Švajčiarske „ružové sny“ I.
Farma na švajčiarskom vidieku s rozlohou asi tretiny hektára mala ideálnu polohu na južnom svahu v okolí Predálp. Tunajšie podmienky vytvárali tie najlepšie predpoklady na pestovanie ruží, najmä odrody zvanej Alpin Rocket, vyšľachtenej špeciálne na stredoeurópske alpské podmienky.
So šéfom Viktorom sme sa zoznámili v prvý deň po príchode do Švajčiarska. Vedel som, že je trochu vystrašený z toho, že sa o jeho farmu, rovnako ako o všetky podobné v okolí, začala zaujímať polícia, no miera jeho „vystrašenosti“ prekonala moje očakávania – ako neskôr ešte veľa vecí. Mal okolo tridsať rokov a pôsobil veľmi neisto až nešťastne, prikrčený, nervózny fajčil jednu cigaretu za druhou. Pôvodom bol Švajčiar, vyštudoval maľbu vo Varšave a plynulo rozprával po poľsky. Poľštinu preferoval aj pri nás, tak nám totiž nemohol nik rozumieť pri „náhodnom“ odpočúvaní telefónov. O tom, že ho odpočúvajú, bol presvedčený. Cestou pre istotu kúpil dva nové mobilné telefóny – pre nás a pre seba. Pred príchodom na farmu sme mali ešte jednu pozoruhodnú zastávku. Šéf išiel na svojom aute vpredu a po niekoľkých minútach cesty zastavil na parkovisku. Vystúpil, prišiel k nám, poprosil nás, aby sme od našich mobilných telefónov oddelili batérie, nechali ich v aute a šli za ním. Prešli sme pešo asi dva kilometre, popri kasárňach, železničnom priecestí a zastavili sme sa na maličkom opustenom priestranstve, kde sme si sadli na betónové múriky. Veľmi stručne nás zoznámil so situáciou, dal nám zálohu a šli sme späť. Celý tento smiešny ceremoniál slúžil na „zamaskovanie“, no spôsobil, že sme boli najnápadnejšie osoby široko-ďaleko.
„To sú moje ženy“
Asi po dvadsiatich minútach sme dorazili na farmu. K dedine, vzdialenej len dva kilometre, bola otočená stodola s bývalou maštaľou. Tá už dnes nespĺňala medzinárodné podmienky na chov, podľa ktorých musí mať hovädzí dobytok voľný výbeh do exteriéru podobne ako kone, a preto majiteľ celú farmu ochotne prenajal na pestovanie ruží. Len tak mimochodom – vo Švajčiarsku sú kravy v podstate rovnako dôležité bytosti ako v Indii. Sú síce pravidelnou súčasťou jedálneho lístka všetkých okrem vegetariánov, živé sa však pasú všade na lúkach. Jedného dňa, keď som na obed vyšiel na pole, leteli dokonca dve kravy na oblohe – neďaleko bolo športové letisko a v skutočnosti šlo o balón, ktorý mal tvar dvoch kráv otočených k sebe chrbtom.
Autá sme po príchode zaparkovali v stodole. Za ňou sa „skrývalo“ pole. To znamená, že ležalo v kopci a bolo viditeľné z troch svetových strán už zďaleka. Rástlo tam tisíc ruží a ich vôňa mnou prenikla, len čo som vystúpil z auta. Odvtedy bola každým dňom iba prenikavejšia. Šli sme sa pozrieť na našu budúcu prácu a to, čo som uvidel, bolo prekrásne. Tisíc najkrajších rastlín, aké by som si nevedel ani predstaviť, tam rástlo v usporiadaných radoch a ja som sa nevedel vynadívať na každú z nich. Keď som však sledoval, ako si ich prezeral Viktor, pochopil som, že sa o ne naozaj stará. Sám hovoril: „To sú moje ženy.“ S neuveriteľnou pozornosťou, ktorej neunikol ani najmenší odlomený lístoček, si vždy, keď prišiel, všetky prezrel. Poznal ich naspamäť – presne vedel, ktorej čo chýba, ktorá schne, ktorú napadla plieseň, ktorá je najkrajšia... Ukazoval nám, ako máme okolo nich chodiť, aby sme sa ich čo najmenej dotýkali, pretože tak plody strácajú svoje vzácne kryštály, ako a kde dávať pozor, či ich nenapadá plieseň – úhlavný nepriateľ, ako ich podopierať, keď padajú pod vlastnou váhou, a všeličo iné.
