Reklama

Fatálna kríza západnej ­sociálnej demokracie?

Počet zobrazení: 1931
trendy European Parliamet-m.jpg

Od volieb do Európskeho parlamentu prešlo už viac ako sto dní, ale európska sociálna demokracia stále neprišla s nijakým vysvetlením svojho fatálneho zlyhania. Západní socialisti sa po neúspešných voľbách spokojne vybrali na letné dovolenky a všetko nasvedčuje tomu, že uspatou sociálnou demokraciou v Európe nepohne ani strašidelné faux pas, ktoré utrpela. Pritom siedmy jún 2009, keď vyhlásili výsledky volieb do EP, možno celkom bez ostychu označiť za „jedenásty september“ európskej sociálnej demokracie.

Pre stredoľavé strany, s výnimkou Smeru na Slovensku a niekoľkých menších opozičných socialistických strán v Európe, boli tieto voľby totálnou katastrofou. Natíska sa zásadná otázka: čo bude ďalej? A bude vôbec niečo? Bude stačiť, že niektorí z lídrov európskych socialistov vyslovia ďalšie plačlivé „očakávali sme lepší výsledok“?

Bude stačiť, že úradníci v európskych straníckych centrálach si zapíšu „malé bezvýznamné mínus“? Bude európskym sociálnym demokratom stačiť, aby ďalej pokračovali vo svojej fádnej politike a naivne dúfať, že európski voliči jedného dňa konečne rozlúštia ten najväčší rébus európskej politiky za posledných dvadsať rokov, ktorý znie: aký je vlastne rozdiel medzi modernou západnou sociálnodemokratickou a pravicovou politikou? Po siedmom júni 2009 je nad slnko jasnejšie, že európska sociálna demokracia dosiahla povestné dno svojej podpory. Či sa z neho dokáže odraziť, bude závisieť len od toho, či nájde vnútornú silu, aby od základov prekopala svoje pokrivené hodnotové smerovanie, ktoré ju od konca osemdesiatych rokov dostalo na pokraj politickej periférie.

Kde sú tie staré dobré časy?

Európskym socialistom by možno pomohlo, keby sa rozpamätali na svoje korene. Veď si len spomeňme: sociálna demokracia kedysi začínala ako radikálna politická sila, ktorá nekompromisne obhajovala záujmy pracujúcich, vykorisťovaných a chudobných ľudí (ja viem, dnes sa tomu ťažko verí!). Mala jasnú víziu a jasný cieľ: demokratický socializmus. Po druhej svetovej vojne dokázala pre tento cieľ nájsť aj politický recept a prakticky v každej západoeurópskej krajine pomáhala vytvoriť a rozvíjať inštitúcie sociálneho štátu. Dokonca aj európska pravica musela prijať jej „hru“ a sociálny štát v tom čase podporoval každý seriózny politik bez ohľadu na svoje stranícke tričko. Lenže zlaté povojnové časy sú už dávno preč. Z modernej západnej sociálnej demokracie sa vytratil akýkoľvek radikalizmus, akékoľvek hodnoty, akákoľvek vízia. Čoraz častejšie sa objavuje otázka: koho vlastne títo ľudia zastupujú? A aké majú ciele? Zdá sa, že programovú prázdnotu súčasnej západnej sociá­lnej demokracie najlepšie vystihuje výrok šéfa socialistickej frakcie v EP Martina Schulza po prehratých voľbách, keď na otázku „čo ďalej?“ bezmocne hlesol: „budeme sa snažiť zaviesť sociálnu agendu“. Naozaj „odvážne“, pán Schulz, priam „revolučné“! Toto zostalo z projektu demokratického socializmu! Akoby človek počúval Francoisa Mitteranda či Williho Brandta!

