Nočná mora na Downing Street

Tony Blair sa túto nedeľu mohol tešiť z dôležitého politického víťazstva. Podarilo sa mu totiž zabrániť, aby sa oficiálnym labouristickým kandidátom na prvého starostu Londýna stal ľavičiar Ken Livingstone. Na tom vedenie strany pracovalo už skoro rok zákulisnými intrigami i otvorenou negatívnou kampaňou.
Počet zobrazení: 1041

Tony Blair sa túto nedeľu mohol tešiť z dôležitého politického víťazstva. Podarilo sa mu totiž zabrániť, aby sa oficiálnym labouristickým kandidátom na prvého starostu Londýna stal ľavičiar Ken Livingstone. Na tom vedenie strany pracovalo už skoro rok zákulisnými intrigami i otvorenou negatívnou kampaňou. No práve v dôsledku toho by sa mohlo nakoniec ukázať, že ide o Pyrrhovo víťazstvo. Málokto ho totiž považuje za spravodlivé, a tak by sa nakoniec ľavičiar Livingstone mohol starostom predsa len stať - ako nezávislý kandidát.

Červený Ken" je živým dôkazom, že ľavica sa nemusí vzdávať svojich princípov, aby si získala podporu. Sám seba označuje za "radikálneho socialistu - s dôrazom na slovo radikálny", a má spojenie s mnohými ľavicovými zoskupeniami doma i v zahraničí, dokonca vrátane istých trockistických skupín. Jeho politické názory majú však asi najbližšie k predstavám bývalého nemeckého ministra financií Oskara Lafontaina. Podobne ako on, aj Ken Livingstone verí na keynesiánsku politiku, aká bývala až do konca sedemdesiatych rokov v sociálnodemokratických stranách bežná. Na rozdiel od Lafontaina by však starosta Livingstone nemusel byť za svoju funkciu vďačný vodcovi strany. Preto by mohol vláde poriadne podkúriť - a to si Tony Blair až príliš dobre uvedomuje.

Starostove právomoci sú síce dosť obmedzené, no bude ho priamo voliť päť miliónov ľudí, a to už čosi znamená. Bude mať osobný mandát, aký nemá ani sám premiér - po francúzskom prezidentovi najväčší v celej Západnej Európe. A ako ukazuje práve príklad dnešného prezidenta Francúzska Jacquesa Chiraca, z pozície starostu hlavného mesta sa už dá poškuľovať aj po najdôležitejšom úrade v krajine.

Iróniou je, že s myšlienkou vytvoriť funkciu starostu prišli blairovci sami. Hlavné mesto totiž od roku 1986, keď konzervatívna vláda zrušila Radu veľkého Londýna (GLC), nemalo zastrešujúcu mestskú správu. "Noví labouristi" sa teda nechali - ako často predtým - inšpirovať Amerikou, kde starostovia veľkých miest ako New York alebo Chicago hrajú dôležitú úlohu. Pozabudli však pritom, prečo vlastne konzervatívci miestnu správu Londýna zrušili. Zdala sa im totiž príliš ľavicová - a príliš populárna. Nuž a na jej čele nestál vtedy nikto iný, ako Ken Livingstone.

Veľká politika sa začína v MHD "Novým labouristom" dnes Livingstone prekáža presne z tých istých dôvodov. Aj po štrnástich rokoch si totiž tento ľavičiar zachoval medzi Londýnčanmi takú popularitu, že by podľa prieskumov verejnej mienky vo voľbách starostu zvíťazil aj ako nezávislý kandidát. Podporu si získal najmä svojou politikou v oblasti verejnej dopravy (ktorú sám na rozdiel od väčšiny politikov dodnes používa). GLC pod jeho vedením znížila cenu lístka na metro a autobusy o tretinu, vďaka čomu klesol počet áut na uliciach a šesťmiliónovému mestu sa konečne trocha uľavilo od chronickej dopravnej zápchy. Ľudia majú Livingstonovo pôsobenie dodnes v živej pamäti ako jediné obdobie, keď sa doprava v Londýne zlepšila. Bol to názorný príklad, že štátne služby môžu skutočne slúžiť všetkým. To sa pravda nemohlo páčiť konzervatívcom, bezmyšlienkovite omieľajúcim poučku "štátne zlé, súkromné dobré!" Niet divu, že si čoskoro našli spôsob, ako tieto opatrenia zrušiť...

