Tichý pochod malých

Keď sa v 80-tych rokoch 1. storočia pred Kristom veľký protivník Rimanov Mithradatés Pontský rozhodoval, či využiť priaznivý moment ich občianskych rozbrojov a zaútočiť na nich v Malej Ázii a na Balkáne, jeho poradca mu predviedol zaujímavú ukážku. Medzi dvoch zúrivo sa bijúcich psov vypustil vlka. Títo sa naňho ihneď vrhli a o chvíľu si s ním poradili.
Počet zobrazení: 1939

Keď sa v 80-tych rokoch 1. storočia pred Kristom veľký protivník Rimanov Mithradatés Pontský rozhodoval, či využiť priaznivý moment ich občianskych rozbrojov a zaútočiť na nich v Malej Ázii a na Balkáne, jeho poradca mu predviedol zaujímavú ukážku. Medzi dvoch zúrivo sa bijúcich psov vypustil vlka. Títo sa naňho ihneď vrhli a o chvíľu si s ním poradili.

Mithradata názorný príklad nepresvedčil. Na jeho pokyn za jednu jedinú noc vyvraždili 80 000 rímskych usadlíkov na maloázijskom pobreží. Súčasne sa kráľ s dvomi armádami o celkovom počte 250 000 tisíc mužov začal vyloďovať v Grécku podmanenom Rímom. Situáciu v Acháji operujúceho rímskeho vojvodcu Sullu sťažilo to, že tandem Marius-Cinna, vládnuci v Ríme, ho vyhlásil za nepriateľa republiky a poslal proti nemu armádu. Čo sa stalo, je možné domyslieť si z uvedeného príkladu. Tvárou v tvár nebezpečenstvu sa obe rímske armády spojili a Sulla vo dvoch bitkách rozdrvil Mithradata, ktorý si neskoro uvedomil, že jeho oveľa početnejšie vojská nemajú do činenia s oddielmi prepychom rozmaznaných ázijských panovníkov, ale s légiami, ktoré si poradili so Samnitmi, Galmi, Hannibalom, Macedóncami, Jugurtom i obávanými Teutónmi.

Vráťme sa do prítomnosti. Sledovať tlač a médiá, prechádzať v počítači agentúrne správy, si dnes vyžaduje istú odvahu. "Bella omnium contra omnes" (vojna všetkých proti všetkým) na domácej politickej scéne Slovenska nie je v porovnaní s tým, čo sa deje v zahraničí, ničím výnimočným. Časté slovné spojenie "traumatizácia verejnosti" nestráca na aktuálnosti, ba osobné prežívanie jeho významu u občanov, ktorým nie je ľahostajné, čo sa vôkol nich deje, sa ďalej prehlbuje. V domácej atmosfére neštandardných riešení neštandardných situácií a vo všeobecne sa rozširujúcej nervozite sa zatiaľ navonok akoby strácajú momenty, ktorých výpovedná hodnota je zrazu oveľa konkrétnejšia, ak sú zaradené do pokračujúceho vývojového kontextu.

Paradoxy doby

Vysoký komisár OBSE pre národnostné menšiny vyhlási, že v prípade prijatia zákona o používaní jazyka národnostných menšín zo strany členských krajín OBSE "nihil obstat", čím len potvrdí prvé blahoželanie Bruselu Slovensku k prijatiu tejto normy. Navyše, zopakuje ho v Bratislave veľvyslanec Francúzska v SR, a to svojím vyhlásením v mene členských krajín EÚ. Krátko po tom štátny tajomník susednej krajiny zašle svojmu slovenskému partnerovi list, v ktorom vyjadruje obavy z podoby prijatého zákona. Ten istý vysokopostavený diplomat v čase, keď Kosovo a priľahlý región naďalej zostávajú sudom plným pušného prachu, tlmočí oficiálny názor svojej vlády, že s Vojvodinou, konkrétne s národnostnými menšinami v nej (rozumej s najpočetnejšou), by sa malo niečo robiť. Napriek odkazu State Departmentu do strednej Európy, že Spojené štáty majú dosť problémov s Kosovom aj bez Vojvodiny. Efektívna, no v tomto prípade príliš netrpezlivá diplomacia malej susednej krajiny sa v taktike "gutta cavat lapidem" (kvapka nakoniec rozleptá kameň) nedá asi nikým zastaviť.