Ale bez irónie: čo dnes vlastne v sociálnej a ekonomickej oblasti odlišuje západných socialistov od pravičiarov? Čo odlišuje Schultza od Merkelovej? Aký je rozdiel medzi dánskym socialistom Rasmussenom (lídrom PES) a dánskym neoliberálom Rasmussenom (novým lídrom NATO)? Spomínate si na časy, keď sme sa naspamäť učili krkolomné krstné mená týchto dvoch bývalých dánskych premiérov, aby sme náhodou nepoplietli ľavicového a pravicového Rasmussena? Mám pocit, že dnes je už úplne jedno, o ktorom Rasmussenovi hovoríme. Obaja totiž hlásajú to isté – teda aspoň v tom, čo je podstatné...

Na nerozoznanie od pravice!

Možno si ešte spomenieme, že keď sa ekonomická kríza rozšírila vo svete koncom sedemdesiatych rokov, rakúsky so­ciálnodemokratický líder Bruno Kreisky bez váhania vyhlásil: radšej nech máme o ďalšiu miliardu šilingov väčší deficit rozpočtu, než by malo prísť o prácu ďalších sto ľudí! Posolstvo bezpochyby ľavicové! Neprešlo ani tridsať rokov a čo od európskych sociálnodemokratických lídrov počujeme dnes? Hovoria o maastrichtských kritériách ako o svätom gráli. Tak ako pravičiari. Úzkostlivo strážia fiškálnu stabilitu. Tak ako pravičiari. Rozprávajú o ekonomickom raste ako o najvyššej dogme. Tak ako pravičiari. Nekriticky rečnia o trhu a konkurencii. Tak ako pravičiari. Vlastne, je tu jeden rozdiel: západní sociálni demokrati sa vedia celkom rozpáliť, keď hovoria o „politickej korektnosti“, o sobášoch homosexuálov či o právach menšín. Nemožno im to zazlievať, ale na jazyk sa predsa len derie kacírska otázka: sú sobáše homosexuálov tým, čo dnes trápi väčšinu ich voličov? Naozaj sa máme tak dobre, aby sa na piedestál ľavicových hodnôt dostala otázka menšín? Neprišiel už náhodou konečne čas, aby sa európski socialisti opäť s plnou razanciou začali venovať sociálno-ekonomickým otázkam? Budú západní sociálni demokrati vášnivo rečniť o právach sexuálnych či národnostných menšín aj v čase, keď ekonomická kríza pripraví o prácu ďalších 20 percent ľudí a keď neoliberálna politika týchto ľudí pripraví aj o posledné sociálne práva?

Je smutným svedectvom posledných dvoch desaťročí, že európska sociálna demokracia sa vzdala akýchkoľvek ideologických obmedzení. Definitívne sa vzdala reformného marxizmu aj keynesiánstva a vydala sa na cestu tzv. postmodernej ľavice. Ľavice je však v jej politike stále menej a jej východiská stále viac smerujú do stredu politickej škály. Niet pochýb, že západná sociálna demokracia sa postavila na liberálne východiská. S nástupom generácie mladých politikov Tonyho Blaira a Gerhardta Schrődera vo vodcovských sociálnodemokratických stranách v Európe Labour Party a SPD sa z bývalých socialistických strán definitívne vyprofiloval akýsi liberálny ľavý stred, ktorému britský sociológ Anthony Giddens vytvoril nálepku „Tretia cesta“. Aby sme si tento Giddensov nápad neplietli s „treťou cestou“, o ktorej písal ešte Ota Šik, pripomeňme si, že dvom Tónom z Británie nešlo o tretiu cestu medzi reálnym socializmom a kapitalizmom, ale o tretiu cestu medzi sociálne orientovanou ekonomikou a neoliberalizmom. Čiže – ústup z ľavicových pozícií! Projekt „Tretej cesty“ síce neuspel, no liberálny prvok v smerovaní sociálnej demokracie sa posilnil. To všetko sprevádzal posun sociálnodemokratických strán k takzvaným postmodeam, ako sú registrované partnerstvá homosexuálov, ochrana životného prostredia či dôraz na ochranu menšín.

