Jednotky únie v Bosne a Hercegovine
Bezpečnosť je legitímnym cieľom každej spoločnosti, preto prostriedky na zabezpečenie obrany tradične tvoria veľkú časť výdavkov každého štátu. Lenže jeho schopnosť samostatne sa postarať o vlastnú bezpečnosť v období globalizovanej spoločnosti rapídne klesla.
Najmocnejšie štáty európskeho kontinentu sa po skončení druhej svetovej vojny v snahe zabrániť jej opakovaniu rozhodli, prostredníctvom Európskeho združenia uhlia a ocele, sprehľadniť a sprístupniť si navzájom vojensky strategické odvetvia – výrobu a spracovanie uhlia a ocele. Dali tým najavo vôľu zjednotiť spoluprácu, ktorá sa postupne rozšírila takmer na všetky sféry štátnej činnosti. Vtedy existujúce predstavy o jednotnej bezpečnostnej politike sa však zrealizovať nepodarilo. Dnes je situácia iná. Európska demokracia sa stabilizovala a členské krajiny Európskej únie, spoliehajúc sa na „princíp demokratického mieru“, podľa ktorého demokratické spoločnosti nikdy nevedú proti sebe vojnu, sa po alarmujúcom Balkánskom konflikte rozhodli aktívne vstúpiť do medzinárodnej bezpečnostnej politiky. Hoci forma, ktorú si únia na tento cieľ vybrala, poukazuje na budúci charakter európskej intervencie do diania vo svete, niekoľko dôležitých aspektov ostáva nejasných.
Európska revolúcia?
Európa sa usiluje nájsť vlastnú odpoveď nielen na globálnu ekonomiku, ale aj globálnu politiku. Po zjednotení národných hospodárstiev by sa rada stala relevantným medzinárodným aktérom, pričom naráža na odpor Spojených štátov, odvolávajúcich sa na funkčnosť NATO a kontraproduktivitu separatistických snáh starého kontinentu. Jednotka rýchleho nasadenia, ktorá tvorí jadro Európskej bezpečnostnej a obrannej politiky od summitu v Kolíne v roku 1999, však úplne závisí od prostriedkov NATO (bolo by neefektívne a finančne nezvládnuteľné budovať len Európe vlastné vojenské kapacity) a únii ostávajú dve možnosti. Ako súčasť aliancie nebude môcť konať, pokiaľ na otázku vstupu Turecka do EÚ, nedostane Ankara (pozitívnu) odpoveď. Tým by však únia zároveň oslabila svoj vplyv voči USA, ktorých je Turecko tradičným strategickým partnerom. Alternatívou by bolo začať skutočne vystupovať ako celok a presadiť jednotnú zahraničnú a bezpečnostnú politiku ešte pred rozšírením, ktoré otriasa štruktúrami EÚ. Je to väčšia výzva, ako sa na prvý pohľad zdá. Sám Javier Solana, bývalý generálny sekretár NATO a terajší vysoký predstaviteľ pre spoločnú zahraničnú a bezpečnostnú politiku EÚ, priznáva, že napriek všetkým snahám ostala európska politika politikou národných štátov.
Globálna politika podľa predstáv EÚ sa riadi inými princípmi než politika vedená USA. Nielen z toho dôvodu, že na rozdiel od USA únia ešte len pracuje na vybudovaní si postavenia na medzinárodnej scéne. Faktom je, že Európa s vojnami poznačenou minulosťou a demokraticky konzervatívnou prítomnosťou dodáva národnej i nadnárodnej politike špecifické zafarbenie. Vplyvní aktéri ako Francúzsko, Veľká Británia a predovšetkým Nemecko sa musia správať veľmi obozretne a musia byť schopní zodpovedať sa pred obyvateľstvom, extrémne citlivým na demokratické defekty. Chápanie demokracie je totiž zásadným prvkom, ktorý formuje politiku štátov a nekritické akceptovanie totalitárnych tendencií spoločnosťou uľahčuje svojvoľné konanie štátu a necháva prítomnosť „demokratického deficitu“ nepovštimnutou – často v mene univerzálnych protivníkov, ako sú boj proti hladu, terorizmus či porušovanie ľudských práv. Európska spoločnosť, pozorne sledujúca dodržiavanie demokratických princípov a spoliehajúca sa na národné orgány, stojí pred obrovskou výzvou, pokiaľ chce hovoriť jedným hlasom do zahraničia a medzinárodných organizácií.