O čo teda ide

Ak sa po minuloročných septembrových voľbách mohlo zdať, že najviac Slovensku v jeho integračných snahách prekáža predchádzajúci premiér, malo by byť dostatočne jasné, že dnes už tomu tak nemôže byť. Objektívne vyčítané momenty sa striedajú s účelovými: korupcia a klientelizmus s problematikou opakovaného ekonomického exodu Rómov, jadrových elektrární, jazykového zákona a mnohé ďalšie kauzy slúžia v prispôsobenej podobe a v konečnom sumáre na pokračujúce (?) - obnovené (?) prefackávanie Slovenska. Vo svetle vyhlásení fínskych, ale aj švédskych oficiálnych predstaviteľov, tvrdo pretláčajúcich po Estónsku medzi najlepšie pripravené asociované krajiny Lotyšsko a Litvu a menujúcich či opomínajúcich Slovensko, nie je úplne možné vylúčiť, že výsledok decembrového summitu EÚ v Helsinkách bude podobný výsledku aprílového summitu Severoatlantickej aliancie vo Washingtone. Pokiaľ ide o elektrárne, jedna zo susedných malých krajín, ktorá sa stala členom EÚ od roku 1995, už tiež pocítila, čo znamená byť malým medzi veľkými. Po sotva polroka trvajúcom vlastnom členstve v Únii atakovala seniorskú krajinu za jej jadrové skúšky v Tichomorí až tak, že v horlivosti predbehla všetkých a ani si to nevšimla. Verejne, prostredníctvom odkazu v médiách ju pokarhal vtedajší premiér Juppé približne v tomto duchu: Francúzsko sa s údivom pozerá, ako malá krajina, o ktorej prijatie do EÚ sa samo so sympatiami zasadzovalo, vystupuje proti nemu s krátkou pamäťou a neprimeranou vehemenciou, v meste valčíkov je potrebné sa včas spamätať. Malé krajiny sú citlivé na takéto vykázanie do kúta, ale za toľký čas si už mohli zvyknúť. Tak, ako sa nedá s celoplošnou platnosťou povedať, že zlí sú všetci Nemci alebo Srbi a dobrí všetci Rusi alebo Spojenci, je krátkozraké nazdávať sa, že medzi medveďom a menším živočíchom môže existovať rovnocenné spojenectvo, pretože jeho naozajstnou skúškou je vždy delenie koristi. No rovnako dobre platí, že veľa psov znamená smrť medveďa. Ezop, Jean de la Fontaine, Krylov a v prehistórii teórie reálnej politiky Machiavelli (ten však hovoril o levoch a líškach) o tom vedeli svoje.

Budúca podoba EÚ

S ohľadom na budúcu architektúru EÚ, nebolo by azda práve v stredoeurópskom priestore predvídavejšie orientovať sa na budovanie a spoluprácu súdržnej rodiny v rozšírenej EÚ potenciálne početnejších malých štátov?

Zriedkavosťou nie sú vždy včas starostlivo upozorňujúce hlasy, že akýkoľvek náznak čítania súčasnej (minulej, budúcej) medzinárodnej situácie ako konšpirácie proti Slovensku je jasným dôkazom paranoidného myslenia. Malo sa pritom za to, že to platí viac do minulosti. Zaujímavejší je preto fakt, že jemné a konkrétne pripomenutie tejto úchylky sa oproti minulosti objavilo aj celkom nedávno v súvislosti s novou vládnou garnitúrou v podobe istého napomenutia, či dokonca varovania. Skúsme sa zamyslieť, ako by asi vo svetle toho, čo sa objektívne deje, rozmýšľal takto postihnutý slovenský patriot, schopný síce registrovať fakty, ale neschopný ich logického usporiadania. V dôsledku náchylnosti k duševnému onemocneniu by mu s neotrasiteľným presvedčením jemu vlastným svitlo, že z pohľadu rozhodujúceho okolia demokratickú, neautoritársku vládu súčasného premiéra ako alternatívy k minulosti verejne torpédujú jeho niektorí a rozhodujúci spojenci a tak ju zároveň znefunkčňujú a diskreditujú. Zákonite vzniká možnosť dedukcie a postulovania výslednej tézy vonkajším pozorovateľom: "Slováci nevedia, čo vlastne chcú a sami si nedokážu poradiť." Tu sa zastavme. Neprijmime tento paranoidný záver, objektivizujme fakty: V kontexte automaticky sa ponúkajúcej komparácie a objektívne existujúcej historickej paralely s dynastiami odloženými po zjednotení Nemecka Pruskom (rok 1871) a ich veľkorysom darovaní balkánskym národom oslobodzujúcim sa spod osmanskej nadvlády (Hohenlohe, Gotha-Coburg) po Berlínskom kongrese (1878), ako aj s existenciou konkrétnych administrátorov (raz pre Mostar, inokedy Bosnu a Hercegovinu atď. - opäť prevažne nemeckých) je minimálne zo sémanticko-asociatívneho hľadiska nebezpečné rozmýšľať o raz už s konečnou platnosťou prekonaných protektorátoch (tie už nie sú ani v Afrike, majú byť vari v Európe ?), a to v akýchkoľvek súvislostiach.

Čo môžeme a čo nie

Slovensko vo svetle úvodného príkladu nemôže urobiť to, čo mohol Rím, ktorý tvrdo varoval kohokoľvek pred zamiešaním sa do vlastných vnútorných sporov. Zatiaľ čo Rím disponoval potenciálom univerzálnej supermocnosti, krajiny medzinárodného spoločenstva a zvlášť súčasná Európa, v ktorej majú vo zvýšenej miere platiť demokratické pravidlá, sa snažia správať na základe vzájomného rešpektovania, dosahovania zhody a konsenzu. Jednostranné a nekompromisné preferovanie individuálnych záujmov za každú cenu a faktická neochota rešpektovať uvedené zásady v praxi vedie následne k uvedomeniu si jednej veci u tých, ktorých sa to bezprostredne týka. A síce, že akékoľvek vznešené frázy o vzájomne výhodnej spolupráci v celkom konkrétnom a tradične citlivom stredoeurópskom priestore a o jeho organickej homogenite takto zostanú iba v rovine želaných projekcií. To môže byť popri postupnom nadobúdaní schopnosti vnímať realitu v celej jej existenciálnej mnohovrstevnosti dôvodom na nekonečný smútok. V každodennom živote valiacom sa okolo, takisto však aj pre znásobené úsilie vydržať.

Autor je pracovníkom Ministerstva zahraničných vecí SR

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984