Reklama
Reklama

Tibora Šagáta mali dávno odvolať

Ako by ste charakterizovali súčasnú situáciu v zdravotníctve? Korene problémovosti rezortu siahajú do minulých desaťročí. Zdravotníctvo nebolo systematicky financované a v štátnom rozpočte (ŠR) tvorilo akýsi zvyšok - pripadlo mu to, čo zostalo z iných rezortov.
Počet zobrazení: 927

Štefan Zelník

Narodil sa 22. decembra 1954 v Dolnom Hričove. Po ukončení gymnázia v Žiline študoval na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského v Martine a ukončil ju v roku 1980. Počas práce na chirurgickej klinike v Martine si urobil dve atestácie z chirurgie, ďalšia nasledovala v roku 1997 a týkala sa sociálneho lekárstva a organizácie zdravotníctva. Dva roky bol členom poradného zboru riaditeľa Fakultnej nemocnice s poliklinikou v Martine. Od roku 1992 pracuje ako lekár na chirurgickom oddelení Nemocnice s poliklinikou v Žiline. V roku 1991 vstúpil do Slovenskej národnej strany, o štyri roky neskôr sa stal štátnym tajomníkom Ministerstva zdravotníctva SR a predsedom Správnej rady Všeobecnej zdravotnej poisťovne. Od volieb v roku 1998 je poslancom NR SR za SNS. Je ženatý, má dve deti.

Ako by ste charakterizovali súčasnú situáciu v zdravotníctve?

Korene problémovosti rezortu siahajú do minulých desaťročí. Zdravotníctvo nebolo systematicky financované a v štátnom rozpočte (ŠR) tvorilo akýsi zvyšok - pripadlo mu to, čo zostalo z iných rezortov. Po roku 1990 dosahovala jeho vnútorná zadĺženosť hodnotu cca 50 mld. Sk. Neopravovala sa prístrojová technika, ani budovy. Vznikom národnej poisťovne sa financovanie oddelilo od ŠR. Prvý chybný krok sa urobil v roku 1994, keď bol vo funkcii minister Šagát a podpredsedom vlády Roman Kováč. Vtedy sa rozbila národná poisťovňa, prijal sa zákon o pluralite poisťovníctva a minister tesne pred svojím odchodom z funkcie schválil licenciu ďalším trom poisťovniam. Ústredný orgán v podobe ministerstva zdravotníctva tak prišiel o informácie: keby zostala jedna poisťovňa, vedeli by sme presne vyčísliť náklady na jedného občana, na jedno lôžko a do týchto vecí by sa dalo okamžite odborne zasiahnuť. Podľa zákona mohli teda vznikať aj iné poisťovne. Minister Šagát mal predstavu, že takto vznikne konkurencia a poisťovne sa budú predbiehať v ústretovosti voči zákazníkovi a lekárom. Nestalo sa tak z jednoduchého dôvodu: v systéme bolo tak málo financií, že bolo problémom zabezpečiť základnú zdravotnícku starostlivosť. Podľa protokolu kontroly Národného kontrolného úradu dosahoval po roku 1994 dlh Všeobecnej zdravotnej poisťovne (VšZP) výšku viac ako 3 mld. korún. Deficit v zdravotníckych zariadeniach sa tiež pohyboval okolo 3 mld. korún. Pán Šagát vyhlásil, že zdravotníctvo bolo oddĺžené. Áno, parlament prijal také uznesenie, ale peniaze fyzicky nikto nedostal. Navyše, prichádzali až v rokoch 1995 a 1996. VšZP si musela zobrať pôžičku, ktorej prostriedky boli použité na oddĺženie zdravotníckych zariadení. Zdedili sme teda dlh vo výške viac ako 6 mld. korún. Nerobili sme čierne knihy, ale začali sme pracovať na zlepšení tohto stavu. Ako vtedajší predseda Správnej rady VšZP viem, že po roku 1998 sme VšZP odovzdali s deficitom 2 mld. Sk. Dlh, ktorý sme prebrali, sme teda znížili o viac ako 1 mld. Sk.

Ako to súvisí so súčasným stavom?