Za vedomosti, ktoré som pri ňom získal, by som si zaslúžil vysokoškolský diplom, keby v tomto odbore nejaký existoval. Počas dvoch mesiacov na farme som sa dozvedel všetko o pestovaní, dozrievaní, sušení a spracovávaní. Jedine o sadení veľa neviem – vtedy som tam ešte nebol. Viem, že nesadil semiačka, ako som o tom doteraz stále počul, ale priesady, ktoré sa dajú zohnať voľne na trhu. Ale ani Viktor nevedel všetky tieto veci sám. Nepotreboval to. Existuje totiž špecialista, „grassexpert“, ktorému platíte za konzultácie, ak si neviete s niečím poradiť, prípadne sa chcete iba dozvedieť niečo nové. Ten pozná odpoveď na každú otázku.
Dlhé alpské noci
Pôvodný majiteľ – farmár – k nám chodieval často na návštevu na svojom traktore, niekedy aj s trojročným vnukom v kabíne za volantom. Kosil trávu okolo budovy a takmer denne ju chodil prehrabávať. Vždy nám porozprával všelijaké novinky a na všeličo sa nás pýtal, a keďže sme mu po francúzsky nerozumeli ani slovo, zatvárili sme sa zakaždým podľa toho, ako sme usúdili, že očakáva.
Niekedy sme naháňali zlodejov, všetci mali 15 až 20 rokov a boli to školopovinní z okolitých dedín. Vedeli o nás všetko, zrejme sme boli počas prestávok témou číslo jeden. Chlapec, ktorý sa jedného dňa na skútri zastavil a chcel sa poobzerať, nám povedal o našej prítomnosti na farme všetko. Vedel, aké máme auto, ako často jazdíme preč, odkiaľ sme (alebo aspoň odkiaľ nie sme), kedy za nami niekto príde...
Našou náplňou práce bolo farmu strážiť. Úplne prvá dohoda znela dvanásť hodín v noci – od siedmej do siedmej. Potom to malo byť dlhšie a nakoniec sme tam boli vlastne non-stop, za čo sa nám aj zdvojnásobil plat. Keď Viktor zistil, že sa mu o farmu postaráme a stačí, keď raz za deň príde skontrolovať rastliny, začal chodiť opäť domov, normálne spával a po čase vyzeral o dosť lepšie. A my sme si postupne zvykli a stali sa z nás, ako sme sami skonštatovali, poľnohospodári. Prvých pár nocí sme strážili do druhej spolu, do rána na striedačku a od rána jeden z nás, pokiaľ sa druhý vyspal. Stanovisko sme mali na streche stodoly. Prikázali sme Viktorovi, aby kúpil silný reflektor, a tak sme presedávali postupne chladnúce noci, sledovali sme fázy mesiaca, súhvezdia a siluetu Álp v diaľke, debatovali o svete, dievčatách, ľuďoch a najviac zo všetkého o ružiach, ktoré sa postupne stávali epicentrom všetkého, čo sa okolo nás dialo.
Niekedy v tom čase nás Viktor obvinil, že sme odlomili a vyfajčili jednu halúzku z rastliny. Odhliadnuc od absurdity faktu, že šlo o jeden konárik z milióna na našom poli, nebola to pravda, pretože na fajčenie sme mali dosť zásob od známych z neďalekého mestečka. Na druhý deň sa nám však ospravedlnil a podobné obvinenie už nevzniesol. Jeho dôvera v nás zo dňa na deň rástla. Aby sme ju posilnili, vždy sme mu opísali všetky autá, ktoré za noc prešli okolo. Keďže ich priemerne prešlo asi tak päť, bolo každé z nich svojím spôsobom podozrivé. Viktor veril, že všetci, čo prejdú okolo, ho chcú okradnúť a pravidelne nám nosil historky o tom, ako sa na nejakej farme objavila v noci dodávka a zmizla polovica úrody, na inú prišli zasa ozbrojení muži...