Thatcherová bez kabelky Kam táto cesta viedla? Jednoducho – doprava. Napríklad britskí labouristi sú dnes ďaleko pravicovejšou stranou, než konkurenční liberálni demokrati. V určitých aspektoch dokonca možno za ľavicovejšiu stranu považovať britských konzervatívcov. Aký to paradox! Tony Crosland, hlavný ideológ povojnovej sociálnej demokracie, sa musel v hrobe obracať, keď si Blairova New Labour osvojila koncept workfare a svoje reformy zavádzala s rovnakým neoliberálnym nadšením ako Ivan Mikloš. Ako výstižne tvrdí český sociológ Jan Keller, „základom projektu ,Tretej cesty´ a zodpovedajúcich reforiem je presvedčenie, že sociálny štát už nemá aktívne zasahovať do trhových procesov, ale naopak, má byť sám organizovaný podľa trhových vzorov.“ Inými slovami, moderná sociálna demokracia sa premenila na neoliberalizmus s takpovediac ľavicovejším PR. Alebo, ako sa vyjadril jeden z kritikov, je to taká pani Thatcherová bez kabelky.

A nie je to len o tom, že „Tretia cesta“ bola omylom. Stačí sa len pozrieť na to, čo sa dia­lo ďalej. Západná sociálna demokracia sa síce projektu „Tretej cesty“ vzdala, ale ako sa ukázalo, bol to len gigantický bluf. Európski socialisti sa nevrátili k tradičným ľavicovým hodnotám, akurát už svoje smerovanie doprava nehlásali s takým sebavedomím ako Tony Blair. Keď išlo o ľavicové otázky, zrádzali svojich voličov hlava-nehlava. A žiaľ – aj svojich partnerov. Stačí si len spomenúť na nedávne udalosti. Dočkal sa SMER-SD uznania za svoj zápas s monopolmi a korporáciami? Dočkal sa podpory, keď sa bojovalo proti ziskom zdravotných poisťovní? Dočkal sa solidarity od európskych partnerov, keď bojoval proti druhému pilieru? Nie! Zato keď išlo o nejaký hlúpy Slotov výrok, bola na nohách celá bruselská centrála PES. Takáto je dnes európska sociálna demokracia – nemastná, neslaná, a najmä – neľavicová. Začalo to Bad Godesbergom, pokračovalo Giddensom a skončilo Schultzom.

Ako v tejto súvislosti píše Václav Bělohradský: „všetky etablované strany systému sú v epoche globalizovanej ekonomiky pravicové.“ Očakávať, že voliči si to nevšimnú, je zúfalo naivné. Nemožno sa čudovať, že západná sociálna demokracia utrpela siedmeho júna od pravice taký ponižujúci debakel. Kedy sa to stane, bolo len otázkou času.

Frázami fašistov nezastavíme

Najhoršie na celom tomto vývoji je práve to, čoho sa európski sociálni demokrati obávajú najviac – vzrast extrémizmu a intolerancie. Slovinský ľavicový filozof Slavoj Žižek napríklad poukazuje na to, že vývoj na západných politických scénach, kde sa rozdiel medzi pravicou a sociálnou demokraciou dramaticky priblížil rozdielu medzi pepsikolou a kokakolou, vedie k nárastu radikalizmu voličov, ktorí už sociálnej demokracii prestali veriť. Horšie je, že tento radikalizmus nemá ľavicový náboj. Naopak, sklamaní a frustrovaní voliči, často z radov robotníkov, nezamestnaných a sociálne najzraniteľnejších ľudí, skoncovali so sociálnou demokraciou, ktorá ich už nemá čím osloviť. Svoje hlasy dávajú radšej pravicovým populistickým stranám, často xenofóbnym a nacionalistickým. Ako výstižne tvrdí Žižek, nárast pravicového radikalizmu je cena, ktorú platí ľavica za to, že sa vzdala akéhokoľvek radikálneho politického projektu a že prijala trhový kapitalizmus ako jedinú „hru“.

