Humor je vážna vec
Pesimisti tvrdia, že súčasnosť nedáva veľa možností na to, aby sa človek zabavil a zasmial. Ak, pravda, nepokladáme za vyslovene smiešnu denne omieľanú požiadavku pozitívneho myslenia. Hypotéza o vážnosti doby je tak trochu mylná vari len v tom, že všetky predchádzajúce generácie si mysleli presne to isté - že práve doba, v ktorej žijú, je tým najsmutnejším a najtragickejším obdobím v novodobých dejinách ľudstva. Presne tak, ako dospelý človek podlieha ilúziám, že práve trieda, v ktorej kedysi študoval, bola tou, ktorá sa tak či onak zapíše do análov školy. Hoci dôvodov na smiech dnes skutočne nie je veľa, neznamená to, že ľudský mozog prestal tvorivo uvažovať. Uvediem príklad: pred mnohými rokmi som bol s rodinou na dovolenke v Rumunsku, kde nás uprostred noci postihlo stredne silné zemetrasenie. Kým ľudia v panike utekali z hotelov, našiel sa ktosi, čo medzitým dôkladne vykradol zopár izieb.
Táto myšlienka mi napadla, keď som s hrôzou sledoval útok teroristov na výškové budovy v New Yorku. Povedal som si, že v podobnej situácii by zrejme ani toho najväčšieho humoristu nemohli mátať absurdnejšie nápady, ako by bolo zneužitie tejto tragédie na vyprodukovanie humoristickej poviedky či fejtónu napríklad o tom, ako drobní podnikavci začnú predávať časti ruín zdevastovaných budov ako suveníry. Sotva som to domyslel, počul som v televíznom spravodajstve, že také čosi sa naozaj stalo. Začal som teda byť o čosi odvážnejší a pustil som sa do písania fejtónu o tom, ako jedna z firiem (alebo dokonca niekoľko) bohapusto bohatla tým, že predražovala svoje služby pri odpratávacích prácach. Na druhý deň to hlásili v rozhlase.
Tak to je teda vrchol, pomyslel som si a začal som vo fantázii zachádzať ešte ďalej. Na papier som narýchlo načrtol niekoľko viet budúcej humoristickej poviedky na tému: viete si predstaviť, že by sa začali šíriť vtipy o teroristických útokoch? Do konca toho týždňa som dva podobné vtipy počul v ústnom podaní a sedem som si prečítal z internetu... Ba tvorcovia zašli ešte oveľa ďalej. V elektronickej pošte sa mi začali doslova hrnúť karikatúry, obrázky a animácie. Čoskoro sa objavili dokonca i jednoduché elektronické hry očividne čerpajúce námet z teroristických útokov všeobecne a z útokov na dvojičky Svetového obchodného centra osobitne.
V deň, keď začali Spojené štáty s odvetnými útokmi, na okamih strnuli aj tí najväčší vtipkári. Vtedy mi tak akosi nesmelo napadla myšlienka, keby v tom Afganistane vydali bin Ládina aspoň na poštových známkach. Okamžite som ju odplašil ako do neba volajúcu drzosť a pokus o nevhodné žartovanie a fejtón s týmto námetom som s hanbou v duši odhodil do koša na odpadky. Ešte v ten deň večer som si prostredníctvom internetu prečítal vtip, ktorý znel: "Viete, že Afganistan konečne vydal bin Ládina? Áno, ale na známkach!" Tak, povedal som si, o čom teda mám písať, keď skutočnosť predstihne aj tie najsmelšie a najtajnejšie myšlienky?
Teraz mám rozpísané humoristické pojednanie o tom, že na Slovensku konečne zavládnu normálne vzťahy medzi ľuďmi navzájom i medzi občanmi a vládou, že demokracia prestane byť iba slovom bez obsahu, že feudálne panstvo žijúce výlučne z daní a poplatkov sa zmení na spoločnosť žijúcu z plodov vlastnej práce, že milionármi sa stanú tí, ktorí skutočne vytvárajú hodnoty, a nie tí, ktorí s nimi iba manipulujú... A čakám s napätím, či aj v tomto prípade skutočnosť predstihne moje myšlienky. Obávam sa, že čakám márne. To skôr vstanú z popola obe budovy Svetového obchodného centra tam kdesi za oceánom. Alebo sa príslušníci Talibanu vrhnú na kresťanskú vieru.
