Nanebovstúpenie Júliusa Satinského
Niekedy koncom jari minulého roka som telefonoval Júliusovi Satinskému a ponúkol som mu vydať knihu jeho spomienok. Pozval ma k sebe na Dunajskú ulicu. Priznám sa, že prvé stretnutie bolo dosť odmerané a nazval by som ho skôr obchodným rokovaním. „Všetci vydavatelia mi volajú a chcú vydať hocičo.“ Oponoval som mu, že nech im ponúkne hocičo, ja mám záujem iba o Chlapcov z Dunajskej ulice. Rozišli sme sa s tým, že si preverí, či som solventný. Na ďalšom stretnutí ma vítal slovami: „Vydavatelia sú pobúrení, ale rozhodol som sa, že vám to dám.“ Ani som sa neopýtal, kde si preveril moju solventnosť. Ešte v ten deň som si odniesol rukopisy. Sadol som si v kaviarni Antik, čítal som ich celé dopoludnie a rehotal sa.
Potom sme sa stretávali raz, dvakrát do mesiaca. Naučil som sa, že mu treba telefonovať medzi siedmou a ôsmou ráno, a že sa potom stretneme vždy vo štvrtok o ôsmej. Prichádzal som pod nejakou pracovnou zámienkou, ale nakoniec sme preklábosili polhodinku, a tak sa stalo, že zmluvu sme podpisovali na dvakrát, že som priniesol dvadsať kníh na podpísanie a odniesol som ich nepodpísané. Rád sa vyjadroval moderným marketingovým jazykom: „Na jeseň hodíme na trh prvý diel... druhý až o rok, aby sa trh nenasýtil... už je ma veľa na trhu...“ Vždy sa mi pritom vybavoval trh na Žilinskej alebo tzv. Malý trh pri Ondrejskom cintoríne. Cítil som sa s ním, akoby sme boli starí priatelia, už roky sa poznali, a len tak som si prišiel posedieť. Raz som sa mu sťažoval, že som volal Milanovi Lasicovi a zdal sa mi akýsi nevrlý. „Keď voláte Lasicovi, voláte vždy nevhod!“
V rozhovore často nadhodil niečo, s čím som absolútne nesúhlasil. Neskôr som si uvedomil, že on to už dávno vypustil z hlavy, ale mňa prinútil zaoberať sa otázkou, argumentovať, hľadať vysvetlenie. Iné, pravdepodobne výstižnejšie vysvetlenie sa núka v podobe známeho príslovia Quod licet Iovi, non licet bovi. Dnes som presvedčený, že Július Satinský mohol všetko. Mohol byť monarchistom a nebyť smiešny ako mnohí iní, mohol mať svojské názory na práva a povinnosti žien a vyvolal iba mierne odsúdenie feministiek, mohol bezvýhradne podporovať niektorých politikov a nemal som pocit, že je lobista. Sledoval jasne svoje ciele, napĺňal a realizoval grandiózne projekty. Keď sme sa pred voľbami zhovárali o politike, mal som pocit, že tá vzniká a realizuje sa na Dunajskej 60 a Július Satinský sám rozhodne, komu dá koľko percent. Jasnozrivý a všemohúci.
Núka sa mi prirovnanie, že Július Satinský bol esenciou slovenskej povahy. Zriedený v ideálnom pomere s brilantným, ironickým Milanom Lasicom založili tradíciu vynikajúceho humoru a divadla. Značka L + S ma sprevádzala od detstva a dialógy zo Soireé som vedel naspamäť.
Chlapcov z Dunajskej ulice sme „hodili na trh“ v septembri. Vtedy prvýkrát spomenul, že sa necíti celkom zdravý, a tak nebudeme môcť realizovať grandiózne prezentácie, krsty a iné marketingové ťahy. O prácach na vydaní knihy som ho informoval priebežne, ale on nezasahoval. Iba keď si čítal poslednú korektúru, s hnusom vykríkol: „To určite korigovala žena!“ Nemal však nijaké pripomienky. Jedine k obálke zdôrazňoval: „Musíte tam dať môj ksicht, to je značka!!!“ Napokon boli dve autogramiády: prvá v Luxorke. Pripomínalo mi to slávny Chaplinov film, keď tulák Charlie zdvihne zo zeme červenú handru a zrazu za ním idú zo všetkých strán zástupy pracujúcich. Stolík pred Luxorkou bol dve hodiny obklopený desiatkami priaznivcov. Až som sa bál, že budú musieť odkloniť dopravu. Druhá autogramiáda bola kdesi za Bratislavou, v Avione. Hanbil som sa, že som naletel kníhkupcovi a cestou v taxíku som sa Satinskému ospravedlňoval. Ubezpečoval ma, že to neprekáža, lebo ešte nikdy nebol v hypermarkete a celkom je na to zvedavý. Veľa o tom počul. Opäť spôsobil dopravnú zápchu nákupných košíkov. S každým prehovoril, čučoriedky sa k nemu zamilovane líškali. Závidel som mu.
Potom sme si párkrát telefonovali. Nikdy nezabudnem jeho hlas „Áa, dobrýý dééň! Tak akóó?“ Bude mi to chýbať. Veľmi ma odhováral od vydania druhého dielu – Polstoročie s Bratislavou. Najprv opatrne: „Nezdá sa vám, že je toho veľa?“ Potom dôraznejšie: „Žiaden Slovák si v jednom roku nekúpi dvoch Satinských!“ Neposlúchol som ho a on rezignoval. Mali sme dohodnuté dve autogramiády. „Nemohli by sme to spraviť v nejakom DOBROM kníhkupectve? Napríklad v Artfóre?“ A tak aj bolo. Pred kníhkupectvom hrala cigánska kapela. Vnútri spieval anjelský dievčenský Zbor slovenského rozhlasu. Keď som mu pripomenul druhú sľúbenú autogramiádu, nahnevane reagoval: „Nenúťte ma, nevidíte, že umieram?!“ Bol to pre mňa šok. Všetci sme to vedeli, ale málokto veril, že je to také vážne, a, žiaľ, tak blízko. Blížili sa Vianoce. Zozbieral som všetky výstrižky a dokumenty o úspechoch našej spolupráce, fotografie z Artfóra. Odkladal som návštevu až po sviatkoch, nechcel som rušiť. Jedna fotografia sa nevydarila. Technická chyba alebo sa fotografke pohol aparát. Vystihla však atmosféru. Nazval som ju Nanebovstúpenie Júliusa Satinského. Je mi strašne smutno.