Žižek nemenej odvážne dodáva, že pravicoví populisti sú dnes jedinou „serióznou“ politickou silou dneška, ktorá sa obracia k ľuďom s antikapitalistickou rétorikou, hoci zabalenou v nacionalistickom/rasistickom/náboženskom háve. Príklad, ktorý Žižek používa, stojí za zamyslenie: „Na kongrese Front National pred niekoľkými rokmi Le Pen priviedol na pódium Alžírčana, Afričana a Žida, všetkých zovrel do náručia a vyhlásil k zhromaždeniu: Sú to rovnako veľkí Francúzi ako ja – skutočným nepriateľom našej totožnosti sú predstavitelia veľkého nadnárodného kapitálu, ktorí ignorujú svoju povinnosť voči Francúzsku!“ Ako dopĺňa Žižek, „akokoľvek pokrytecké sú takéto tvrdenia, napriek tomu ukazujú, že populistická pravica je na pochode, aby zabrala územia opustené ľavicou.“ A toto je skutočné nebezpečenstvo, ktoré vyplýva z vajatania európskej sociálnej demokracie.

Kam západnú sociálnu demokraciu doviedla strata radikálnej vízie?

Dnes existuje čoraz vážnejšia hrozba, že európski voliči, ktorí dennodenne doplácajú na trhový kapitalizmus svojou chudobou a sociálnym ponížením, odvrátia svoje zraky od bezzubej západnej ľavice a oddajú sa populistickým heslám neofašistov. Darmo budú európski socialisti rečniť o tolerancii. Je to práve ich pokrytecká politika, ktorou dezorientujú svojich tradičných voličov. A títo zbedačení ľudia – sklamaní z celej demokratickej ľavice – vidia perspektívu práve v pravicovom radikalizme. Možno si predstaviť väčšie zlyhanie sociálnej demokracie?! K tejto téme už iba jedna dôležitá poznámka: škótsky historik Willie Thompson tvrdí, že fašizmus mal v predvojnových rokoch najväčšiu podporu medzi nižšou strednou triedou, tzv. maloburžoáziou. Neofašizmus, ktorého nárast sledujeme v posledných rokoch, však najväčšiu podporu získava zo strany robotníckej triedy, či už medzi dlhodobo nezamestnanými, chudobnými, alebo zo dňa na deň sa pretĺkajúcimi bežnými ľuďmi, ktorí už od ľavice neočakávajú nijaké spasenie. Je tragédiou, že západná sociálna demokracia už nedokáže osloviť svojich tradičných voličov, pretože prestala bojovať za ľudí, za sociálne práva, za radikálne ciele. Už dávno jej centrálnou témou prestala byť sociálna spravodlivosť. Nahradili ju predovšetkým práva menšín. Už dávno sa nevenuje solidarite, ale najmä lesbičkám a gayom. Už veľmi dávno jej nejde o zmenu systému, iba o jeho okrášľovanie. V Európe je však stále viac ľudí, ktorí kapitalizmus nechcú okrášľovať, ale ho chcú od základov zmeniť. Tak, aby im systém ponúkol skutočné príležitosti na dôstojný život. A keď to nejde prostredníctvom sociálnej demokracie, myslia si, že to pôjde prostredníctvom neofašizmu. Len aby sa to neskončilo tak isto, ako v tridsiatych rokoch v Nemecku. Ako píše Thompson, aj vtedy rečnil Friedrich Ebert o tolerancii a demokracii. Nespravil však nič, aby tieto hodnoty chránil a aby dokázal presvedčiť ľudí, že im vie zabezpečiť lepší život. Dá sa vážne pochybovať o tom, či Poul Nyrup Rasmussen a jeho partia dnes dokáže urobiť viac, ako urobil Ebert.

Ako vstať z mŕtvych?

