Havel, Klaus a zmena českej politiky
Zvolením Mirka Topolánka do funkcie predsedu ODS by sa mala začať ďalšia éra tejto strany. Po jedenásť a pol roku z jej čela odišiel Václav Klaus, jeden z hlavných symbolov českej porevolučnej štátnosti. Bude to éra iná alebo zostane strana pod vplyvom „doživotného čestného predsedu“, ktorým sa Klaus stal?
Poslanec Klaus ostáva v politike a túži po funkcii prezidenta, no jedna jeho životná kapitola sa uzavrela. O niekoľko týždňov svoju funkciu opustí aj Václav Havel. Česká politika tak stratí ďalšieho výrazného formovateľa a hýbateľa. Tieto dve zmeny isto neostanú bez následkov.
V polovici decembra sa uskutočnil snem ODS. Klaus na ňom svoju funkciu neobhajoval, no napriek tomu sa chcel presadiť. Úspech bol minimálny. Terajšie vedenie strany sa veľmi odlišuje od predstavy, ktorú presadzoval on. Napriek tomu sa na politike občianskych demokratov bude podieľať i naďalej – ako otec zakladateľ a vplyvná osobnosť. K istému zlomu však dochádza a v tejto súvislosti sa natíska otázka – čo vlastne Václav Klaus v českej politike dosiahol?
Odpoveď nie je ľahká. Klaus bol celý čas polarizujúcou osobnosťou a disponoval obrovským vplyvom. Dokázal si získať rešpekt politických protivníkov, predovšetkým svojou pracovitosťou, vzdelanosťou a politickým talentom, aj keď neraz konfliktným. Celé jeho pôsobenie asi najlepšie charakterizuje veta kňaza Tomáša Halíka: „Václav Klaus je veľmi chytrý, škoda že nie je i múdry.“
Bol a je vynikajúci manipulátor a populista, takže dokázal očierňovaním a zjednodušovaním politických odporcov získavať na verejnosti body. Najväčší úspech mu táto metóda priniesla vo voľbách v roku 1998, keď po hlbokej vnútrostraníckej a politickej kríze vytiahol ODS z dna až po samotný vrchol českej politiky. Mobilizačná kampaň však má svoje limity, a tak sa ďalšie voľby skončili neúspechom. Václav Klaus aj tak odmietal odstúpiť a ku kroku sa odhodlal až po značnom tlaku okolia.
Úspechy
Klaus sa rád chválil svojimi úspechmi. Tam, kde sa človek normálne hanbí zdôrazniť, čo všetko dosiahol, on jednoducho a bez zábran servíroval ľuďom i to, čo urobili iní. Často napríklad tvrdil, že bez ODS by v Čechách nebola demokracia. Strana pritom vznikla až v roku 1991. Potom, čo už boli základy demokracie postavené.
Ak by sme mali Klausove úspechy zdôrazniť objektívnejšie, ako to robí on sám, musíme začať v roku 1991. Spoluzakladal ODS a stal sa jej predsedom. Vtedy váhou svojej osobnosti (v roku 1990 dosiahol vo voľbách do Federálneho zhromaždenia najviac preferenčných hlasov) prerážal v českom prostredí liberálnymi ideami ucelenú koncepciu otvorenej ekonomiky a úsilím doviesť Č(SF)R rýchlou transformačnou cestou k západoeurópskym demokraciám. Rozhodujúce bolo, že svojimi víziami dokázal uspieť u podstatnej časti českého obyvateľstva, strhnúť na svoju stranu inteligenciu i masmédiá. V Českej republike sa tak vytvorilo takmer ideálne prostredie, navyše väčšinová Klausova vláda s ľudovcami a ODA nemala silnú parlamentnú opozíciu. V tomto smere patrí Klausovi zásluha na tom, že v pravej časti spektra spoluinicioval silný subjekt a tým sprehľadnil podstatnú časť politického priestoru.
Druhým jeho zásadným činom je už spomenuté presadzovanie liberalizmu. Expredseda ODS okolo seba zhromaždil podobne zmýšľajúcich ľudí a aj v médiách pravidelne propagoval hlavné princípy liberalizmu. Jednoduchými poučkami dokazoval, že spoliehanie sa na vlastné sily, vzdelanie a pracovitosť sa vyplácajú.