Je smutne známe, že globálne inštitúcie sa nedajú demokraticky reformovať. Únia zápasí s takouto kritikou a nemôže si dovoliť podkopať vlastné základy ďalším spochybnením svojej politiky. Pokiaľ by skutočne chcela v oblasti zahraničnej a bezpečnostnej politiky reprezentovať záujmy obyvateľstva všetkých členských krajín, ostáva otázne či ide o splniteľný cieľ; či niečo ako jednotné záujmy štátov únie v tejto oblasti existuje. Jeden aktuálny príklad potvrdzuje, že skutočne jestvuje. Zároveň dáva odpoveď na otázku, v akej forme chce Európa jednotne zasahovať do medzinárodného diania a neznížiť pritom svoju dôveryhodnosť.
Opatrný začiatok
Vezmime si ako príklad jednu z členských krajín EÚ a pozrime sa bližšie na to, do akých problémov sa ako medzinárodný aktér dostáva. Nemecko sa spolu s Angolou, Čile, Pakistanom a Španielskom stalo od 1. januára 2003 na dva roky dočasným členom Bezpečnostnej rady OSN. Ako odporca medzinárodného vojenského zásahu proti Iraku sa dostáva do extrémne nevýhodnej pozície a každý výrok jeho zástupcov bude ostro sledovaný vnútri i mimo vlastných hraníc. Veď ako krajina čoraz aktívnejšie sa podieľajúca na budovaní policajných štruktúr zabezpečujúcich dlhodobé udržanie mieru (ako sa vyjadril minister vnútra Schily) po vyostrených medzinárodných konfliktoch, sledujúc vlastné politické ciele, v obrovskej miere ovplyvňuje charakter politiky Európskej únie.
V rámci Dohody o spoločnej činnosti EÚ z 11. marca 2002 o misii na Balkáne, ktorá bola privítaná v rámci OSN rezolúciou 1396, sa od 1. januára 2003 deväťdesiat nemeckých policajtov zúčastní na Policajnej misii EÚ v Bosne a Hercegovine. Podľa cieľov prílohy 11 Daytonskej dohody sa budú zaoberať monitorovaním, poradenstvom a inšpekciami s cieľom poskytnúť poradenstvo pri tamojšej výstavbe štátoprávnych štruktúr. Na misii sa zúčastní 512 policajtov z pätnástich členských a osemnástich nečlenských krajín EÚ. Misia nemá nijaké exekutívne právomoci a nie je ozbrojená. Má k dispozícii 20 miliónov eur z rozpočtu únie a svoju úlohu by mala splniť do konca roka 2005. Je prvou spoločnou akciou, ktorú sa únia rozhodla podniknúť v rámci Európskej bezpečnostnej a obrannej politiky a ktorou dokazuje, že sa mieni zapájať do dlhodobého riešenia medzinárodných kríz a má vôľu posilniť v tomto smere svoju pozíciu. Pre Nemecko, ktoré ešte stále bojuje s neslávnou vojenskou históriou, je misia takmer dokonalým riešením, pre ďalšie členské krajiny podobne. Nejde o útočnú ani nijakým spôsobom otáznu akciu. Súhlas obyvateľstva nie je nutný a ak by sa niektorý štát rozhodol pre referendum, jeho úspech je takmer zaručený. Tým, že ide o spoločnú akciu v mene mieru na Balkáne, je jednoduché zjednotiť národné hlasy a financovanie cez úniu je prijateľnejšie než národné.
Európsku zahraničnú a bezpečnostnú politiku momentálne nie je dobré preceňovať v smere vyrovnania síl s USA. V nijakom prípade to však nemusí byť jej slabosťou, práve naopak. Zachovaním si národného charakteru si na jednej strane nebude môcť robiť nárok na rovnocenné postavenie so Spojenými štátmi, na druhej strane rozširovaním a dlhodobými projektmi (teda zameraním sa na udržanie mieru, nie presadzovaním vlastnej vôle a záujmov) dáva vlastnú pečať politike, s ktorou sa stotožňuje a v rámci ktorej dokáže nielen sledovať spoločné ciele, ale aj brať ohľad na obyvateľstvo, ktoré reprezentuje. A citlivé zaobchádzanie s demokratickými princípmi a vlastnými slovami je jednoznačne pozitívnym úvodom do činnosť únie v oblasti bezpečnosti.
