Čierno - biele videnie komunizmu

"Sine ira et studio" znamená "Bez hnevu a zaujatosti". Je to zásada, ktorú si už v antike stanovili tí historici, ktorí chceli, aby sa ich disciplína stala naozaj vedou. Lenže môže mať historik k látke, ktorú skúma naozaj nestranný postoj? Môže sa zbaviť svojho svetonázoru a svojich predsudkov?
Počet zobrazení: 1749

"Sine ira et studio" znamená "Bez hnevu a zaujatosti". Je to zásada, ktorú si už v antike stanovili tí historici, ktorí chceli, aby sa ich disciplína stala naozaj vedou. Lenže môže mať historik k látke, ktorú skúma naozaj nestranný postoj? Môže sa zbaviť svojho svetonázoru a svojich predsudkov? Čierna kniha komunizmu oboznamuje s obludnými faktami, ktoré nemožno zamlčovať. Nik nemôže poprieť, že sa naozaj stali. Polemizovať však možno o niečom inom. Cieľom historickej vedy má byť zistenie, čo, kde, kedy a najmä prečo sa stalo.

DVE REVÍZIE MARXIZMU

Je známe, že Friedrich Engels v posledných rokoch svojho života si uvedomil niektoré svoje omyly, aj omyly svojho priateľa Karla Marxa. V predslove k Marxovej práci Triedne boje vo Francúzku z marca 1895 konštatoval, že robotnícke hnutie už nemôže ísť revolučnou cestou a svoje ciele nemôže dosiahnuť jediným mocenským zvratom. Neskôr Engelsov spolupracovník v knihe Predpoklady socializmu (ktorá vyvolala prudkú polemiku) tieto náznaky rozvinul do viacerých tvrdení. Jednak, že kapitalizmus má ešte dlhú perspektívu vývoja, a že Marxova prognóza o polarizácii kapitalistickej spoločnosti na malú triedu vykorisťovateľov a masu proletárov sa ukázala chybná, pretože stredná trieda nezanikla, ale v podmienkach novej podoby kapitalizmu sa naopak rozvíja a demokratický štát pre robotnícku triedu vytvoril podmienky pre zlepšovanie jej postavenia prostredníctvom politického boja. Z dnešného hľadiska možno Bernsteinovi vyčítať to, že si všímal podobu kapitalizmu iba v najvyspelejších krajinách a podľa nej radil zmeniť taktiku sociálnodemokratických strán. Bol tu však problém, ako majú postupovať socialisti v Rusku a ázijských krajinách.

Eduard Bernstein nemal všetky svoje tvrdenia podložené, vyznal sa lepšie v ekonomickej ako vo filozofickej argumentácii. Medzi marxistami dochádza však k rozkolu na revizionistov, ktorí úplne akceptovali Bernsteinove argumenty a ortodoxných, ktorí ich sčasti alebo úplne odmietali.

SPOR O "ÁZIJSKÝ" VÝROBNÝ SPÔSOB

Ako superortodoxný marxista vystupoval V. I. Lenin. Už pred prvou svetovou vojnou ho napríklad Róza Luxemburgová kritizovala za koncepciu robotníckej strany, kde namiesto masovej organizácie mala konať hŕstka profesionálnych revolucionárov, manipulujúca podľa svojich predstáv s masami.

Lenin však revidoval Marxa v inej, zdanlivo iba filozofickej otázke, no fakticky s tragickým dopadom. Marx s Engelsom prišli niekedy okolo roku 1851 k záveru, že neexistuje jednotná schéma svetových dejín. Západná Európa prešla etapou antického, feudálneho (alebo "germánskeho") a kapitalistického výrobného spôsobu, kým iné krajiny ustrnuli v etape ázijského výrobného spôsobu. Priekopník marxizmu v Rusku G. V. Plechanov ukázal, že ázijský výrobný spôsob je aj v Rusku. Lenin revidoval Marxa v tom, že jednak pojem výrobný spôsob nahradil pojmom spoločensko-ekonomická formácia, no zároveň schéma striedania piatich formácií: prvotnopospolnej, otrokárskej, feudálnej, kapitalistickej a napokon komunistickej, mala byť záväzná pre celý svet. Až táto revízia marxizmu umožnila nielen hovoriť o socialistickej revolúcii v Rusku, ale aj o skokoch ku komunizmu. Stalin i Mao Ce-tung mohli neskôr hovoriť o záväznosti sovietskych či čínskych skúseností pre celý svet. Pravda, keď po Čankajškovom prevrate v dvadsiatych rokoch sa ešte našli marxisti, ktorí kládli otázku, či je Čína zrelá na socialistickú revolúciu, Stalin prívržencov tejto koncepcie nechal označiť za "trockistov".

