Krátke výlety do minulosti II.
Po Izraeli sú Spojené štáty americké druhou krajinou, kde žije najväčšia židovská komunita na svete. New York má vzhľadom na koncentráciu obyvateľov židovského pôvodu medzi americkými mestami úplne špecifické postavenie. Nad najznámejšou ulicou Broadway preto začiatkom decembra nevisia iba rozsvietené vianočné stromčeky, zvonce, či kométy, ale aj rozžiarené chanukové svietniky. Značná časť newyorskej populácie si teda v decembri neželá známe „Happy Christmas“, ale „Happy Chanukah“. A keďže New York má povesť veľmi tolerantného mesta a veľké percento jeho obyvateľov nepatrí ani ku kresťanom, ani k židom, najlepšie je zaželať si jednoducho ,,šťastné sviatky“, respektíve „Happy Holidays“.
Zostaňme však pri Newyorčanoch židovského pôvodu. Mnoho z nich žije na dolnom Manhattane, práve tam sa nachádza aj finančno-obchodná zóna so známou ulicou Wall Street. Vo vlakoch metra križujúcich túto oblasť preto nie je zvláštnosťou natrafiť na uhladených finančníkov v oblekoch, čítajúcich Wall Street Journal, ktorých hlavy zdobí tradičná jarmulka. Tým, ktorí sú viac zvedaví na život ortodoxných Židov, chasidov, však nezostáva nič iné ako „prekročiť“ East River, ktorá obmýva východnú časť Manhattanu, a zamieriť do Brooklynu. Práve v tejto štvrti je sústredených niekoľko židovských komunít, ktorých členovia lipnú na spôsobe života podľa striktných náboženských pravidiel. Jedna z takýchto komunít žije aj pozdĺž New Utrecht Avenue, dlhokánskej ulice lemovanej nízkymi, jedno, maximálne dvojposchodovými domami, na ktorej je pološero aj počas slnečného letného dňa – vedie nad ňou totiž masívna železná konštrukcia, po ktorej premáva niekoľko liniek metra.
Náhodný návštevník na prvý pohľad zásadnejšie rozdiely oproti iným štvrtiam nezaregistruje – lokálne obyvateľstvo sa spočiatku výrazne neodlišuje od toho v iných častiach Brooklynu, ani tu nechýbajú reštaurácie McDonald´s a Burger King, dvoch najväčších amerických sietí s rýchlym občerstvením, ktoré svoje hamburgerové „paláce“ stavajú najradšej priamo oproti sebe – presne v duchu tvrdého konkurenčného boja. Po pár minútach chôdze však natrafíte na prvého reprezentanta chasidskej komunity – vysoký čierny klobúk, typické dlhé, pozakrúcané bokombrady, mohutná brada a dlhý čierny kaftan, spod ktorého vykúka snehobiela košeľa. Ide so synom, ktorého odev je presnou kópiou otcovho, akurát brada mu ešte pre nízky vek nestačila vyrašiť. A tamhľa je pekná mladá žena – jej topánky pripomínajú obuv z baťových katalógov z tridsiatych rokov, rovnako staromódne pôsobí aj vlnená prikrývka, ktorú má prehodenú cez plecia. Podobne je to aj s výkladom s tradičnými židovskými odevmi. Zažltnutý a nepochybne ručne maľovaný vývesný štít mohol v medzivojnovom období visieť takisto v Prešove, Lubline, alebo v Mukačeve. Ani zariadenie kóšer mäsiarstva sa za posledných niekoľko desiatok rokov priveľmi nezmenilo, azda iba mäsiar pribral niekoľko kíl a osivela mu brada. Závan minulosti, ktorý spôsobuje zimomriavky na chrbte, však cítiť z miniatúrneho poľského obchodu susediaceho so židovskými predajňami. Popri tradičných poľských exportných artikloch, akými sú klobásy, perníky či vodka, na jednej poličke ponúkajú aj časopis vydávaný americkými Poliakmi - nič výnimočné, až na fakt, že tento je zameraný výrazne antisemitsky.