Návrat detských snov
Po čase neprestajného hliadkovania, keď našej pozornosti neunikli ani myši na poli, sme si začali myslieť, že nie je vlastne pred kým strážiť. Postupne sme nočné zmeny začali prispôsobovať našej pohodlnosti. Chodili sme pokojne spať, tak aby Viktor neprišiel skôr, ako jeden z nás ráno vstane. On sám vstával okolo obeda, nemali sme s tým teda problém a nikdy nič nezmizlo. Raz, keď sme takto ráno spali, prišiel majiteľ poľa a pokosil na traktore poriadny kus trávnika medzi ružami a naším oknom. A my sme ani neprecitli zo sna. Uvedomili sme si, že keby niekto prišiel v noci, pokojne by si mohol zobrať celé pole a nič by sme si nevšimli. Našťastie k tomu nedošlo.
Po niekoľkých týždňoch prišla v noci silná búrka. So strážením sme si hlavu nelámali, veď kto by chodil kradnúť ruže v búrke, ale na druhý deň ležala asi polovica rastlín vyvrátených na zemi. Kým sme ich všetky podvíhali a podopreli, prešlo niekoľko dní. Malo to však aj svoje výhody. Teraz ležalo všade množstvo konárikov a niektoré z nich boli celkom slušné šišky. Niekoľko sme si zobrali vysušiť dovnútra. Už sa sušilo aj pár rastlín, čo sa načisto polámali, nebolo to teda nič zvláštne, a už vôbec kontrolovateľné. Nevedeli sme sa dočkať, kým vyschnú a ochutnáme prvé skvosty našej úrody. Teda Viktorovej, ale svojím spôsobom aj našej. V poslednom čase sme sa o ňu starali viac ako on.
Nasledujúci týždeň sme si jednej noci urobili malú párty. Prišiel Pierre, čo študoval neďaleko, a Oriho priateľka, ktorá bola vtedy vo Švajčiarsku na dovolenke. Konáriky neboli ešte celkom vysušené, tak sme ich trochu opiekli na sporáku a nastal čas slávnostnej ochutnávky. Každý si z ruží urobil jointa, až na Oriho. Akýsi zvláštny pud zodpovednosti mu bránil fajčiť ruže „pri výkone povolania“. To, čo nasledovalo, nás prekvapilo. Kvalita úrody ďaleko prekonala všetko, čo som doteraz poznal. Hodiny sme behali ako malé deti a vymýšľali sme si zábavy ako lezenie po rebríku, ktorý nie je opretý o stenu, skok do diaľky o žrdi, ktorú predstavoval masívny krivý konár, zjedli sme jedno veľké balenie granka a asi 20 tatraniek, ktorých sme si na podobné príležitosti priviezli z domu kartóny, behali sme po našom aj susedných poliach. Zábavu na chvíľu prerušil Pierre, keď si pri pokuse odrezať kúsok špagátu vreckovým nožíkom nešťastne zarezal do ruky. No asi po polhodine, keď sme ho ošetrili a upokojili, bolo zasa všetko v poriadku. Od toho dňa sme si každý večer pred spaním vyberali najkrajšie spomedzi usušených kúskov. Znova sme ostávali dlho do noci hore a predebatovávali sme všetko od začiatku. Tentoraz však vo vnútri, v teple a s odviazanými mysľami. Pri návšteve Pierra v meste som si požičal jeho skejtbord, a často, keď sme si tak večer dali ruže, sme sa na ňom vozili po stodole. Postavili sme dráhu. Cítil som sa, ako keby sa mi splnil detský sen, keď som jazdieval po meste a sníval o vlastnom skejtparku.