Je pravdou, že dlh v zdravotníctve dosahoval v roku 1998 výšku okolo 8 mld. korún. Aký je terajší výsledok hospodárenia? Len za jeden rok sa vytvoril deficit vo výške viac ako 12 mld. korún. Vznikol zlými a nesystémovými krokmi - napríklad vyhlásením krízového stavu a odporúčaním, aby sa pacienti neprijímali do nemocníc. Pacientov, ktorí mali byť diagnostikovaní alebo operovaní síce obvodní lekári vyšetrili, ale namiesto operácie ich poslali domov. Prišli po troch mesiacoch alebo po pol roku, keď vyšetrenia neboli platné a museli sa urobiť ďalšie. Nehovoriac o tom, že mnohé operácie sa odkladali, čo spôsobilo, že pacienti sa na operačný stôl dostali už v zhoršenom alebo akútnom stave, mali komplikácie a stálo to podstatne viac peňazí. Nemalé problémy spôsobila aj tzv. krízová kategorizácia liekov. Donútila lekárov predpisovať drahšie lieky, pretože ich hradila poisťovňa, zatiaľ čo u lacnejších si musel pacient doplácať istú čiastku. Napriek tomu, že sa týmto spôsobom doplácalo, výdavky poisťovní za lieky boli o 3 mld. vyššie ako štyri roky predtým. Tento fakt nemožno pripisovať len nárastu cien, v tomto smere boli pohyby minimálne.

Existovali dôvody pre takúto kategorizáciu?

Žiadal som, aby bol Liečebný poriadok vrátený späť do parlamentu. Aj mnohé firmy argumentovali, že prinesie zisky iba istým výrobcom a distributérom. Podľa mňa niekto neodolal pokušeniu. Inak si neviem vysvetliť, ako môže niekto urobiť kategorizáciu, kde sa na lacnejší liek dopláca a drahší je plne hradený. Tento krok rozhodne nebol dobrý.

Nespočíva dôvod krízy aj v tom, že systém poisťovní nefunguje ako by mal, keďže sa nemocniciam nedostáva od poisťovní čiastka, ktorá im náleží?

Chyba nie je v systéme poisťovní, hoci je pravda, že štát neplatí čiastku, akú by mal. Napríklad v roku 1996 štát zaplatil za svojich poistencov 10 mld. korún, v roku 1997 to bolo 10,2 mld. a v roku 1998 10,4 mld. korún. Naproti tomu v roku 1999 to bolo len 11 mld. a ak započítate infláciu, zdravotníctvo v skutočnosti dostalo o 4 mld. menej ako rok predtým a v roku 2000 to bude o 6 mld. menej oproti roku 1998. Nech mi transformačná rada povie aspoň jeden systémový krok, ktorý urobila pre zlepšenie.

Aké riešenia by ste navrhovali vy?

Treba urobiť dve veci: dofinancovať zdravotníctvo a urobiť systémové kroky v sieti zdravotníckych zariadení zahŕňajúce zmenu financovania. To, čo sa urobilo doposiaľ - kozmetické úpravy v podobe rušenia lôžok a pod. - nemôže priniesť žiadny finančný efekt. Ak sme zobrali z oddelenia 5-6 lôžok, čo sme tým ušetrili a získali? Svieti sa rovnako, personál pracuje rovnako. Ba čo viac, vznikajú väčšie náklady na jedno lôžko. Mali sa dobudovať centrá a spádové nemocnice. Je potrebné určiť: tu sa bude pracovať na takejto úrovni, tu máte peniaze a ostatných pacientov posielajte na príslušné spádové miesto. Totiž, ak sa robí istý výkon opakovane, trvá kratšie, robí sa efektívnejšie a s menšími komplikáciami. Tak sa stáva lacnejším.

Ktoré kroky urobila predchádzajúca vláda v záujme zlepšenia situácie?

Zriadili sme sieť zdravotníckych zariadení. Mali podpísané zmluvy so všetkými poisťovňami, ktoré preplácali výkony. Lekárska komora žiadala, aby schopní lekári, ktorí chcú pracovať nad rámec tejto siete, dostali licenciu a pacienti by im platili priamo. Nebránili sme sa tomu. Ak je niekto schopný chirurg alebo neurológ a dokáže si zabezpečiť pacientov aj bez zmluvného vzťahu s poisťovňou, nech tak urobí. Vznikali neštátne zdravotnícke zariadenia bez zmluvy s poisťovňou. VšZP rešpektovala tento stav, iné poisťovne - v snahe získať čo najviac pacientov - podpisovali zmluvy aj s týmito lekármi. Ministerstvo urobilo ďalšiu veľkú chybu, a nemyslím si, že to bola náhoda, skôr zámer: jediným opatrením zahrnulo všetky zdravotnícke zariadenia, ktoré majú zmluvu čo len s jednou poisťovňou, do siete. Tá sa rozšírila a do dnešného dňa nejestvuje materiál, ktorý by presne definoval sieť zdravotníckych zariadení. Vraj je vo vysokom štádiu rozpracovania, ale ešte som ho nevidel. Nehovoriac o tom, že sieť nie je finančne krytá.

