Muž, ktorý nás všetkých prežije

Niekedy v polovici šesťdesiatych rokov vysielal Český rozhlas v Prahe program Nealkoholická vinárna U Pavouka. Najslávnejšie svetové skupiny, ako vtedy ešte nie celkom známi Beatles či Rolling Stones, sa doslova ruvali o možnosť vystupovať v tejto relácii. Jej moderátor, ak si dobre pamätám, volal sa Hedvábný, raz spomenul doteraz neocenenú osobnosť veľkého českého génia Járu da Cimrmana. Slovíčko "da" malo naznačiť, že šlo o velikána ako Leonardo da Vinci.
Počet zobrazení: 1035

 

Niekedy v polovici šesťdesiatych rokov vysielal Český rozhlas v Prahe program Nealkoholická vinárna U Pavouka. Najslávnejšie svetové skupiny, ako vtedy ešte nie celkom známi Beatles či Rolling Stones, sa doslova ruvali o možnosť vystupovať v tejto relácii. Jej moderátor, ak si dobre pamätám, volal sa Hedvábný, raz spomenul doteraz neocenenú osobnosť veľkého českého génia Járu da Cimrmana. Slovíčko "da" malo naznačiť, že šlo o velikána ako Leonardo da Vinci.

V secesnej budove pražskej železničnej stanice, ktorá po každom prevrate menila meno a dnes sa nazýva Wilsonova stanica, bola od 16. mája do 15.júna 2000 výstava Doba Járu Cimrmana. Vo foyeri budovy boli fotografie zo všetkých hier Divadla Járu Cimrmana. V Secesnej sále bežala videoprojekcia filmov J. Cimrman ležiaci a spiaci, Neistá sezóna a Vaňa a koryto. Vo Wilsonovej sále bola výstava exponátov z doby, keď Jára Cimrman mal žiť, t. j. z druhej polovice 19. storočia a tej časti 20. storočia, ktorá predchádzala prvej svetovej vojne.

Dvojaké čaro Zdeněk Svěrák, ktorý je spolu s Ladislavom Smoljakom tvorcom cimrmanovského mýtu, napísal: "Možno si dobu Járu Cimrmana idealizujeme. Storočná vzdialenosť, ktorá nás od nej delí, zamlžila jej tienisté miesta a zvýraznila javy, po ktorých sa nám cnie. Zdá sa nám, že sa čas neponáhľal ako ten náš, a tak mal človek dosť času na výrobu a zdobenie krásnych predmetov. Tá doba vynálezcov a dobyvateľov pólov sa nám javí ako nádejný čas. Ak však použijeme ďalekohľad, zistíme, že práve vtedy sa miesilo na dnešok. Na auto, na jadrovú bombu, na film... Preto nás láka. Sme diváci, ktorí sledujú začiatok divadla a už vedia, ako hra dopadla."

Postava Cimrmana a cimrmanovské hry sa naozaj hlásia k secesii. Jej podstatu vyjadruje napríklad budova Wilsonovej stanice v Prahe, ktorá je ako stvorená pre výstavy. Pochybujem, že sa nájde staničná budova z 20. storočia, kde by jej architektom záležalo na tom, aby bola nielen funkčná, ale aj krásna, vyzdobená sochami a mozaikami a s takou reštauráciou, kde mohol obedovať či večerať aj sám cisár František Jozef I. S touto dobou naozaj skoncovali sarajevské výstrely.

Lenže Zdeněk Svěrák s Ladislavom Smoljakom si asi dostatočne neuvedomujú inú okolnosť. Čaro cimrmanovskej mystifikácie je nielen v atmosfére obdobia secesie, ale dnes už legendárnych 60. rokov. Takže nielen secesné rekvizity, ale aj to, ako sa s nimi zaobchádza. Ostatne, aj šesťdesiate roky boli časom nádejí...

Ten, kto pozná montypythonovcov, nájde určitú podobnosť medzi ich poetikou a poetikou Járu Cimrmana. Samozrejme, cítiť tu rozdiel, ktorý vyplýva z rozdielu medzi Angličanmi a Čechmi, no aj podobnosť. Montypythonovci i cimrmanovci sú mystifikátori, no iba cimrmanovci svoju mystifikáciu dokázali spojiť do jednotného mýtu o národnom géniovi.