Ako sa dostať von z bahna, do ktorého sa európska sociálna demokracia vlastnou vinou dostala? Som presvedčený, že sociálna demokracia dnes nadovšetko potrebuje návrat k svojim tradičným sociálnym hodnotám a k ich radikálnemu presadzovaniu. Musí sa vrátiť k ideám solidarity a sociálnej spravodlivosti. Musí „oddémonizovať“ štát a jeho úlohu v ekonomike. Štát sa totiž za posledné roky – a to nielen pre primitívnu propagandu neoliberálov, ale aj pre ideovú prázdnotu socialistov – dostal do absurdne submisívnej polohy. Na stôl by sa znova mali položiť otázky štátneho vlastníctva, ekonomickej demokracie či obmedzenia vplyvu súkromných korporácií. Sociálna demokracia skrátka musí opätovne „repolitizovať ekonómiu“, aby sme zasa použili Žižekové slová. Musí vedieť hovoriť jazykom svojich voličov, vedieť ich zmobilizovať a dať im nádej, víziu, perspektívu.

Nie je náhoda, že na Slovensku sa tak darí Smeru. Darmo budú kaviarenskí intelektuáli hundrať, že politika Smeru je populistická. Dôležité je, že Robert Fico ponúka jasné posolstvá a hovorí o tom, čo ľudí naozaj trápi. Nechcem teraz špekulovať nad konkrétnymi krokmi slovenskej vlády. To, na čo chcem poukázať, sú programové hodnoty a rétorika Smeru, ktorá je naozaj na hony vzdialená od európskej sociálnej demokracie. Na rozdiel od niektorých tendenčných kritikov si však vôbec nemyslím, že by tým Smer išiel proti ľavici. Naopak, Smer je jedna z mála sociálnodemokratických strán v Európe, ktorá sa ešte k ľavicovým hodnotám hlási. A práve preto ako jedna z mála strán na celej čiare vyhrala eurovoľby. To je len ďalší z dôkazov, že dnes Smer nie je v situácii, aby sa ako mladší brat učil od skúsenejšej západnej sociálnej demokracie. Tá totiž za posledné roky zbabrala, čo sa dalo. Na to, kde sa stala chyba, by sa dnes skôr mali pýtať západní socialisti.

Hospodárska kríza – nevyužitý tromf ľavice

Človek by si povedal, že ekonomická kríza by mala jednoznačne nahrávať ľavici. Veď kapitalizmus má dnes najviac kritikov za posledné desaťročia. Ľudia pre liberalizáciu strácajú sociálne istoty, prácu aj životnú úroveň. Neoliberálna ideológia sa konečne zrazila s realitou a pravicové strany čelia vážnej kríze identity. Lenže na Západe takýto schematizmus dávno nefunguje. Voliči totiž prestali rozlišovať pravicu a sociálnu demokraciu. Na Slovensku je v podstate jasné, kto je kto. SDKÚ sú neoliberáli – chcú čo najviac trhu a čo najmenej štátu. Smer chce, naopak, viac sociálneho štátu a menej trhovej (ne)slobody. Aké jednoduché! Problém je, že takáto schéma už dávno neplatí na Západe. Ako asi vnímajú britskí voliči rozdiel medzi labouristami a konzervatívcami? Obe sú neoliberálne, presadzujú voľný trh a demontujú sociálny štát. Prečo by mali dať svoj hlas Gordonovi Brownovi? Prečo by mali podporovať akože ľavicových neoliberálov, ktorí sa už vedia rozvášniť, len keď ide o menšiny? Toto nedokázal západným voličom vysvetliť nikto. A eurovoľby túto ideovú prázdnotu západnej sociálnej demokracie ukázali v plnej nahote.