Prospektívny rozpočet nie je dostatočne efektívny?

Je to ďalší nesystémový a demotivujúci krok. Čo sa ním dosiahlo? Riaditeľovi oznámili, koľko dostane financií a on ich rozpísal na oddelenia. Nikoho nezaujíma, či sú pacienti doliečení alebo nie. Lekári alebo zdravotnícki pracovníci - nieže by chceli, ale museli sa tak správať - zredukovali počet pacientov, aby im zostalo na platy. Náklady na pacientov sa znižujú tak, že lekári pacientov nemôžu prijímať. Ak by sa aj peniaze do zdravotníctva dostali, bude treba najprv doliečiť tých, ktorí na to čakajú niekoľko mesiacov či rokov.

Ktorý spôsob financovania by podľa vás bol viac motivujúci?

Začali sme pracovať na systéme odmeňovania zdravotníckych pracovníkov pomocou výkonovej zložky. Presne sa vypočíta, koľko stojí jednotlivý výkon - diagnóza. Motiváciu pracovníka vidím najmä v snahe vyliečiť pacienta v čo najkratšom čase. Ak sa tak stane, nemocnica môže zobrať ďalších. Keď niekto bude operovať rýchlo a kvalitne, bude to v prospech pacienta ale aj zdravotníckeho personálu.

Ale sú predsa lekárske diagnózy, ktoré sa nedajú jednoznačne vyčísliť.

Okrem platby na diagnózy by musela fungovať aj platba na tzv. paušál - práve pre takéto diagnózy. Pri iných sa dajú urobiť priemery. Na všetko bude pridelená finančná suma. Budú sa dať porovnať jednotlivé oddelenia aj nemocnice.

Vzhľadom na rozličnosť lekárskych zákrokov sa ale nedajú porovnávať rôzne oddelenia. Nebudú niektoré ukrátené?

Samozrejme, nie je možné vypočítať všetky diagnózy. Treba rátať aj so zavedením tzv. lôžkodní, či paušálu za pobyt v nemocnici. Suma peňazí bude na všetkých oddeleniach približne rovnaká, lebo svietiť sa musí rovnako na chirurgii ako na pľúcnom oddelení. Liečenie istej diagnózy stojí istú sumu a záleží od oddelenia, či sa do toho zmestí alebo nie.

A ak bude niektoré oddelenie pociťovať nedostatok prostriedkov?

Ak sa do rozpočtu zmestí oddelenie povedzme v Martine a nezmestí sa v Bratislave, príčiny treba hľadať niekde inde. Pracovníci by sa museli snažiť urobiť kvalitnú diagnózu, rýchly liečebný výkon, aby pacient mohol ísť bez komplikácií domov. Každá ďalšia komplikácia by si totiž vyžadovala peniaze. Bola by tu teda maximálna snaha o tímovú prácu a rýchle vyliečenie pacienta.

Už je pomaly obohraná pesnička o nízkych platoch lekárov. O koľko ich treba zvýšiť tak, aby potrebnú čiastku nedosahovali najmä vykonávaním služieb a pod.?

Služba nemôže byť tou činnosťou, ktorou si lekár zarobí na živobytie. V čase, keď sme boli vo vláde, sa vypracoval a schválil materiál Dlhodobá stratégia stabilizácie zdravotníckych pracovníkov. Zvyšovanie platov v zdravotníctve bolo rozdelené na tri etapy, dodržali sa iba dve. V čiernej knihe rezortu sú uvedené platy lekárov. V prvom polroku 1994 to bolo 7780 Sk, o štyri roky neskôr 17 351 korún. Počas štvorročného obdobia sme zvyšovali platy dvakrát a narástli takmer o deväťtisícpäťsto korún. Nová garnitúra sľubovala, že keď nastúpi, okamžite zrealizuje tretiu etapu, tá počítala so zvýšením o 40%. Bohužiaľ, nestalo sa tak a reálne príjmy od roka 1998 klesli.