Zneuznaný a objavený génius Jára Cimrman sa mal narodiť niekedy medzi rokmi 1853 až 1859 vo Viedni, posledné jeho bezpečne zistené miesto pobytu je Liptákov v Jizerských horách v roku 1914. Hoci bol jedným z najvýznačnejších českých dramatikov, básnikov, cestovateľov, filozofov, vynálezcov a športovcov, za svojho života sa nedožil uznania. Doktor E. Hedvábný 26. februára 1966 objavil v Liptákove truhlicu s Cimrmanovou pozostalosťou. Pretože sa Liptákov nachádza na území bývalých Sudiet, zavolali pyrotechnika, ktorý truhlicu odpálil a papiere z nej sa rozleteli po obci. V roku 1967 vznikla v Prahe Spoločnosť pre rehabilitáciu osobnosti a diela Járu Cimrmana, ktorá prostredníctvom tlače, rozhlasu a najmä divadla nesúceho majstrovo meno, popularizuje jeho duchovný odkaz.

Pravda, s vedeckou prácou cimrmanológov to nie je až také jednoduché. Každá z Cimrmanových hier sa začína vedeckým seminárom, kde sa zväčša kritizuje rakúska cimrmanologická škola na čele s profesorom Fiedlerom, ktorý je usvedčovaný z neznalosti a dezinterpretácie Majstrovho diela.

Mnohé z úsloví i obrazov z cimrmanovských hier takpovediac zľudoveli. Napríklad jeden český novinár, keď mi mal vysvetliť problémy istého, aj u nás veľmi dobre známeho českého politika, použil obraz z Hospody na mýtince - dedo, ktorý chcel byť krčmárom, no zároveň nemal rád ľudí, tak postavil krčmu ďaleko v lese kdesi na čistinke...

Cimrman mal vypracovať do učebnice pre poddôstojníkov rakúskej armády heslo Zem česká. Aspoň časť stojí za citáciu: "Zem českú možno, čo sa týka jej povrchu, charakterizovať ako hory, doly, čierny les. Medzi Sušicami a Pískom je púšť. Na sever od mesta Kouřim sa ťahajú rozsiahle plantáže až k fajčiarskej metropole Šluknov. Skamenené exkrementy vyhynutých mamutov dolujú pilní Česi v okolí Veltrus. Za zmienku tiež stojí okultistický brloh Duchcov a letovisko juhočeských zbohatlíkov Prachatice. Liečbou štítnej žľazy sú známe kúpele Volary. Český raj je krajom nudistov. Tunajší adamiti a eviti chodia tu, ako ich Pánboh stvoril, odetí iba tu a tam, nedbajúc cirkevných vyhrážok z Mníchovho Hradiště. Svoje centrum, pamätný hrad, si pomenovali nudisti českým názvom pre krásnu ženu: Kost." Ostáva otázkou, či tento text vypracoval Cimrman z neznalosti alebo z vlastenectva, aby rakúskej armáde znemožnil operácie na českom území.

Neistá sezóna sa neskončila Cimrman by bol v prvej svetovej vojne asi nepredstaviteľný. Tú dokázal prežiť iný hrdina a národný génius - Jozef Švejk. Tak ako sedem guliek zo Sarajeva skoncovalo s jednou epochou, tak v Československu s ňou skoncovali sovietske tanky a normalizátori.

Prenechajme budúcim historikom lúštiť záhadu, prečo normalizátori nechali Divadlo Járu Cimrmana prežiť. Prežilo, no aj tak sa ocitlo kdesi v "sivej" zóne, niekde na hranici tolerovaného a zakázaného. Práve film Neistá sezóna ukazuje osudy cimrmanovcov v období normalizácie. Cenzori videli secesiu a pre túto dobu typického génia. Ducha šesťdesiatych rokov však dokázali vycítiť diváci a dokázali si nájsť svoje divadlo aj v tých najzastrčenejších osvetových besedách a predmestských kultúrnych domoch v matičke Prahe.

Lenže, "neistá" sezóna bola zároveň istotou. Hoci sa cimrmanovské hry z onej doby stali klasikou, ostáva otvoreným problémom, nakoľko intelektuálny humor obstojí v trhovej spoločnosti. Nevystriedala jednu neistú sezónu iná neistá sezóna, kde namiesto tupých cenzorov rozhoduje ktosi ešte neľútostnejší, povestná "neviditeľná ruka trhu"?

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984