Ako svet prichádza o básnikov...
Priznám sa, že ma príjemne prekvapilo, keď mi zopár ľudí zatelefonovalo v ten smutný januárový deň, keď nás v skorých ranných hodinách navždy opustil náš spoločný priateľ a básnik Vojtech Kondrót. Cítili zrejme potrebu porozprávať sa o tomto človeku, ktorý v každom z nás zanechal kúsok seba. Len som vtedy celkom nechápal, prečo sa mňa, nachádzajúceho sa na druhom konci Slovenska, pýtajú na dátum pohrebu práve Bratislavčania, neďaleko ktorých Vojto skonal. Ešte príjemnejšie ma prekvapilo, keď ma nasledujúceho dňa z redakcie týždenníka Slovo požiadali o akúsi rozlúčku s týmto vzácnym človekom. A vtedy som si vlastne uvedomil, že to zrejme nie je náhoda. Že moja akási niť osudu sa tiahne spoločne s tou Vojtovou už vyše dvadsať rokov.
Začalo sa to, keď som ako osemnásťročný „chlapec z východu“ išiel na svoje prvé stretnutie literárnej prílohy Nové slovo mladých do ďalekej Bratislavy. A priznám sa, že s určitými obavami, ako ma tam veľkí básnici prijmú. Ale stretnutie s človekom, ktorý prílohu viedol, ma okamžite upokojilo, pretože Vojto Kondrót bol veľký najmä svojou dušou. A vďaka tomu táto literárna príloha skutočne nebola akýmsi ideologickým studeným odchovom, hoci sa jej niektorí takúto nálepku pokúšali po Novembri 1989 dodatočne prideliť.
Vojto Kondrót bol slobodný človek a takúto slobodu sa usiloval dávať aj mladým, začínajúcim autorom v ich tvorbe. So zánikom tejto prílohy sa na určitý čas prerušilo aj naše súputníctvo, aby sme sa potom príležitostne stretávali na rôznych akciách a predovšetkým každoročne v jeseni, v Tisovci, na turisticko-literárnom podujatí venovanom pamiatke Vladimíra Clementisa. Pri pohári vínka alebo počas náročnej túry sme s úsmevom spomínali na spoločné zážitky. A možno tiež nie je náhoda, že na takej túre som s ním raz „prežil“ jeden jeho infarkt. Pamätám si na jeho vtedajšie pocity, ako keby opúšťal svoje telo. Vtedy však zrejme ešte nenastal jeho čas. Ešte mal zrejme za úlohu stáť pri zrode obnovenej literárnej prílohy Slovo mladých v obnovenom týždenníku Slovo. Pre mňa a pre ďalších ľudí z nadácie Prometheus bolo skutočne cťou spolupodieľať sa s ním na tomto projekte. Bolo na ňom doslova vidno, ako ožil, akoby sa vrátil do svojich mladších rokov. Vrátil sa medzi mladých, ktorým venoval celý život.
Jeden z hlavných organizátorov Clementisovho chodníka Braňo Ondruš mi povedal, že si nevie predstaviť tohtoročné podujatie bez Vojta Kondróta. Ja a verím, že aj množstvo ďalších, si zasa nevieme predstaviť bez neho ďalší svet, z ktorého jeho smrťou v uplynulých dňoch poriadne ubudlo. Upokojuje ma len jedno. Že ho už tam hore čaká Vojto Mihálik i Jožo Urban a ako ich poznám, určite tam už funguje nejaká nebeská literárna príloha.
Na záver by som sa chcel s Vojtom Kondrótom rozlúčiť jeho azda najobľúbenejšou básňou českého básnika Skácela, ktorú nám recitoval skoro pri každom stretnutí a ktorá sa stala takmer našou hymnou.
To veľké Vojtovo srdce sa už báť nemusí. Dočkalo sa svojho cinknutia. Svet tak prišiel o jedného básnika. Ale vďaka nemu niekoľko desiatok ďalších na ňom zostalo.