Navyše konzervatívna tlač začala na GLC útočiť ako na "bláznivú ľavicu" - za to, že zastupiteľstvo poskytovalo financie rôznym skupinám bojujúcim proti rasizmu, za rovnoprávnosť medzi pohlaviami a za práva homosexuálov. Londýnčanov nepresvedčila - podľa prieskumov labouristi v Londýne nad konzervatívcami viedli aj vtedy, keď celoštátne víťazila Margaret Thatcherová. Zdá sa však, že presvedčila súčasné vedenie Labour Party. To považuje Livingstona za jedného z tých, ktorí zapríčinili neustále porážky strany v priebehu osemdesiatych rokov. Blairovcom pritom akosi uniká, že takzvaná "bláznivá" politika rovnoprávnosti medzi rasami, pohlaviami a rôznymi sexuálnymi orientáciami je dnes bežnou súčasťou ich vlastného vládneho programu...

Dôležitejšou príčinou odporu "nových labouristov" je zrejme jednoducho to, že Tony Blair sa príliš obáva konkurencie. Plán na vytvorenie starostovského úradu v Londýne je súčasťou vládneho programu devolúcie, teda prerozdeľovania moci, ku ktorému patrí aj vytvorenie škótskeho parlamentu a walesského zhromaždenia. Lenže Blairova predstava prerozdelenia moci je asi taká, že hoci formálne dostanú zodpovednosť iné celky, v skutočnosti bude mať všetko naďalej pod palcom ústredná vláda pod jeho vedením. Preto je dôležité, aby všetky nové inštitúcie ovládali jeho ľudia. Pochopiteľne, že "Červený Ken", jeden z mála vnútrostraníckych kritikov vlády, do tohto scenára nijako nezapadá.

Stop za každú cenu Od chvíle, keď Livingstone prvýkrát prejavil záujem o kreslo starostu, sa mu preto vedenie labouristov pokúšalo zabrániť v kandidatúre - spočiatku vytvorením straníckej komisie, ktorá mala posúdiť "spôsobilosť" všetkých potenciálnych kandidátov. Bolo verejným tajomstvom, že jediným účelom tejto komisie je vyhlásiť bývalého šéfa GLC za "nespôsobilého". V čase, keď sa pohovor s komisiou konal, mal však už Livingstone takú podporu, že sa na to nikto neodvážil - blairovci sa príliš obávali, že by mu to poskytlo pridobrú zámienku, aby kandidoval ako nezávislý.

Tony Blair sa už predtým zúfalo snažil nájsť protikandidáta, ktorý by dokázal odpútať od Livingstona podporu. Napokon padol lós na ministra zdravotníctva Franka Dobsona. Z hľadiska vedenia to bol ideálny kandidát. Hoci je absolútne verný blairovskému programu, tým, že sa hlási k socializmu, svojím írečitým jazykom, a napokon aj svojou dedomrázovskou bradou budí jednoznačný dojem "starej školy", a teda si mal podľa očakávania ľavicu získať.

A aby to radoví členovia strany náhodou nepokazili, o tom, kto bude kandidátom na starostu, sa rozhodlo komplikovaným spôsobom, pri ktorom okrem členstva hlasoval kde-kto: labouristickí poslanci, odborové zväzy, pridružené spoločnosti Labour Party... Drvivá väčšina poslancov sa pritom - aká náhoda! - postavila za kandidáta vedenia strany, čím mu zaistila náskok takmer tridsať percent. Z odborových zväzov Franka Dobsona síce podporilo len pár - ale zato veľkých. Opäť zrejme čisto zhodou okolností to boli len tie odbory, v ktorých vedenie akosi necítilo potrebu opýtať sa na názor svojich členov...

Ako ďalej? Ken Livingstone nakoniec prehral - no len vďaka neférovosti volebného systému. Útočná kampaň, v ktorej sa proti nemu takmer každý týždeň objavovali výpady poslancov, ministrov i samotného Tonyho Blaira, nezaúčinkovala - čím viac sa vedenie snažilo bývalému šéfovi GLC v kandidatúre zabrániť, tým väčšiu podporu medzi radovými členmi si získal. "Červený Ken" je medzi radovými členmi strany jednoznačne víťazom. Preto je viac než možné, že sa napriek svojim doterajším výrokom rozhodne kandidovať ako nezávislý. To by mohlo potenciálne stranu rozdeliť, či prinajmenšom jej uštedriť silný úder. Tonymu Blairovi teda radosť z nečistého víťazstva asi sotva vydrží.

Autor (1976) je doktorand na London School of Economic

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984