Pritom, ekonomická kríza je pre západnú sociálnu demokraciu ozajstnou šancou, aby sa konečne prebrala a začala robiť politiku pre ľudí. Mala by konečne pochopiť, že v súčasnom systéme je niečo skazené dlho. Že sa to nezačalo súčasnou krízou, ale trvá to už desaťročia. Chudoba, frustrácia, rast sociálnej zraniteľnosti. Takto vyzerá globálny kapitalizmus pre stále väčšiu časť západnej spoločnosti. A vďaka kríze si možno konečne položiť otázku, ktorá – a to aj pre pasivitu európskych socialistov – bola doteraz tabu: nepotrebuje náhodou systém, v ktorom žijeme, radikálnejšie reformy? Nemáme dosť tých fráz o voľnom trhu a nízkych daniach? Nemáme už dosť neoliberálnych receptov, ktoré celému svetu vnucujú Svetová banka a Medzinárodný menový fond? Nepotrebujeme celkom nové alternatívy, než akou je korporatívny kapitalizmus? Veď sa len pozrime, kam nás neoliberalizmus doviedol!

Späť k radikálnej redistribúcii!

Dnes sa hovorí o kríze dopytu, o kríze výroby, o kríze zamestnanosti. Vytvára sa ilúzia, akoby bolo na svete málo zdrojov, málo príležitostí, málo financií. Pritom najväčším paradoxom tohto celého je skutočnosť, že keby sa, hypoteticky, svetový majetok rozdelil medzi obyvateľov Zeme úplne rovnomerne, každý človek by mal podľa analýz OSN k dispozícii vyše 15 000 eur. A s takouto čiastkou sa veru dá zabezpečiť dôstojný život pre každého. Ako chcem týmto upozorniť, problém nie je ani tak v nedostatku zdrojov, ako skôr v ich distribúcii. Problém je, že zopár vyvolených dnes vlastní miliardy dolárov, zatiaľ čo polovica sveta hladuje. Toto je ozajstná katastrofa, toto je skutočná kríza. Táto kríza sa pritom týka aj Európy. Podľa štatistík za posledných tridsať rokov enormne narástla nerovnosť v distribúcii príjmov nielen medzi bohatým Severom a chudobným Juhom, ale aj v rámci vyspelých spoločností Severu. V tomto kontexte sa nemožno čudovať, že dokonca v krajinách Európskej únie žije takmer 60 miliónov ľudí v chudobe. Neoliberáli sa môžu radovať, veď nerovnosť podľa nich prospieva spoločnosti (aby sme parafrázovali Margaret Thatcherovú). Ale socialisti nemôžu jasať. Tí sa musia konečne prebudiť!

Som preto presvedčený, že aj sociálna demokracia by mala prestať zužovať celý problém s krízou na otázku produkcie, investícií, výroby, ekonomického rastu a podobne. Naopak, musí sa začať opäť principiálne zaoberať tým, čo by malo byť ideovým základom každej sociálnej demokracie – otázkou redistribúcie. Peňazí je dosť, len sú zle rozdelené. Ak by Európska únia chcela, prostredníctvom radikálneho prerozdeľovania by mohla zabezpečiť dôstojnú životnú úroveň nielen pre svojich občanov, ale prakticky aj pre celú Afriku. A to aj na ďalších sto rokov. A bez ohľadu na krízu. Lenže to by páni Schulz, Rasmussen či Swoboda museli občas zájsť medzi ľudí a vidieť, ako žijú. Možno by konečne prišli na to, že nesmelé rečičky o nastolení „sociálnej agendy“ pôsobia ako úbohé prosíkanie o almužnu, alebo ešte horšie – ako prázdne rečičky, ktoré nikto neberie vážne, pretože je každému jasné, že ide len o „povinnú jazdu“, nie o úprimnú snahu.