Myslíte si, že výmena na poste ministra zdravotníctva bude pre rezort prospešná, ak prihliadneme na fakt, že nie vždy je dôležitá osoba ministra, ale to, akými ľuďmi sa obklopuje?

Bránim sa názoru, že funkcia ministra je len politická. Ak, tak iba do tej miery, že kandiduje za istú politickú stranu. Minister musí rozumieť problematike. Má právo veta, právo predložiť alebo nepredložiť materiál do vlády, čo je veľmi významné. Samozrejme, nedá sa rozumieť všetkému. Ale musí mať istý nadhľad a skúsenosť s organizáciou. Domnieval som sa, že keď niekto už ministrom bol a potom pracoval 4 roky v zdravotnom výbore, má myšlienky, ktoré predstaví na ministerstve a jeho pracovníci ich tvorivo rozvinú. Nezaznamenal som však ani jedno systémové opatrenie, ktoré by zlepšilo situáciu občanov alebo zdravotníckych pracovníkov.

Znamená to teda, že nástupca ministra, ak chce uspieť, nemôže pokračovať v politike svojho predchodcu?

Ak tak urobí, bude to katastrofa. Totiž, keď niekto nechce priznať, že za jeden rok narástol deficit v jeho rezorte o dvanásť miliárd korún a pôžičky, ktoré si zobral, sa budú splácať až od roku 2003, považujem to za veľkú neserióznosť aj voči tým, ktorí budú preberať jeho funkciu.

Aký je váš názor na postup lekárov pri hospitalizácii prezidenta Schustera?

Chcel som, aby postup prešetril zdravotný výbor, ale v parlamente to neprešlo. Ťažko mi je vyjadriť sa k nemu po odbornej stránke, nevidel som dokumentáciu. Navyše, bolo by neseriózne posudzovať niečo "od zeleného stola". Isté však je, že zlyhala organizácia ako taká. Minister sa tváril, že keď to už inak nejde, berie na seba vinu. Ani americký prezident, kým je prezidentom, nemôže ísť, kam chce - to mu povoľuje ochranka. Ak by bol pán Schuster bežným občanom, môže povedať, že chce zostať v tejto nemocnici a nikde inde. Ako prezident je však prvým mužom Slovenska. V otázke zdravia či operácie má zasiahnuť v prvom rade minister zdravotníctva. Kto iný? Azda to nechce nechať na rodinných príslušníkov, hoci v tomto prípade to boli práve oni, ktorí urobili oveľa viac ako samotný minister: zháňali lieky, prosili o konzultácie zo zahraničia. Nehovoriac o tom, že v onej nemocnici nefungoval CT počítač a prezidenta museli prevážať. Boli to neodpustiteľné organizačné kroky. Človek, ktorý chce viesť rezort zdravotníctva, musí takúto situáciu zvládnuť bez zaváhania. Po odbornej stránke môže nastať množstvo komplikácií, človek môže v rámci chirurgie urobiť všetko, čo sa dá, a komplikácia môže prísť. Tu však zlyhal minister a prípad prezidenta bol poslednou kvapkou, po ktorej musel odísť.

Čo hovoríte na 62. miesto Slovenska v rámci hodnotenia Svetovej zdravotníckej organizácie (WHO), keď pred nami je dokonca Albánsko?

Je to zlý obraz Slovenska pre zahraničie. Hoci to zodpovední chcú bagatelizovať, toto hodnotenie treba brať veľmi vážne a začať hovoriť pravdu. Za dva roky pôsobenia súčasnej vlády došlo k výraznému zhoršeniu dostupnosti zdravotníckej starostlivosti. Súčasná vláda spustila sociálnu eutanáziu - občania, ktorí nebudú mať peniaze na priplatenie za lieky, sú odsúdení na smrť. Kde je plnenie predvolebných sľubov? Minister Šagát mal byť dávno odvolaný pre neschopnosť, lebo slovenské zdravotníctvo doviedol do kolapsu.

S hosťom Slova sa zhovárala Lýdia Kokavcová

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama