Jimmy Carter: naivný pacifista, alebo... ?
Jimmy Carter, bývalý americký prezident, prevzal minulý týždeň v Štokholme Nobelovu cenu mieru za rok 2002.
Fakt, že mu ju členovia Nobelovho výboru udelili, je známy už osem týždňov. Bolo zábavné sledovať, ako toto rozhodnutie komentovali architekti verejnej mienky v našich zemepisných šírkach. Vyhranený, liberálno-konzervatívny slovenský týždenník (Domino) uverejnil k tejto udalosti článok Nobelova fraška na pokračovanie, v ktorom autor, Roman Joch, na úvod píše: „Nobelovku za mier dostanete aj za to, keď gangstrov opakovane navštevujete, rokujete s nimi a činíte ich pre svet prijateľnými. Tak k nej prišiel Carter.“ Približne v tom istom čase komentoval rozhodnutie Nobelovho výboru aj český, rovnako liberálno-konzervatívny týždenník Respekt. Najprv proticarterovským článkom kmeňového autora Zbyňka Petráčka, neskôr polemikou z pera vládneho splnomocnenca pre ľudské práva ČR Jana Jařaba, ktorý hneď v úvode svojho článku zdôraznil, že „Carter si nálepku naivného pacifistu nezaslúži“.
Dva spôsoby
Ukázalo sa, že fakty, vnímané v širšom kontexte, ako umožňuje výhľad zo strieľne ideologického bunkra, vytvárajú celkom iný obraz amerického exprezidenta. V slovenskom týždenníku sme sa dočítali, že Carterovo celoživotné dielo bolo síce plné dobrých úmyslov, ale aj naivity, ktorá pokusy o ich realizáciu „priviedla k opaku zamýšľaného“. V rokoch 1977 až 1981 usiloval o politiku presadzujúcu ľudské práva. Lenže na území sovietskeho bloku a extrémne protiamerických režimov bol jeho vplyv na úroveň ľudských práv nulový.
V českom týždenníku sa o rovnakom období dočítame: „Carterov predchodca Nixon vyčítal komunistom nanajvýš bezbožnosť. Carter upozornil svet na potlačovanie ľudských práv v sovietskom bloku. Komunistom to veľmi prekážalo, pretože Carter hovoril rovnakým jazykom ako Charta 77 (a dodajme, o niečo neskôr aj poľská Solidarność a disidenti vo väčšine komunistických krajín.) A bol to opäť Carter, ktorý na sovietsku inváziu v Afganistane zareagoval bojkotom letnej olympiády v Moskve.“ Bojkotom, ktorý Kremeľ i sovietska verejnosť (každý po svojom) vnímali ako tvrdú sankciu za porušovanie ľudských práv doma i v satelitných štátoch.
Slovenský autor Carterovi vyčíta, že popri kritike porušovania ľudských práv v komunistických režimoch kritizoval aj ich porušovateľov vo viacerých proamerických diktatúrach: napríklad v Iráne či v Nikarague, Salvadore či Guatemale, ktoré vraj boli ľudskejšie, lebo nepotierali opozíciu demokratickú, ale komunistickú. Preto (vraj) oba režimy padli a vystriedali ich oveľa krutejšie antiamerické režimy. Summa summarum: Carter bol naivný pacifista.
Český autor toto obvinenie považuje za absurdné. Pripomína, že Jimmy Carter bol pôvodne vojenským expertom, absolventom námornej akadémie, ktorý sa významne podieľal i na vývoji prvej americkej atómovej ponorky. Práve preto otázkam vojny a mieru rozumel lepšie ako herec z Kalifornie či bojachtiví novinári; vystupoval a vyjadroval sa zodpovednejšie. Podobne ako súčasný minister zahraničných vecí Spojených štátov Colin Powell, tiež profesionálny vojak. Carter nebol morálny relativista, preto odmietal argumenty, ktorými nešetrila Jean Kirkpatricková, ideologička Ronalda Reagana, opakovane odobrujúca dvojaký výklad ľudských práv, podľa toho, či išlo o nepriateľa alebo spojenca.
Dvojaká morálka a Jano z Detvy
Krvaví Červení Khméri boli z takého pohľadu prijateľnejší ako Vietnamci; gerila Jonasa Sawimbiho v Angole prijateľnejšia ako afrosocialisti Agostinha Neta; eskadry smrti v strednej Amerike prijateľnejšie ako tamojšie ľavicové hnutia; Pinochet prijateľnejší ako Fidel Castro; fundamentalista bin Ládin spolu s Talibanom prijateľnejší ako mudžahedíni, víťazi nad Rusmi; Saddám Husajn prijateľnejší ako ajatolláh Chomejní v Iráne. Mimochodom, dnes je protežantom amerických jastrabov Saudská Arábia, v porovnaní s ktorou, prinajmenšom z hľadiska dodržiavania ľudských práv, je Fidelova Kuba priam idylickým ostrovom. A čo KĽDR? Nielenže nedodržuje ľudské práva, ale preukázateľnejšie ako dnešný Irak rozvíja podozrivý atómový program. Prečo nie je prvá na rane? Vari preto, že nepláva na nafte? Alebo sa usporiadatelia spoliehajú na to, že Severná a Južná Kórea sa zjednotia skôr, ako by mohli byť plody tohto programu zneužité?
Skoro vo všetkých prípadoch vyústila podpora takýchto „spojencov“ do nekonečných vojen či krvavých represií voči domácim oponentom, pričom bývalí protežanti, naposledy Saddám Husajn či bin Ládin, sa neraz povážlivo utrhli z reťaze. A tak ďalej....
Logiku Carterových kritikov, logiku stratégie „vojnou k mieru“, nemožno absolutizovať. Uvážlivý Tony Blair je v Írsku úspešnejší ako železná Margaret Thatcherová; eskalácia palestínskeho konfliktu nepovedie k mierovému a spravodlivému usporiadaniu; to isté platí pre Rusov v Čečensku. Carterov izraelsko - egyptský mier však trvá už 24 rokov. Bez preháňania sa dá povedať, že práve vďaka Carterovi prestala byť agenda ľudských práv iba rétorickým doplnkom vojenskej sily.
Pluralita je ohromná vec. Umožňuje konfrontáciu názorov; zviditeľňuje ideologické stereotypy i predpojatosti konštruktérov verejnej mienky; umožňuje posudzovať fakty v širšom kontexte. Užitočná je i polemika o tom, či si americký exprezident Jimmy Carter Nobelovu cenu za mier zaslúži. Povšimnutiahodná je však skutočnosť, že český, liberálno-konzervatívny týždenník uverejnil dva názory, po ktorých prečítaní si čitateľ môže urobiť názor sám, súdny čitateľ na Slovensku nad Carterovou karikatúrou v rovnako vyhranenom periodiku nanajvýš povážlivo pokrútil hlavou. Alebo si nad „naivným pacifistom“ počas sledovania televízneho šotu z udeľovania Nobelových cien rozhorčene odpľul a poučil okolosediacich, ako sa veci naozaj majú. Veď si to prečítal vo vyhranenom časopise.
Niekedy jediný fakt, zamlčaný, prekrútený či vytiahnutý z kontextu, premení výpoveď na polopravdu. A polopravda, varujú teoretici komunikácie, je vždy horšia ako lož. Lebo manipuluje, lebo rafinovanejšie zavádza. V tomto prípade, nevedno prečo, vytvára falošný obraz Jimmyho Cartera. Vyhranenosť sa v takomto prípade mení na tendenčnosť. Tendenčnosť pre nedostatok informácií, alebo tendenčnosť ako dôsledok selektívneho manipulovania informáciami? To je otázka.
A čo na to všetko Jano z Detvy? Zhodou okolností som pred dvoma dňami jedného stretol. Vypili sme po dve borovičky. Jano už na Jimmyho Cartera dávno zabudol. Prekvapilo ho, že je ešte nažive. Neobyčajne ho však pobúrilo, že zo súťaže Miss World v tomto roku vypadla defilírka v plavkách. To po prvé. A po druhé, nepáčilo sa mu, že sa Miss World stalo dievča z Turecka. „Všetko je politika,“ poučil ma. „Chcú Turkov prepašuvať do Európy, tak nás chcú toto... Zmanipuluvať... Ale Turci už raz v Európe boli. Dvesto rokov prešlo, kým sme ich vyhnali... U nás na Detve by tá Turkyňa nemohla ani pivo v šenku čapuvať. Tak sa veci majú...“
Článok bol zo súhlasom autora prebratý z internetového časopisu Changenet