Dôležitá bola i jeho zahraničnopolitická úloha. Hoci jeho pozícia sa nijako nedala porovnávať s vážnosťou Václava Havla v zahraničí, aj on patril medzi tých, ktorí zvyšovali v určitých kruhoch renomé Českej republiky. Nakoniec, samotnou svojou osobnosťou polarizoval českú spoločnosť. Okrem negatívneho tónu skrýva polarizácia v sebe i niečo pozitívne – znepokojivú dynamickosť celospoločenskej diskusie, ktorú sa však podarilo udržať v rámci pravidiel slušnosti. Bývalý predseda občianskych demokratov oživoval svojimi výrokmi a textami celú politickú scénu, mnohí sa k nim vyjadrovali. Citovali ho alebo naopak kritizovali. Debata s Klausom, do chvíle, keď začal byť arogantným vševedom, mala zmysel.
Neúspechy
K pozitívam Klausovej politiky sa viaže i druhá stránka. Svoje politické úspechy často radikalizoval do takej miery, že z nich urobil niečo, čo ani on sám nechcel. V prípade etablovania svojej strany sa dostal až k bodu, keď všetku politiku zúžil na fungovanie strán. Úplne odmietal aktívne pôsobenie občanov, angažovanie sa i občiansku spoločnosť. Vlastné liberálne hodnoty začal neskôr popierať primitívnym národovectvom a liberálne reformy sa mu vymkli z rúk. Nik im nakoniec v praxi neuškodil tak ako on. Ambivalentné bolo i jeho vystupovanie na medzinárodnej scéne. Oslňoval západoeurópskych ministrov znalosťou cudzích jazykov, no podporoval Miloševiča, Mečiara a poučoval Helmuta Kohla, čo je demokracia. Nik iný nedeštruoval viac susedské vzťahy v strednej Európe. Postupne chcel krajinu uzavrieť a urobiť z nej, podľa vzoru Veľkej Británie, „konzervatívny ostrovček“ v strednej Európe. Obával sa konkurencie. A to i vo vzdelaní – svedčí o tom vyhnanie Stredoeurópskej univerzity z Prahy. Aj pokiaľ ide o druhú stranu mince, v prípade polarizácie spoločnosti, je odpoveď jednoduchá. Počiatočné úspechy z neho urobili človeka, ktorý prestal komunikovať. Neuznával úspechy nikoho iného. Nakoniec sa obklopil lojálnym okolím, ktoré neprotestovalo a vždy sa usilovalo rozvíjať iba jeho tézy.
Čo sa stalo?
Zrejme najväčší šok spôsobilo Klausovi novinárske prostredie. Idylická situácia pochlebovania sa skončila niekedy v roku 1997. Vtedy sa česká politika ocitla v najhlbšej kríze, poklesol výkon ekonomiky, vláda podala demisiu a novinári začali písať objektívnejšie. Klaus kritiku neuniesol a odvtedy je jeho pôsobenie v politike čoraz tragickejšie. Neprináša nové témy, prehral dvakrát parlamentné voľby, podporoval protiústavné zákony, usiloval sa ovládnuť verejnoprávnu televíziu. Po prepustení šéfa Novy z väzby ho prijal a vyhlásil, že v ČR je podnikateľské prostredie kriminalizované. Dôvod – Nova v spravodajstve stojí na strane ODS. Začala sa vojna v Juhoslávii (1999) a Klaus prezentoval svoju knihu v srbštine na juhoslovanskom veľvyslanectve v Prahe. Vo výpočte by sa dalo pokračovať ďalej.
Ešte nám možno chýba potrebný odstup, no Klaus už dlho v českej politike viac škodí, ako prospieva. Neuniesol kritické prostredie a stal sa provinciálnou figúrkou so všetkým, čo k tomu patrí. Odchod z čela ODS, ktorú izoloval od ostatných ideovo blízkych subjektov, tak môže prospieť strane i českej politike samej.
Václav Havel – schopnosť nadhľadu
V minulom novoročnom prejave sa prezident Havel zmienil okrem iného aj o štyroch voľbách, ktoré ČR čakajú. Vyzval politické strany, aby svojich kandidátov zverejnili včas a s príslušným odôvodnením, aby sa vedelo, „akých ľudí budú navrhovať do najrôznejších funkcií, vrátane funkcie prezidentskej“. Uplynul rok a Václav Havel sa lúči svojím posledným prezidentským prejavom. Ten rok znamenal pre českú spoločnosť veľa. Troje voľby prešli: zmenila sa jedna tretina Senátu, sú nové obecné zastupiteľstvá a Snemovňa. Netrpezlivo sa čaká na voľby posledné – prezidentské.
V jednom zo svojich prejavov hovoril Havel o septembrových povodniach metaforou: „Tá hrôza priletela – v duchu Apokalypsy – z neba. Kiež by nás všetkých prinútila dívať sa častejšie a pozornejšie nahor, nad nás, smerom, kde je všetkými ľudskými kultúrami tušený zdroj tajomného daru, ktorým je tento svet, život v ňom a ľudský duch!“ Sú to slová, ktoré výstižne charakterizujú jeho osobnosť.
Ťažko si vieme predstaviť, že by takýto výrok predniesol Jaroslav Bureš, Miloš Zeman, či Václav Klaus, ktorí sa usilujú získať prezidentský post. Nikomu z menovaných sa nedá uprieť odvaha byť prezidentom a dvom posledným ani politický talent. Česká politika však bude ochudobnená o Havlovu schopnosť myslenia a nadhľadu. Našťastie o ňu však nepríde česká spoločnosť.
Netreba pripomínať, že politiku nemožno redukovať na činnosť politických strán – akokoľvek je ich existencia pre parlamentnú demokraciu dôležitá. Deficitom Klausa a Zemana je práve preto ich stranícke chápanie politiky. Zatiaľ ho nikdy neprekročili a zároveň nič nenaznačuje, že by v prezidentskej funkcii túto zvieraciu kazajku dokázali odhodiť.
Havlovým odchodom z prezidentskej funkcie sa skončí jedna etapa českej politiky. Definitívne zmizne duch 90. rokov, ktorý okrem neho so všetkým dobrým i zlým reprezentujú i Miloš Zeman a Václav Klaus.
Rehabilitácia liberalizmu
V nasledujúcich rokoch sa takmer s istotou dá v Českej republike očakávať posilňovanie občianskej spoločnosti. S postupným upevňovaním demokratických mechanizmov síce klesá volebná účasť, ale rastie občianska angažovanosť. V pozitívnej rovine ako prejav dobrovoľníctva, v negatívnej ako reakcia na niektoré aspekty arogancie moci politických strán a ich predstaviteľov. Očakávaná rehabilitácia neoliberálnych postojov prebehne v kontexte určitých súvislostí. Určia ich vonkajšie okolnosti – postupujúca globalizácia, pomery v Európskej únii, ale i voľby v susedných štátoch. Rovnako dôležité budú pomery vnútorné – schopnosť premeny pravicových strán, čo je kardinálna úloha predovšetkým pre Občiansku demokratickú stranu.
Čistá forma liberalizmu sa stala dávno zabudnutou vecou a táto ideológia je dnes nemysliteľná bez prímesí štátu, blahobytu a zodpovednosti za životné prostredie. Českí liberáli sa musia vzdať aj národoveckej rétoriky. Práve zlyhanie liberálnych elít spôsobilo nárast nacionalizmu, respektíve „dôslednej obhajoby národných záujmov“, ako ho občianski demokrati šikovne nazývajú vo volebnom programe. ODS však nie je jediná veľká strana v stredoeurópskom priestore, ktorá sa k podobným krokom uchýlila. Príkladom je i maďarský FIDESZ. Viktor Orbán na adresu svojich politických súperov napríklad vyhlásil: „Víťazstvo socialistov znamená ohrozenie vlasti a hodnôt, ktoré maďarský ľud vyznáva.“
Havel vs. Klaus
Isté je, že odchodom Václava Havla z prezidentského úradu mizne aj rivalita Klaus vs. Havel. Je pravdepodobné, že onedlho odíde nadobro z českej politiky i Klaus. Nedá sa predpokladať, že by kreslo prezidenta získal, aspoň dovtedy, kým ho bude voliť parlament. Havel a Klaus však budú naďalej ovplyvňovať spoločenské dianie, ich názory budú žiadané.
Obaja reprezentovali v politike a spoločnosti dva značne odlišné prístupy. Havel presadzoval víziu širokého ponímania politiky, ku ktorej nepatria len strany, ale i občianska spoločnosť. Klaus predstavoval zjavný protipól. Táto dichotómia sa však z diskusie nevytráca, odídu len jej výrazní predstavitelia. Ktoré ponímanie v budúcnosti zvíťazí, závisí iba od voličov.
