Bieda občianskeho sektora

Nízka úroveň občianskej angažovanosti je pre globálny kapitalizmus prirodzená. Ekonomický systém núti ľudí venovať takmer celú ich energiu zarábaniu, čím im na minimum znižuje priestor na verejné aktivity. Okrem toho celé oblasti (v minulosti) spoločenského života presúva do súkromnej oblasti, do ktorej sa ľudia „nemajú čo starať“. Navyše na Slovensku hrá v občianskom sektore prvé husle zopár organizácií, ktoré sú od ľudí odtrhnuté a ich aktivity sú pre ne biznisom.

Na tom, či je úroveň občianskej angažovanosti u nás „dobrá“ sa nenájde širšia dohoda, lebo je to len subjektívne hodnotenie. Patrím však k tým, ktorí by privítali, keby sa ľudia vo verejných veciach angažovali viac. Aj sa o to usilujem, ale bez reálneho výsledku. Preto som rozmýšľal, prečo.

„Reformy“ bez diskusie

Hlavnú príčinu vidím v tom, že na také angažovanie sa jednoducho nemajú ľudia čas. Je to prirodzený výsledok ultraliberálnej politiky minulých vlád. Globálny kapitalizmus potrebuje neangažovaných ľudí, lebo jeho úspech stojí na netransparentnosti. Po krachu búrz, tradičných i úplne nových finančných spoločností už o tom nemajú pochybnosti ani tí, ktorí ešte pred pár rokmi „na život a na smrť“ bránili neregulovaný trhový mechanizmus. Globálni podnikatelia dobre vedia, že svoje masívne zisky môžu dosahovať iba spôsobom, ktorý všetkých ostatných poškodzuje. Ak by „dovolili“ príliš veľkú občiansku (politickú) angažovanosť, výsledkom by bol veľký (politický) tlak, ktorý by im znemožnil ich nemorálne obchody.

Skvelým príkladom boli tzv. reformy za druhej Dzurindovej vlády. Niet pochýb, že zásadným spôsobom zmenili charakter štátu a charakter moci v ňom. Už vtedy som napríklad písal, že najväčšou hrozbou tzv. II. dôchodkového piliera je to, že vytvorí v rukách niekoľkých firiem obrovskú finančnú moc, ktorá bude môcť priamo či nepriamo ovládať verejnú mienku. To, ako tendenčne a jednostranne dnes médiá „informujú“ o problematike dôchodkového investovania mi dáva za pravdu.

„Reformy“ Dzurindovej vlády nesprevádzala žiadna verejná diskusia. Urobili sme ich v rekordne krátkom čase, pretože globálnym kapitalistom, ktorým Dzurindova SDKÚ-DS oddane slúži, sa podarilo umlčať akýchkoľvek kritikov. Vláda vlastne ani žiadnu diskusiu, ani prezentovanie iných názorov nepripustila. Namiesto toho z verejných zdrojov financovala bohapustú reklamnú kampaň - vymývanie mozgov – ktorá klamala, zavádzala a najmä zatajovala mnoho dôležitých faktov. Nikto z tých, ktorí dnes lamentujú nad nízkou úrovňou občianskej angažovanosti sa vtedy neozval.

Ani viac demokracie, ani kontroly

Pritom takýto prístup pravicovej vládnej moci a mimovládnych organizácií mal nedozerné následky. „Mimovládky“ totiž nielen že mlčali, keď mali upozorňovať na obmedzovanie občianskej spoločnosti, ale navyše pomáhali vláde vytvárať dojem, že je to práve naopak. Niektoré „iba“ mlčali, iné dokonca robili pre vládne „reformy“ kulisu a akože v mene verejnosti ich podporovali. Najhoršie bolo to, že dokonca niektoré „reformné kroky“ Dzurindovej vlády označovali za pravý opak, než čo v skutočnosti robila – vraj to boli reformy, ktoré podporovali väčšiu transparentnosť fungovania štátu a väčší vplyv verejnosti na verejnú moc.

Najviac sa to prejavilo pri tzv. reforme verejnej správy. O čo v skutočnosti pri tomto „megapodvode“ išlo a aké má práve dnes v skutočnosti obrovské negatívne dôsledky, sa nedá písať v tomto článku, to je úplne iná téma. Pri tejto téme je dôležité niečo iné – táto „reforma“ vytvorila dojem, že Dzurindova vláda nie ubíja občiansku spoločnosť, ale naopak ju posilňuje. A pri vytváraní tohto dojmu opäť výdatne asistovali niektoré mimovládne organizácie – zväčša zámerne, čiastočne aj z nevedomosti, za ktorú však nesú plnú zodpovednosť, pretože chválili niečo, o čom nemali ani potuchy.

Píšem to so všetkou zodpovednosťou človeka, ktorý aj v tom čase upozorňoval na negatívne dôsledky tohto postupu a zároveň človeka, ktorý ich dnes má denne pred očami a musí ich znášať. „Reforma verejnej správy“ totiž nepriniesla viac demokracie, ani viac kontroly zo strany občanov. Ako miestny politik sa neustále stretávam s tým, že ľudia majú len občasný a minimálny záujem verejne sa angažovať vo veciach, ktoré súvisia s komunálnou politikou. Maximálnym „výkonom“ je sťažnosť na ulici, alebo v krčme pri pive.

Priepasť na komunálnej úrovni

Situácia je dokonca neraz taká, že sa musia postaviť proti vlastným záujmom. Napríklad vtedy, ak ich a ich deti rušia nočné prejazdy kamiónov po úzkych uliciach priamo pred oknami ich rodinných domov napriek tomu, že to dopravná značka zakazuje. Kamióny však patria firme, v ktorej pracujú a tak sa síce na ulici posťažujú, ale vystúpiť so sťažnosťou na zasadanie mestského (miestneho) zastupiteľstva už neprídu. Áno, boja sa. Ale nie politickej moci. Boja sa, že prídu o prácu, lebo v mene „flexibility pracovnej sily“ si s nimi môže ich zamestnávateľ robiť, čo chce.

Ešte častejšie sa stáva, že ľudia nie sú schopní prísť na verejné zhromaždenie pre nedostatok času. Okrem jednej majú ešte ďalšiu prácu, medzi nimi sa musia postarať o deti, potom ešte ísť nakúpiť a cez víkendy sa starať o domácnosť, o dom, záhradu, venovať sa deťom a blízkym príbuzným. Raz či dvakrát síce niekam prísť môžu, ale o dlhodobej a systematickej angažovanosti nemôže byť ani reči.

Priepasť medzi občanmi a politikmi je aj na najnižšej úrovni ešte stále veľmi veľká a je to výsledok systému, takže ju nemožno dostatočne preklenúť ani osobnou aktivitou. Iba obmedzený okruh ľudí chodí aj na pravidelné stretnutia s poslancom a väčšinou sa len posťažujú (zaplať pánboh aspoň za to, že povedia svoj názor), ale do aktivity sa nehrnú. Keď som sa prihlásil do projektu na podporu transparentnosti fungovania poslancov (aj komunálnych), moji voliči ma vysmiali. Za vyše roka som nenašiel jediného, ktorého by to zaujímalo.

Politizácia mimovládiek

Opakujem, nie je to vina týchto ľudí. Je to vina tých ľudí, ktorí farizejsky nariekajú nad „stratou slobody“ a „likvidáciou občianskej spoločnosti“ iba vtedy, keď ide o ich záujmy. Nikto z nich nikdy neoznačil tzv. reformu verejnej správy za frašku, hoci aj (ale nielen) z hľadiska posilnenia demokracie a občianskej spoločnosti fraškou bola. Práve vytvorenie akejsi skupiny prominentných mimovládnych organizácií je ďalším dôvodom pre nízku občiansku angažovanosť. Na Slovensku funguje niekoľko takýchto organizácií, ktoré dostávajú obrovský mediálny priestor a vytvárajú dojem, že to, čomu sa venujú, je problémom občanov.

V skutočnosti to problémy občanov nie sú a viedlo to k brutálnemu spolitizovaniu občianskeho sektora (paradoxne) v očiach verejnosti. Príkladom bola (je) kampaň proti Štefanovi Harabinovi (ako ministrovi, i ako šéfovi Najvyššieho súdu). Zopár organizácií z toho urobilo kľúčový „občiansky“ problém, pritom radovým občanom je absolútne jedno, kto je šéfom rezortu a Najvyššieho súdu. Áno, so súdnictvom majú problémy, ale mali ich aj pred štyrmi rokmi, aj pred šiestimi, pred desiatimi. Ľudia majú so súdnictvom konkrétne problémy, o tie sa však spolitizované mimovládky nikdy nezaujímali.

Nikdy som z ich strany napríklad nezaregistroval taký istý boj za ľudí, ktorí sa roky domáhali bytov, nespravodlivo sprivatizovaných J. Majským. Alebo ľuďom z Detvy, ktorí sa roky nemohli dostať k svojim platom. Jedným i druhým sa dostalo spravodlivosti až teraz. Paradoxne (?), za Harabina. Myslíte si, že títo ľudia majú pocit, že Aliancia Fair play či Občan a demokracia zastupujú aj ich záujmy?

Zopár vyvolených

Túto brutálnu „privatizáciu“ občianskeho sektora som si uvedomil, keď v rozhlase nedávno hovorili o akomsi školení pre občianskych aktivistov, ktoré zorganizovalo združenie Občan a demokracia. Obsah bol takmer navlas rovnaký ako môj projekt, ktorým som chcel podporiť občiansku angažovanosť na miestnej úrovni. Nadácia Otvorenej spoločnosti mi ho takmer schválila (podľa konzultantov bol kvalitný), ale vo chvíli, keď sa rozhodovalo, som verejne prejavil svoje politické (ľavicové) postoje. Takže to nevyšlo.

