časť slovenskej špičky ešte iba zažije tento konflikt, v rámci ktorého spravidla väčšina poslancov už nie je znova volená. Osobne pokladám parlamentný minisvet za správny, ale kladiem si otázku, ako možno presvedčiť pár stoviek miliónov ostatných, aby sa pripojili.
Ako zladiť nadnárodnú a národnú kompetenciu politického rozhodovania v rámci EÚ?
- To je určite dobrá, ale ťažko zodpovedateľná otázka. Európa potrebuje konečne už tváre, ktoré ju reprezentujú. Pätnásť alebo dvadsaťsedem ministerských predsedov – to nepredstavuje žiadne tváre. V budúcnosti bude zrejme potrebný prezident Rady, ktorý bude podľa možnosti volený. Ďalej bude treba vyhodnocovanie činnosti jednotlivých európskych komisárov, možno práve ministerskými predsedami národných vlád. To si vyžaduje dlhší proces, ktorý však ako tendecia určite príde, hoci sa dnešní ministerskí predsedovia svojich národných kompetencií len ťažko vzdávajú. Európsky experiment, ak nemá skrachovať, musí nájsť adresátov medzi občanmi. Komisia alebo 27 premiérov nimi rozhodne nie sú. Väčšina alebo menšina, ktorá je za alebo proti, konkrétne volené osoby nimi môžu byť.
Zavedením eura sa však národné kompetencie v oblasti finančnej politiky už silne zrelativizovali.
- K tomu treba povedať: my Rakúšania máme odlišnú skúsenosť v porovnaní s ostatnými krajinami. Už dvadsať rokov máme dobrovoľne našu menovú politiku spravovanú Nemeckou spolkovou bankou. Nemecko bolo naším najdôležitejším obchodným partnerom. Neviem, koľko presne percent, ale určite aspoň dve tretiny nášho obchodu sa odohrávalo v DM. Rakúsko si nemohlo dovoliť výchylky v kurzoch a úrokových mierach, aj keby boli spôsobené Európskou menovou bankou. Preto sme v posledných 20 rokoch síce autonómne, ale prostredníctvom Nemeckej banky robili našu menovú politiku.
Bola to dobrá alebo zlá skúsenosť?
- Bolo to vynikajúce rozhodnutie, ktoré viedlo k vzácnej stabilite rozvoja. Menová politika Bundesbanky nebola nikdy úplne zlá. Rakúsko ako malá krajina by nemalo nikdy dosť síl na skutočne vlastnú menovú politiku.
Nepotvrdzuje táto skúsenosť iba dnešné obavy, aby európska politika nebola v zajatí priveľmi dominantného postavenia nemeckých priemyselných a finančných inštitúcií?
- My sme s tým nemali väčšie problémy. Inú skúsenosť môže však mať britská alebo francúzska strana – pre osobitosť vlastných záujmov na finančných trhoch. Získali sme dôležitú hospodársku stabilitu a z tejto perspektívy sa dívame aj na zavedenie eura. Očakávame, že tento efekt sa dostaví aj vo väčšine iných štátov. To isté sa už nedá povedať o dôsledkoch zavedenia spoločnej meny na transatlantické obchodné vzťahy.
Na Slovensku máme tiež množstvo obáv zo straty hospodárskej a politickej autonómie po vstupe do EÚ.
- Slovensko je tiež skôr menším národným hospodárstvom. Nie som odborníkom na menovú politiku, nemám najmenšiu predstavu, či podľa mienky expertov je kurz koruny nadhodnotený alebo podhodnotený – to naozaj neviem posúdiť. Všeobecne známa je iná skutočnosť. Po vstupe do EÚ nebude už možná korekcia vnútorných ekonomických ťažkostí prostredníctvom úprav kurzu. To je zbraň, ktorej sa musí národné hospodárstvo vzdať. No ak sú experti na Slovensku alebo v inej kandidátskej krajine tej mienky, že sa tohto nástroja netreba vzdať, obávam sa, že to mali prediskutovať na predvstupových rokovaniach s EÚ, ktoré sa chýlia dnes k záveru. Nalejme si čistého vína: To, čo sa podarilo slovenskému hospodárstvu za posledných desať rokov, nie je skutočným úspechom. Nešlo to celkom zle, ale to je hádam aj to najlepšie, čo sa dá o vašom hospodárstve povedať. O dôležitej privatizácii rozhodovala a rozhoduje slovenská strana. Podľa nariadenia Európskeho súdneho dvora musí aj Slovensko pripustiť konkurenciu tam, kde ju ešte nemá. Ani my sme ju nemali, hoci dnes s ňou už zápasíme. Ku každým dverám existujú ešte zadné dvere – s prechodnými obdobiami je tu v princípe systém, ktorý dáva dosť priestoru na prispôsobenia sa.
Ale čo s obavami z rozširovania únie?
- Po pravde je to tak, že Rakúsko nepotrebuje z hospodárskych dôvodov východné rozširovanie únie. Povedal to síce už Haider, ale argumentoval pritom nie falošným spôsobom: čo sme mohli z týchto krajín vyťažiť ekonomicky, už sme dostali a máme. Ich členstvo v EÚ by nás už iba znevýhodňovalo. Prečo ho spomínam? Pretože dnešný vplyv Rakúska a zahraničných investorov na slovenskú ekonomiku je enormný – ak obrátime spomenutý argument o 180 stupňov, potom môžem povedať: Osobne mi je zdržanlivá Európska komisia sympatickejšia ako rakúske agresívne komando. Slovensko potrebuje rozširovanie EÚ.
Čo však s rozširovaním na Východ z rakúskeho pohľadu. Prečo je pre Rakúšanov dôležité, keď Haiderov argument nie je nesprávny?
- Naše národné hospodárstvo dostane zabrať predovšetkým v oblasti služieb. Niekto si chce urobiť nové parkety vo Viedni. Bol by hlupákom, ak by ich neobjednal spolu s lacnou a kvalitnou prácou z Čiech – načierno, samozrejme. Naši stolári si môžu začať lámať hlavu. Máme povolené prechodné obdobie na sedem rokov – každý rakúsky stolár si dovtedy musí niečo vymyslieť. Potravinársky priemysel zaznamenal tiež veľké straty. Veľa podnikov sa predalo do zahraničia (Nemecko) alebo mnoho našich firiem presunulo výrobu do lacného zahraničia a zverilo ju do rúk zahraničnej pracovnej sily (Slovensko). Museli sme sa zmieriť s tým, že nepotrebujeme výrobu hodín, lebo je pridrahá a nedokáže konkurovať. To isté sklársky priemysel atď. Iné odvetia zasa profitujú z rozširovania. Závisí to veľmi od šikovnosti konkrétnych podnikov a podnikateľov. Druhou témou je príliv kvalifikovanej mobilnej pracovnej sily. Potrebujeme ju. Potrebuje ju každý na Západe. Aj tu záleží na detailoch. Napríklad jazykových kompetenciách. V Maďarsku pracuje dnes viac Rakúšanov než naopak. Uvedomujeme si tiež, že Poliaci sa vyznačujú pozoruhodnou mobilitou. Vieme, že časť cudzincov vo vybraných oblastiach odchádza po jednom-dvoch rokoch do zaujímavejších krajín. Týmito dôsledkami sa budeme zaoberať a robiť podľa toho našu politiku.
... to znamená pomalé alebo rýchle rozširovanie EÚ na Východ?
- Rýchle, čo najrýchlejšie. Nič sa nezlepší tým, že budeme čakať. S mnohými prechodnými obdobiami a taktickými zadnými dvierkami sa to dá zvládnuť. Ak by neexistovali limitácie na získavanie pôdy smerom na Východ, je zrejmé, že o chvíľu by boli u vás všetky atraktívnejšie prostredia vypredané. To by bola nehorázna nezodpovednosť.
... čiže rozširovanie so zmyslom pre rovnováhu – proti logike rýchlych ziskov?