TRADÍCIE AKO NOČNÁ MORA

"Ľudia si robia svoje vlastné dejiny, ale nerobia ich ľubovoľne, za okolností, ktoré si sami zvolili, ale za okolností bezprostredne existujúcich, daných a zdedených. Tradícia všetkých mŕtvych pokolení zaťažuje mozog živých ako mora", napísal Karol Marx. Pokračoval, že práve vtedy, keď si revolucionári myslia, že vytvárajú niečo úplne nové, vyvolávajú starých duchov a prijímajú ich do svojich služieb. Chcelo by sa však dodať, že títo duchovia môžu byť doslova Dostojevského "besy". Dostojevskij, ktorý veľmi dobre poznal ľudskú dušu varoval, že tieto "besy" môžu spôsobiť, že tí čo chceli stavať "krištáľový palác", postavia nakoniec strašné väzenie.

V prípade Karola Marxa narážame na zaujímavý paradox. Keď sa v Rusku dostali boľševici k moci, začali v jeho spisoch hľadať návod, ako majú budovať novú spoločnosť. Lenže Marx dokázal podať zdrvujúcu, a trúfam si napísať, že aj dodnes v istom zmysle platnú kritiku kapitalizmu, no vo svojich spisoch nezanechal recept, čo by mali robiť tí, čo sa zaklínali jeho menom po prevzatí moci. Keď Lenin a jeho spolupracovníci chceli vyvolať ducha Karla Marxa, dostavili sa besy.

Stéphane Curtois sa na záver Čiernej knihy komunizmu pýta: Prečo? Keď sa pokúša o odpoveď týkajúcu sa Ruska, pomenúva správne dvoch besov, Ivana Hrozného a Petra Veľkého, ku ktorým sa otvorene hlásil Stalin. Lenže neuvádza niekoľko dôležitých okolností. Jednak, kto chce vysvetľovať ruské dejiny, nemal by zabudnúť na tristoročné mongolsko-tatárske jarmo. Uvedomenie si tohto faktu nám pomôže pochopiť, kde sa v Rusku zjavila tradícia beštiálneho násilia, pohŕdania ľudskými životmi. Podobne je to napríklad na Balkáne, kde by sme nemali zabudnúť na vyše päťstoročnú tureckú okupáciu.

Gulagy alebo čeka tiež neboli Marxovými vynálezmi, ale v cárskom Rusku existovala ochranka a na Sibíri katorga. Pre popis pomerov v sibírskych trestaneckých táboroch by nemal byť prameňom Dostojevskij, ale napríklad americký novinár Kennan, ktorý na začiatku tohto storočia popísal neľudské pomery v sibírskych katorgách. Rozsah boľševického teroru nemožno popierať, ale nemožno zabudnúť na "besov".

Marx nedal ani návod, čo robiť s ekonomikou po prevzatí moci. Tu je treba pripomenúť, že vzorom pre tzv. "centrálne riadené plánované hospodárstvo" bol systém riadenia ekonomiky v Nemecku počas prvej svetovej vojny.

ČERVENÝ A BIELY TEROR

Bývalý čílsky diktátor Augusto Pinochet čaká na svoj osud. Hrozí mu súd za zločiny proti ľudskosti. V Čiernej knihe komunizmu sa nespomína Chile. Pinochet totiž organizoval vojenský prevrat proti sociálnodemokratickej vláde. Čílski komunisti predložili prezidentovi Chile Allendemu zoznam okolo 10 tisíc kontrarevolucionárov, ktorých by bolo treba pre záchranu revolúcie "eliminovať". Allende to odmietol...

Pojem "biely" teror pochádza už z čias Francúzskej revolúcie. Možno to francúzski autori nepovažovali za potrebné pre svojich čitateľov, ale vo Francúzskej revolúcii bol jakobínsky teror reakciou na teror prívržencov starého režimu. Spomínali sme "besov", Lenin sám sa odvolával, keď odôvodňoval "červený" teror na túto okolnosť, ktorá sa opakovala aj v Rusku. Akosi zabudol na Dantonov výkrik pred popravou, či revolúcia musí požierať svoje deti.