Toto a medializácia vybraných mimovládnych organizácií prirodzene vytvára v ľuďoch presvedčenie, že „občiansky sektor“ je len inak vyzerajúci politický sektor, v ktorom sa tiež zvádzajú boje medzi politickými subjektmi, len v prezlečení. Pre skutočné „drobné“ problémy obyčajných ľudí v ňom niet miesta. Veď si len spomeňte na medializované aktivity týchto organizácií v poslednom čase – jedinou, kde išlo priamo o občanov a ich problém, bol prípad výstavby skládky odpadu v Pezinku.

Tento moment súvisí s tretím dôležitým aspektom. Tých niekoľko organizácií je tak veľmi viditeľných preto, lebo ich „občianska“ angažovanosť je v skutočnosti ich biznisom. To, čo robia, robia ako svoje zamestnanie. V treťom sektore som (dobrovoľne) pracoval celé roky, preto si presne pamätám aj obdobie, kedy sa situácia u nás normalizovala a západní donori presúvali svoje finančné prostriedky inam. Rozpútal sa doslova boj o peniaze a „mimovládky“ venovali čoraz viac času a úsilia zháňaniu peňazí, než samotnej aktivite.

Ide o biznis

Príkladov je celý rad. Inštitút pre verejné otázky, ktorý ako občianske združenie pracuje v skutočnosti ako firma, na zákazku produkuje analýzy a správy. Alebo Health Policy Institut, ktorý založili bývalí spolupracovníci Rudolfa Zajaca a vypracoval svoje štúdie pre združenie súkromných zdravotných poisťovní. Medializácia je prirodzenou súčasťou tejto práce, lebo podľa nej donori rozmýšľajú, komu dajú peniaze. Excelentným príkladom je aj Nadácia Pontis. Dlhodobo sa venuje boju proti Kube a organizuje neustále veľké množstvo podujatí a aktivít namierených proti Kube, jej obyvateľom a jej predstaviteľom. Nerobí to zadarmo – tieto aktivity financuje či v minulosti financovalo niekoľko emigrantských organizácií z USA, ktoré podľa všetkého majú peniaze najmä od CIA. Pontis sa tvári ako občiansky bojovník za slobodu, pritom je len žoldnierom v politickej a ideologickej vojne USA proti Kube. P

reto sa táto nadácia nerozpakovala do svojej aktivity verejne zapojiť aj europoslanca z SMK, ktorý bol usvedčený z vedomej činnosti pre bývalú komunistickú ŠtB. Komunistický agent na podujatí Pontis „bojoval“ za slobodu „kubánskych disidentov“. Keď som na to upozornil novinára, ktorý tiež roky vystupoval ako známy občiansky aktivista, pokýval hlavou, ale v reportáži z podujatia to ani nespomenul. Ani nikdy potom.

Privatizácia občianskeho sektora

Mimochodom, spôsob financovania tzv. občianskeho sektora v modernom globálnom kapitalizme je kľúčovým nástrojom, ako z neho urobiť všetko, len nie legitímneho reprezentanta záujmov verejnosti. Ak platí, že ľudia nemajú čas starať sa o veci verejné, lebo o mnoho z toho, o čo sa kedysi staral štát, sa teraz musia starať sami, tak potom starať sa o veci verejné môže iba ten, pre ktorého je to zároveň platená práca. „Mimovládky“ sú viac ako pred novembrom 1989 finančne závislé od donorov, ktorými však v kapitalizme nemôžu byť obyčajní ľudia. Lenže koho chlieb jedia, toho pieseň potom musia spievať. Práve v tom spočíva „čaro“ daňovej asignácie firiem. Firmy takto masívne podporujú organizácie, ktoré pôsobia v zmysle ich vlastnej podnikateľskej stratégie.

Nie je náhoda, že po zavedení daňovej asignácie pre firmy sa najbohatšími stali firemné nadácie. A nie je náhoda, že naše najaktívnejšie mimovládne organizácie sú financované mimoriadne neprehľadne. Zverejňujú síce mená svojich zahraničných donorov, ale u nás nikto netuší, o koho naozaj ide, odkiaľ majú peniaze títo donori a kto za nimi (a s akými úmyslami) stojí.

Vždy je to subjektívne hodnotenie, ale aj ja mám pocit, že občianska spoločnosť na Slovensku nefunguje tak, ako by mala. Alebo tak, ako som si to 19 rokov predstavujem. Avšak som presvedčený, že sa to nezmení, aspoň nie tak skoro. Utvrdzuje ma v tom aj aktuálny postoj spomínaných organizácií, ktorých analýzy občianskej (ne)angažovanosti sú plne mimo reality. Buď je to len zasa obyčajné politikárčenie (jeden mladý, menej ako 20-ročný absolvent kurzu združenia Občan a demokracia v rozhlase povedal, že z hľadiska občianskych slobôd je dnes taká zlá, či horšia situácia, ako pred novembrom 1989), alebo nepochopenie systémových dôvodov.

Pre sprivatizovaný občiansky sektor zostanú občania stále na vedľajšej koľaji. A oni to dobre vedia.

Autor pôsobil v treťom sektore vyše 10 rokov, je komunálnym poslancom