Samozrejme, ak by došlo k radikálnej redistribúcii, tí bohatší by sa museli uskromniť, ale každý by žil dôstojne. Ak by sa teda náhodou sociálna demokracia chcela vrátiť k politike sociálnej spravodlivosti a solidarity, globálna kríza jej ponúka jedinečný nástroj na radikálne zmeny: je nevyhnutné začať hovoriť o redistiribúcii. A nielen o nej. Treba sa vrátiť aj k otázke spoločenskej kontroly investičných tokov, k otázkam štátneho vlastníctva a výrobnej samosprávy. Inak bude štát večným rukojemníkom korporácií a nič na tom nezmenia ani tie najlepšie úmysly politikov. Veď kríza môže trvať roky. A čo budú európske krajiny robiť? Dokedy si vystačia s rozpočtovými redukciami, šetrením, deficitom? Dokedy budú trpne znášať vydieranie nadnárodným kapitálom, ktorý sa môže zakaždým vyhrážať presunom investícií do inej krajiny? Tradičné nástroje zmiešanej ekonomiky dlhodobo veľa nepomôžu. Je potrebné zmeniť celú filozofiu, celý systém. Pretože buď radikálnu prestavbu systému zmanažujú demokratické vlády, alebo sa k moci zasa dostanú extrémisti, či už pravicoví alebo ľavicoví, a zopakuje sa scenár z 30. rokov – k moci sa dostane nový Hitler alebo nový Stalin.

Postmoderná cesta vedie do slepej uličky

Sociálna demokracia by si mala znovu uvedomiť, že základom ľavicového myslenia nie sú otázky sexuálnych a národnostných menšín, aj keď sú to dôležité témy. Základom ľavicového myslenia je sociálna spravodlivosť. Je tragédiou, že v dnešnej postmodernej dobe ľavica rezignovala na akýkoľvek veľký projekt premeny spoločnosti. Možnože „veľké príbehy“ minulosti utrpeli ťažké rany po tom, čo fatálne zlyhal projekt sovietskeho komunizmu. Ale vzdať sa osvietenských hodnôt a nahradiť ich nesúrodou postmodernou kritikou banálnych prejavov kapitalizmu, to nie je cesta do budúcnosti. Toto je cesta na „smetisko dejín“. Postmoderná filozofia rozbíja všetky systémy a osvietenské sny, snažiac sa seba samu predstavovať ako ľavicovú teóriu, no zabúda, že tým neotvára priestor na otvorené myslenie, ale na stratu hodnôt. Výsledkom nebude kritický skeptik, ale ľahostajný nihilista. Ako výstižne píše Willie Thompson: „Ak si myslíte, že problémom je osvietenstvo, potom počkajte, až zakúsite tmárstvo.“

Ľavica dnes jednoducho potrebuje pevnú pôdu pod nohami, a nie postmoderný relativizmus. Potrebuje vrátiť sa späť na zem – k ľuďom a k ich sociálnej a ekonomickej situácii. To si uvedomujú dokonca aj filozofi, ktorí patria medzi ikony postmodernizmu. Fakt, že ľavica prestala byť nositeľkou alternatívy ku globálnemu kapitalizmu, je napríklad podľa Richarda Rortyho jednou z najväčších katastrof 20. storočia. Rorty zároveň ostro vystupuje voči súčasným snahám tzv. kultúrnej ľavice, ktorá podľa neho vyčerpáva svoju energiu pri zdôrazňovaní rovnosti pohlaví a slobody sexuálnej orientácie, namiesto toho, aby sa venovala mizériám plynúcim z kapitalistickej mašinérie. Rorty rovnako rázne odmieta domnienku, že sociálno-ekonomická problematika prestáva byť pre ľavicu témou. Ako píše: „Mali by sme si byť vedomí toho, že uplynulých sto rokov našej národnej histórie je svedectvom brutálneho zápasu medzi korporáciami a robotníkmi, že tento boj stále pokračuje a že korporácie víťazia... Táto situácia vyhovuje jednému percentu Američanov, ktorí vlastnia štyridsať percent nášho národného bohatstva. Je však čoraz menej dôvodov myslieť si, že čo je dobré pre General Motors či Microsoft, je dobré pre Ameriku...“