Autori, keď popisujú revolúciu v Nemecku zabúdajú na to, že pokusy robotníkov o povstanie vyvolal biely teror dôstojníckych oddielov, že samotná novembrová revolúcia sa obišla bez násilia. Autori spomínajú tragický osud rakúskych schutzbundlerov, ktorí naivne hľadali útočisko v Sovietskom zväze. Lenže, sami naznačujú, že ich povstanie bolo "vyprovokované". Lenže po jeho potlačení nasledoval biely teror...

Jedna z ideí americkej revolúcie, ktorá korení v antike, je právo na násilný odpor voči tyranskej nezákonnej vláde. Pokiaľ viem, iba americká revolúcia bola jedinou, ktorá nepožrala svoje deti.

SLEPÁ ULIČKA EUROKOMUNIZMU?

XX. zjazd bol prelomom z viacerých dôvodov. N. S. Chruščov na ňom odhalil niektoré zločiny stalinizmu. Správa o týchto zločinoch bola tajná a Chruščov sa ani len nepokúsil o analýzu príčin týchto zločinov. Neskoršie rehabilitácie tiež neboli dôsledné. Nielenže v podstate neboli rehabilitovaní nekomunisti, ale neboli ani rehabilitovaní Leninovi spolupracovníci zavraždení po inscenovaných procesoch, napríklad Bucharin. Nebola ani priznaná pravda o skutočnom pozadí zavraždenia Trockého.

Napriek tomu mal XX. zjazd dôležitý dopad. Dochádza k rozkolu medzi prosovietsky a pročínsky orientovanými komunistami. Ohlas XX. zjazdu sa však prejavil aj v západných komunistických stranách. Španielski komunisti priznali svoj podiel viny na občianskej vojne a vyzvali k národnému zmieru, rovnako neskôr aj grécki komunisti. Eurokomunizmus sa ako osobitný smer však začína formovať až po potlčení demokratizačného procesu v Československu po roku 1968. So sovietskou okupáciou skôr či neskôr súhlasili iba tie komunistické strany, ktoré nemali podstatnejší vplyv vo svojich krajinách (západonemecká, rakúska, luxemburská či latinskoamerické).

Eurokomunistickým stranám, medzi ktoré patrila najmä talianska, ale aj španielska, či v menšej miere francúzska, však možno vyčítať, že nemali odvahu deklarovať, že došlo fakticky k rozkolu medzi nimi a KSSZ. Možno im tiež vyčítať postoj na porade komunistických strán v Moskve v roku 1969, keď by ich pevnejšie a zásadovejšie stanovisko pomohlo československým reformátorom. V tomto prípade je paradoxné, že podobná situácia sa zopakovala v prípade Gorbačova, ktorý síce rehabilitoval Bucharina a ďalšie Chruščovom nerehabilitované obete stalinizmu, no odmietol rehabilitovať demokratizačný proces v Československu. Slepá ulička eurokomunizmu skôr bola v nedôslednom postoji k roku 1968 v Československu.

Kým talianska strana sa vrátila k sociálnodemokratickým koreňom, francúzski komunisti sa naozaj ešte celkom dôsledne nevyrovnali s dnešnou situáciou. Komunizmus ako svetové hnutie, hoci sú komunisti ešte pri moci v niekoľkých krajinách, utrpel globálnu porážku, z čoho je treba vyvodiť dôsledky.

OSTÁVA NÁDEJ?

Čierna kniha komunizmu hovorí o strašných zločinoch. Odhaliť ich príčiny je aj v záujme ľavice. Vyvstáva tu však iný problém. Po porážke Francúzskej revolúcie bol nastolený režim reštaurácie. Jeho ideológovia ako bol Joseph de Maistre, Francois Chateaubriand, či Charles Montalembert na základe jakobínskych zločinov odsudzovali samotné ideálny revolúcie a idealizovali starý predrevolučný režim. Vyvstáva tu problém, či zločiny komunizmu ospravedlňujú tie stránky kapitalizmu, ktoré nielen kritizoval Marx, ale aj tie, ktoré priniesla súčasnosť. Dejiny už vyniesli svoj rozsudok. Znamená to však, že by sociálne spravodlivá, naozaj humánna spoločnosť bola čímsi nemožným, naozaj iba utopickým snom?

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984