Ľady sa pohli
Od konca 2. svetovej vojny v Európe už uplynulo 45 rokov. Dodnes si kladú ruskí historici viaceré otázky. Bola Berlínska operácia "vencom skvelých víťazstiev"? Bolo víťazstvo pod Moskvou "porážkou"? Bol maršal Žukov veľkým vojvodcom alebo iba Stalinovým tieňom? Takýchto otázok je nespočítateľne veľa.
Všeobecne je známe, ako sa písali dejiny druhej svetovej vojny v Sovietskom zväze. Historici pod vedením strany mohli iba objasňovať názory vodcu, či neskôr generálneho tajomníka na túto problematiku. Ten bol predstavovaný ako slávny strojca víťazstva. Zatajovala sa nielen podstata paktu Ribbentrop-Molotov, či príčiny katastrofálnych porážok Červenej armády v rokoch 1941 a 1942, ale aj údaje o ľudských a materiálnych stratách a všetky údaje o zajatcoch.
Krok späť od fázy odmäku Prvá významná vedecká práca - šesťdielne Dejiny Veľkej vlasteneckej vojny v ZSSR vydali až k 20. výročiu víťazstva. Bolo to po XX. zjazde KSSZ a "odmäk" bolo cítiť aj v prácach vojenských historikov. Napriek náznaku kritických názorov dielo charakterizovala zásada, že sovietsky ľud by mal predovšetkým poznať iba slávne stránky svojej histórie.
V brežnevovskom období, ako protiváhu k tejto historickej práci, vydali dvanásťdielne Dejiny druhej svetovej vojny. Hoci ich vypracoval Ústav vojenskej histórie ministerstva obrany ZSSR, do tímovej práce nezapojili niektorých významných odborníkov (napr. N. G . Pavlenku, A. M . Samsonova). V mnohých smeroch bolo toto dielo skôr krokom späť, hoci ho ešte nedávno jeho obhajcovia nazývali "prvým fundamentálnym zhrnutím histórie 2. svetovej vojny na svete".
Dejinami druhej svetovej vojny sa, pravda, zaoberali v 70. a 80. rokoch aj civilní historici, ale ani tí nesmeli prekročiť vymedzený rámec. Memoáre vojvodcov boli cenzurované a upravované tak, aby nenarušovali tento vopred daný rámec.
Po nástupe glasnosti Koncom 80. a na začiatku 90. rokov sa rozprúdila široká diskusia o problémoch ruských dejín. Mohli vychádzať zakázané dokumentárne, memoárové a vedecké práce o konkrétnych historických témach. No napriek proklamovanej glasnosti sa nezverejnili všetky relevantné dokumenty. Napríklad z 3000 rozkazov Ľudového komisariátu obrany ich bolo zverejnených len 123. Hoci publikovanie dokumentov bolo iba čiastočné, vyvolalo záujem historikov z mnohých krajín. Počas svojej návštevy Moskvy v roku 1996 som o. i. stretol historikov nielen z Japonska, Maďarska a Česka, no i Mongolska.
Sprístupnenie dokumentov umožnilo hlbšie štúdium, ale aj prehodnocovanie jednotlivých problémov 2. svetovej vojny. Vznikali prekvapujúce uzávery, napr. v diskusii o Berlínskej operácii. Dokumenty, spomienky i vedecké štúdie ukázali, že táto operácia nebola "vencom skvelých víťazstiev", správnym nebol ani výber smeru hlavného úderu. Hoci Červená armáda už vo všetkom prevyšovala nacistický wehrmacht, za víťazstvo sa zaplatilo neúmernými materiálnymi a ľudskými stratami. Zapríčinilo to viacero faktorov, napr. mylný Stalinov odhad zámerov spojencov, ale aj jeho snaha využiť súperenie maršalov Žukova a Koneva, ktorú historik Pavlenko nazval "nehoráznou a zločinnou".
Nové mýty V rokoch gorbačovovskej perestrojky sa zjavujú práce historikov, ktorých kritickosť a úsilie o originalitu prekročila všetky mysliteľné medze. "Noví" historici vyhlásili ZSSR za hlavného vinníka vojny, víťazstvo pod Moskvou nazvali "porážkou" a tvrdili, že Sovietsky zväz vlastne vojnu prehral.
Medzi najodióznejších predstaviteľov týchto historikov patrí V. B. Rezun, ktorý používa pseudonym Suvorov. O. i. napísal knihy Ľadoborec, Deň D a Akvárium. Odborník hlbšie oboznámený s problematikou v nich nenájde nové fakty alebo koncepcie. Základom tvrdení tohto autora sa stala legenda nacistickej propagandy, že ZSSR sa chystal v lete 1941 udrieť na Nemecko, a preto hitlerovci museli prikročiť k "preventívnemu" úderu. Známy izraelský historik, profesor na Telavivskej univerzite Gabriel Gorodecki zdôraznil, že Rezun vyplnil isté "informačné vákuum" a ruskí historici svojimi reakciami nechtiac upevnili jeho pozíciu. Ostatne, podobné názory, ako Rezun zastávajú aj niektorí iní ruskí autori.
Smerovanie ruskej historiografie Často počuť otázku, prečo toľko rokov po skončení 2. svetovej vojny v Rusku ešte nevyšla kvalitná syntetická práca o tom historickom období, hoci na túto tému boli napísané tisícky vedeckých prác. Časť odpovedi možno nájsť v súvislosti, že sa ešte stále "ideologizuje", že historici akoby videli svoju povinnosť v príprave referátov pre vysokopostavené osobnosti, či podkladov pre uznesenia...
Situáciu komplikuje okolnosť, že keď sa začalo obdobie "glasnosti", k sporným témam sovietskej histórie sa vyslovovali aj mnohí neprofesionáli. Ich práce síce mali nepochybne význam, ale ako hľadať pravdu, ak sú v jednom diele zmiešané umelecké prvky s memoárovými a dokumentárnymi? Diletanti sa často odvažovali riešiť zložité historické problémy.
Nepochybne, v ruskej historiografii 2. svetovej vojny sa síce pohli ľady, no zdá sa ešte priskoro hovoriť o radikálnom prelome. História druhej svetovej vojny ešte nie je napísaná. Pravdu o nej hľadajú historici, ale nie iba oni.
Autor (1945) je slovenský historik
