Milujem slivkové gule s makom...
Akí sú politici v bežnom živote? O tom sme sa porozprávali s ROBERTOM FICOM, poslanom NR SR a predsedom politickej strany SMER. Okrem iného v rozhovore prezradil, že dostáva približne 700 listov mesačne, prevažne od ženskej časti verejnosti. Pisateľky mu neraz navrhujú stretnutia. Niet sa čo čudovať. Robert Fico je úspešný, príťažlivý mladý muž.
Čo vo vás rezonuje pri spomienke na detstvo?
Vidiek, rieka Nitra, malý lesík nad dedinou Hrušovany. Dni plné hier, najmä v letnom období. Už ráno sme šli do lesa, kde sme stavali bunkre, opekali kukuricu, zemiaky. Poriadne špinaví sme utekali domov k mamám na obed. Deň pokračoval na opačnom konci dediny pri rieke. Plávali sme, chytali ryby. Po večeri sme sa zase ponáhľali na ihrisko hrať futbal. Bola v tom takmer železná pravidelnosť. Úžasné, na také detstvo nemožno zabudnúť.
Predstavíte nám manželku?
Manželka je docentkou na Právnickej fakulte v Bratislave. Mimochodom, je asi najmladšou docentkou vôbec. Je vynikajúca právnička, absolútna profesionálka vo svojej oblasti. Napriek tomu, že sa o politiku nezaujíma, nachádzam u nej plné pochopenie pre svoju časovo náročnú prácu politika. Oceňujem najmä fakt, že zvláda - povedal by som na dvesto percent - starostlivosť o nášho malého syna. Pri jeho výchove supluje aj mňa, lebo ja som, žiaľ, málokedy doma.
Takže na domáce práce sa ani nemám pýtať... A čo varenie, jedlo?
Absolútne nevarím. Ale musím sa pochváliť, že viem rýchlo a kvalitne umyť okná, čo dokáže manželka patrične oceniť. Máme trojizbový byt, takže upratovanie zvládame s manželkou sami, tie okná sú však mojou doménou. K tomu jedlu: keď už nastane krízová situácia, to znamená keď som doma sám, tak si varím vynikajúcu údenú klobásu, ktorou ma zásobuje jeden ujo od Topoľčian. K nej si uvarím vajcia, čiže niekoľkokrát v roku si pripravím také veľkonočné jedlo. Jedávam veľmi nepravidelne, častokrát len raz za deň. Milujem slivkové gule s makom a makové jedlá vôbec. Hoci som kedysi nenávidel párky, dnes si v bufete dokážem na nich pochutiť.
Ste považovaný za jedného z najlepšie oblečených politikov. Máte to na svedomí sám alebo je to zásluha niekoho iného?
Starý otec bol poľnohospodár. Keď sa chystal do kostola, musel byť tip-top. Vyskúšal niekoľko klobúkov, topánky museli byť ako zrkadlo. Sám som mu ich neraz čistil. Zostalo to vo mne, dodnes si potrpím na vyleštené topánky. Aj moja mama má veľmi dobrý vkus, vždy sa pekne obliekala, hoci na drahé veci nemala peniaze. Myslím, že po nich som aj ja zdedil dobrý vkus. Všetko si zásadne vyberám a kupujem sám, riadim sa pri tom intuíciou, dávam prednosť kvalite. Dokážem kúpiť aj oblečenie pre ženy. Manželke som neraz kúpil v zahraničí šaty, svetre, blúzky a bola spokojná.
V uplynulom období ste veľa cestovali. Ktorá krajina vám okrem Slovenska prirástla k srdcu?
Je pravdou, že v predchádzajúcich funkciách som veľa cestoval, dnes idem do zahraničia skôr výnimočne, ale nechýba mi to. Nacestoval som sa až-až. Napríklad v Paríži som bol viac ako 30-krát. Boli to náročné pracovné cesty, takže veľa som toho nevidel. Jednoducho nebol čas. Teraz sa viac sústreďujem na spoznávanie Slovenska. Máme tu mnoho čarovných zákutí, kde možno zažiť nádherné chvíle. Momentálne chodím s rodinou k jednému krásnemu jazeru neďaleko Malaciek, kde sme si kúpili chatu. Je tam pokoj, človek tam má súkromie. Sme tam absolútne spokojní. Pláž by som pokojne mohol nazvať súkromnou, chytám tam ryby, skáčem do vody...
V zahraničí ma očarila Juhoafrická republika, najmä Kapské mesto a jeho časť bezprostredne pri mori. Žiť však chcem jednoznačne na Slovensku. Tu som doma. Mal som viacero ponúk, možností odísť z tejto krajiny. Netúžim však po živote v zahraničí.
Pôsobíte pokojným, vyrovnaným dojmom. Je to vaše prirodzené správanie, alebo sa do takej polohy štylizujete.
Asi som taký. Myslím, že som to už kedysi povedal, nikdy som sa nepobil. Nemám rád bitky, násilie. A ten pokoj som si v podstate sám naordinoval. Osvojil som si názor, že rozčuľovaním človek vlastne nič nevyrieši, navyše si tým sám môže ublížiť.
V dnešnej dobe veľa ľudí, ktorí nepatria do umeleckej branže, píše knihy, nahráva CD. Máte v tomto smere aj vy nejaké ambície?
Ja píšem veľa, sú to však odborné veci. V súčasnosti pripravujem zaujímavý materiál pre knižku, ktorá sa bude volať Nutná obrana. Je to vyslovene odborná záležitosť, ktorá pojednáva o tom, či právna úprava umožňujúca občanovi brániť sa proti útoku, je dostatočná... Knižku o sebe rozhodne nemienim písať, ale som v pokušení napísať zopár príbehov z vojenskej služby. Absolvoval som ju v roku 1986 v Janoviciach - vtedy sa hovorilo "Janovice nikdy více, aneb kulku do palice". Skutočne šlo o veľmi náročnú službu, počas ktorej sme zažili mimoriadne smutné, či dokonca tragické, ale aj veľmi zábavné chvíle. Takže je o čom písať.
Vy a tanec.
Niekoľko dní pred svadbou moja nastávajúca manželka usúdila, že v tanci nespĺňam jej predstavy a tak ma pár dní trápila najmä polkou, valčíkom a tangom. Akosi som sa vtedy roztancoval a dnes mi tieto tance nerobia problémy, spoločensky to teda zvládam. K moderným tancom nemám osobitý vzťah.
Teraz v spoločnosti koluje veľa politických vtipov. V niektorých figurujete i vy. Máte zmysel pre humor?
Súhlasím s tvrdením, že vtipy sú len neslušné a zlé. Poznám veľa vtipov, dokážem si ich bez problémov zapamätať. Rád sa na nich zabavím a viem nimi zabávať spoločnosť, ak je to v danej chvíli vhodné. Takže áno. Mám zmysel pre humor.
Aj Roberta Fica sme v závere rozhovoru požiadali o kravatu, tak ako všetkých hostí tejto rubriky. Načo sú nám kravaty politikov? Čo s nimi urobíme? Skôr ako vám to prezradíme, dávame vám možnosť odpovedať. Tipnite si a napíšte nám do redakcie. Najvtipnejšie odpovede uverejníme a jedného z vás odmeníme malým darčekom. Vaše tipy čakáme do 25. septembra 2000.
zhovárala sa Kvetta Šafářová