Presuny nábytku v horiacom dome

Bude to znieť možno trochu provokatívne, ale azda by sa západní sociálni demokrati mohli občas ukázať na nejakom alterglobalistickom pochode a o tom, čo dnes trápi bežných ľudí, sa porozprávať s radikálnymi aktivistami. Tí už totiž pochopili, že problém nie je v politike korektnosti. Pekné svedectvo na túto tému ponúka Naomi Kleinová. Ako už v roku 2002 napísala, „ešte pred piatimi rokmi sa študentská politika krútila predovšetkým okolo problémov diskriminácie a identity – či už rasy, pohlavia alebo sexuálnej orientácie – viedli sme ‘vojny za politickú korektnosť’. Teraz sa záujem študentov rozšíril o vplyv veľkých firiem a práva pracujúcich a opiera sa o celkom slušne rozvinutú analýzu zákonitostí globálnej ekonomiky.“ Prečo? Kleinová to pomenúva presne: „V kontexte postupujúcej globalizácie vyzerali úspechy hnutia za politickú korektnosť ako presuny nábytku v horiacom dome. Áno, v televízii sa objavuje viac sitkomov, v ktorých vystupujú príslušníci etnických menšín a dokonca pribudlo aj vyšších úradníkov čiernej pleti, ale ani tá najlepšia kultúrna osveta, ktorú tieto víťazstvá priniesli, nezabránila nárastu počtu obyvateľov žijúcich pod hranicou chudoby, ani rozširovaniu počtu bezdomovcov, ktorých množstvo presahuje v mnohých severoamerických mestských aglomeráciách kritickú hranicu.“

Zdá sa, že tu niekde leží aj problém európskej sociálnej demokracie. Kým sa bude utápať v postmoderných témach a nevráti sa k hľadaniu radikálnej sociálno-ekonomickej vízie, utrpí ešte veľa takých porážok ako siedmeho júna. Pretože voliči už západných socialistov prekukli. Ako vraví Kleinová, oni len presúvajú nábytok v horiacom dome. Pritom hasiaci prístroj je naporúdzi: ukrýva sa v návrate k tradičným ľavicovým hodnotám, v návrate k hľadaniu radikálnej sociálno-ekonomickej alternatívy, v návrate k projektu demokratického socializmu. Ľavica síce môže dočasne kapitalizmus akceptovať a snažiť sa ho „sociálne“ vylepšiť, ale ak z tohto taktického kroku chce spraviť svoj nový strategický cieľ, voliči jej to nikdy neodpustia. Následky vidíme už dnes. Ľavica sa musí znova nájsť. A úspešná bude len vtedy, keď začne znova brániť bežných ľudí proti trhu a korporáciám. Voči systému nemôže byť afirmatívna, ale prudko alternatívna. Skrátka, ľavica bude buď aspoň latentne antikapitalistická, alebo – nebude.

Čo myslíte, páni z PES?! Hovoríte ešte „jazykom nášho kmeňa“?!

Autor je filozof a politológ.
Článok nadväzuje na jeho novú knihu Späť k Marxovi?

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
     

Komentáre

Obrázok používateľa Anonymný
#1
(neuvedené)
13. máj 2011, 00:17
Vystihol a dal na papier myšlienky ktoré jednoduchý ,bežný ľavicový človek cíti niekde v hlbke svojej duše no nevie to presnejšie identifovať v celej šírke danej problematikz. Tešíma,že mladý autor dokázal tak precízne odhaliť slabosť EĽ. Myslím si, že Smer v europskej ľavice je jediný ktorý pochopil v čom je slabosť EĽ v tejto dobe a v rámci svojich možností sa to snaží realizovať a ľudia to chápu ,čo sa odráža aj na prefernciach a počte voličov vo voľbách. Je pochopiteťné že eurosoc. neboli schopní podporiť Smer v otázkach,ktoré autor v článku uvádza. Jeto preto,lebo ústup od ľavicovej politiky je evidentný a ľavicu vedie do záhuby.
Reklama

Blogy a statusy

Reklama