- Áno. K tomu pridáme ešte boj proti populizmu na verejnosti. Diskusie o rozšírení, v ktorých rezonuje osud rakúskych stolárov a ďalší príliv zahraničných robotníkov, sú polovičnými diskusiami. V Rakúsku existuje tiež veľa ľudí, ktorí by najradšej zajtra na Východe skupovali pôdu – čo odporuje záujmom povedzme Maďarska a ohrozuje ho. Okrem toho existuje pozitívna stránka veci. Stačí, keď si naša firma legálne zadováži lacnejší podlahový materiál z Čiech a môže si tým vytvárať šancu na prežitie, ktorú by ináč nemala. Ešte jeden príklad: mnoho spoluobčanov z Burgelandu pracuje v západnom Maďarsku. Nie ako upratovačky a pomocní robotníci, ale vo funkcii stredne veľkého manažmentu. Teda vynikajúco zaplatené džoby, ktoré by ináč doma nemali.
Čím teda začať?
- Európska politická rovina nie je dodnes kreovaná tak, aby mohla nadchnúť širšie vrstvy ľudí a získať si ich srdcia. V EÚ existuje nevyriešený dualizmus medzi Radou a Parlamentom. Tento dualizmus vytvára tlak na nezvyčajné kompromisy. V národnej politike sa prehráva alebo vyhráva bez prestania. V európskej politike sa deje, čo sa deje, ale prehrať nesmie nik. Ak sa presadí princíp väčšinového rozhodovania, potom sa začne možno aj prehrávať na celoeurópskej alebo regionálnej európskej úrovni. S tým by mali ľudia menej problémov ako s bruselským tlakom na kompromis, ktorý robí z politiky nečitateľnú záležitosť. Inými slovami, som proti princípu jednohlasnosti. Dnes máme na úrovni Rady fakticky zásadu jednohlasnosti až na niekoľko málo výnimiek. Ak bude dohovor z Nice ratifikovaný, potom platí takmer pre všetky politické rozhodnutia. Je jasné, že ak mám isté body, v ktorých momentálne nie som schopný presvedčiť väčšinu v Rakúsku, stojím zákonite na strane porazených. Samozrejme, že nemusíte byť vždy na strane víťazov, ale ešte raz, tento tlak na kompromis v EÚ robí z politiky nečitateľnú a neidentifikovateľnú záležitosť. Vždy musí existovať niekto, kto nesie jasnú politickú zodpovednosť za rozhodnutie. Ak naprík1ad niekoľko štátov presadí na základe väčšinového princípu v Rade isté riešenie, potom preberú jednoducho politickú zodpovednosť aj vo vzťahu k európskej politickej verejnosti. Iste, existujú sporné témy medzi bohatými a chudobnými štátmi alebo malými a veľkými krajinami. Tu sa rozhodnutia nedajú robiť bez tlaku na kompromis. Ale vcelku dnes máme do činenia s anonymnými výsledkami rozhodnutia Rady, ktoré platia raz tu a raz tam.
Takže EÚ má budúcnosť pod podmienkou, že sa zásadne zmení a reformuje?
- EÚ má budúcnosť, iba ak zostane v pohybe. V tom podstatnom pripomína vlaky do neznáma. Také boli aj v Bratislave. Človek si kúpil lístok, ale nevedel, kam dotyčný vlak smeruje. Všetci sme nastúpili do európskeho vlaku, ale nevieme, kam vlastne ide. Nevieme ani, akým tempom pôjde a v ktorých staniciach má spomaliť. Jediné, čo vedia všetci, je, že sa nesmie za nijakých okolností zastaviť. Za nedôslednou diskusiou o európskej budúcnosti sa skrýva obava z väčšinovo neprijateľného záveru, že na konci tohto procesu môže stáť európsky spolkový štát. Túto otázku si však nik z kompetentných vážnejšie nekladie, pretože nechce poznať odpoveď na ňu. Po pravde je to preto, lebo veľa demokratických politikov sa paradoxne obáva, že ich národy nie sú dostatočne zrelé na takúto diskusiu. Je to nesprávny postoj. Európsky vlak do neznáma šíri neistotu. Brusel musí seriózne zodpovedať otázku, čo si vlastne pod Európou treba predstaviť. Musíme konečne začať diskusiu o federalizme v EÚ. Sme my Rakúšania priveľmi federalistickí a Francúzi primálo? Asi áno. Patrí Rusko do Európy? Nevieme. Odpovedať na tieto otázky sa nedá spôsobom, že sa o nich bude hovoriť podľa dnešného motta: „Keď na to dozreje čas.“
S hosťom SLOVA sa zhováral Martin Muránsky
