Reklama
Reklama

O padnutých anjeloch a ich vzťahu k cirkvi

poslednom čase sa množia reči a príspevky na tému SLOVO a ľavica, alebo presnejšie kontraľavicová propaganda. Ak kontra, potom zo zásady, a teda priamo do srdca ideálov, menujme jeden príklad za všetky – Anton Daniel: Ktorou cestou pôjdeš, SLOVO? (Úsvit č. 30/2002). O čo ide?
Počet zobrazení: 1001

V poslednom čase sa množia reči a príspevky na tému SLOVO a ľavica, alebo presnejšie kontraľavicová propaganda. Ak kontra, potom zo zásady, a teda priamo do srdca ideálov, menujme jeden príklad za všetky – Anton Daniel: Ktorou cestou pôjdeš, SLOVO? (Úsvit č. 30/2002). O čo ide? Ktosi od nás využil svetskú príležitosť a usmial sa nad cestovaním bývalých a terajších komunistov – niekdajších oficiálnych ateistov – do Vatikánu. Akoby toho nebolo dosť, ďalší z našej partie pripojil karikatúru. Mimochodom, nebola primitívnou demonštráciou toho, že komunisti odťahujú človeka od Boha. Bola o opačnom príbehu: o návrate zbúraného anjela, posla vedeckého humanizmu, do lona večnej matky cirkvi. Kruh dejín sa zatvára. Nietszche by si síce svojho Prometea predstavoval ináč, ale… Uznávam, vysmievať sa zo starších, nie je žiadna zábava. A v tomto prípade ani nebola hlavným zámerom.

Jedným SLOVOM, neuškŕňame sa nad tradičným ľavicovým čitateľom. Aj my chceme vidieť dejiny v generačnej kontinuite, aj my hľadáme témy a zápasy v živote predchádzajúcich generácií, ktoré si vieme dnes vážiť. Nepochybujeme, že je toho dosť. No nepodliehame naivnej ilúzii, že si tým vážime aj politický režim, ktorý slobodne mysliacich ľudí obral často o posledné zvyšky ideálov. Čo si budeme nahovárať, vážený čitateľ, po týchto voľbách je jasné: nekomunistická ľavica má nielen silnú oponentúru sprava, ale aj „zľava“. Máte pravdu, diferencujeme sa. Ak príde na to a opätovne má hroziť nová vlna sprisahaní proti komunizmu, ako v prípade Gorbačova a spol., dištancujeme sa. Vráťme sa však zo sféry programových deklarácií k Vatikánu a jeho vzácnej návšteve. Čím si zaslúžila našu pozornosť?

Ideály sú večné, napísal klasik. Ľudia, ktorí ich vyznávajú a utvrdzujú sa v nich, však žijú v istom čase. Osobne som presvedčený, že tichšie alebo hlasnejšie zdôrazňovaná spätosť komunistických a kresťanských ideálov zavádza práve z tohto dôvodu. Niežeby sociálne encykliky pápeža alebo biblické vízie raja pre všetkých, predovšetkým chudobných nesmeli chytať za srdce aj presvedčených materialistov. Najmä keď aj pre nich, ako pre každého smrteľníka, sú brány kostolov vždy otvorené. Nie, nejde mi o úlohu sudcu, ale o čosi iné. Ešte moja generácia počula vykladať príbeh o kresťanstve na iný spôsob: nechajme však úvahy o škodlivosti náboženstva ako ópia ľudu, na iný čas a priestor. Iste existuje interpretácia, ktorá to vie vyložiť aj ináč. To rozhodujúce sa zrejme nedohráva vo výklade ideálov (veď boli aj utopickí socialisti…), ale vyplýva z kontextov ich používania – nášho správania sa. Povedzme to trebárs takto: Niečo iné je žiť s kresťanstvom a socializmom v jednej duši v Latinskej Amerike, kde ide o boj proti chudobe ako súčasti teológie oslobodenia, a niečo iné predstavuje spomienka na vzťah cirkvi a štátu počas reálneho socializmu vo východnej Európe. Patrí medzi tie najsmutnejšie kapitoly európskej sekularizácie. Premietnuté do ľudskej roviny: ide o dva zásadne odlišné ľudské osudy a príbehy.

Obávam sa, keď išlo naozaj o niečo v dejinách v tomto regióne, boli tie „naše“ komunistické strany a cirkev na opačných barikádach. Ani dnes, pokiaľ sa veci berú vážne, tomu nebude ináč. Nie, nejde o to, aby sa znova zoštátnil cirkevný majetok. Túto barikádu si netreba predstaviť ani tak, že sa budú búrať kostoly a robiť z nich kasárne v lepšom, a stajne v horšom prípade, ako v revolučnom Rusku. Ani väčšinu kláštorov netreba rozpustiť. Mnísi už nepôjdu za mreže. Nejde ani o to, aby cirkev a jej hodnostári boli obviňovaní z protištátnej činnosti a zatváraní za disent. A už vôbec nepotrebujeme cirkevných tajomníkov. Ani vedecký ateizmus s jeho ideologickým bojom o triedny zmysel otázky: Prečo Pán Boh neexistuje? Nechýbajú ani výčitky svedomia z cirkevných sobášov a pohrebov. To nie je náš problém a verím, že ani problém nášho ľavicového čitateľa.

Ale pokiaľ ide o dnešné školstvo, o uvedomenie si stupňujúcej sa prevahy jeho cirkevnej zložky, som za to, aby sa v SLOVE darilo zodpovedať inú otázku: Prečo cirkev a štát nie sú to isté? Aj vo sfére morálky máme svoje námietky. A to už nehovorím o slovenskom štáte, tejto podozrivej symbióze „Slováka“ so štátotvorným „kresťanom“. Je to ozajstná studnica mentálnej pamäti o „ľudovosti“ slovenského fundamentalizmu sprava. Niečo, kam sa stále nevieme poriadne vracať. Ak má byť obrana proti tomuto špecificky nášmu ľudovému fundamentalizmu niečím, čím sa stránky SLOVA vyznačujú, nie je to náhoda. Nezávidím tým komunistom (určite to nie sú všetci), ktorí potrebujú presviedčať seba aj iných o tom, že neodťahujú človeka od Boha. Ak nič iné, priťahujú tým iba pozornosť na problémy, v ktorých sa moderný ľavičiar nepotrebuje vyznať.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama