Nejde o konflikt civilizácií

Vo chvíľach najčiernejšieho pesimizmu človeka ovládne presvedčenie, že súčasná anglo-európska civilizácia si raz privodí vlastnú záhubu. Že päť miliárd ľudí, ktorých každodenný život sa rovná väčšiemu či menšiemu utrpeniu, to tej šiestej - našej miliarde raz spočíta.
Počet zobrazení: 1050

Vo chvíľach najčiernejšieho pesimizmu človeka ovládne presvedčenie, že súčasná anglo-európska civilizácia si raz privodí vlastnú záhubu. Že päť miliárd ľudí, ktorých každodenný život sa rovná väčšiemu či menšiemu utrpeniu, to tej šiestej - našej miliarde raz spočíta.

Do tých piatich miliárd patria národy čiernej Afriky, ktorých kultúru, civilizáciu i spôsob života na prach rozmetalo päťsto rokov koloniálneho panstva. Patrí do nich ľud moslimských štátov prebíjajúci sa životom v diktatúrach, ktoré sú zabetónované západnými peniazmi i vojenskou silou. Patria k nim všetci tí najchudobnejší, v Indii, v Latinskej Amerike, všade v tzv. treťom svete, ktorých drvia domáce elity, len aby si mohol západný svet voľkať v konzumnom luxuse, ktorý by sa bez ich lacných surovín nezaobišiel. Vtedy získava na reálnosti vízia, že všetci títo raz povstanú, dajú sa do pohybu, zaplavia metropolitné centrá a zničia ich. A že nič iné si ani nezasluhujeme.

Dojem neskutočnosti

Čo asi prežívali ľudia uväznení v poschodiach mrakodrapu nad zívajúcou dierou, ktorú doň vyrúbalo unesené lietadlo? Aké zúfalstvo dohnalo mnohých k tomu, že skok z obrovskej výšky pre nich predstavoval väčšiu nádej ako ohnivé peklo za ich chrbtom? Aké posledné minúty zakúsili cestujúci v unesených lietadlách, keď pochopili zámery teroristov? A čo stovky záchranárov, ktorým sa celá obrovská stavba zrútila na hlavy? Brané z hociktorého konca, toto je tragédia, aká sa v dejinách odohráva len málokedy a v čase mieru ju ľudské ruky nespôsobili hádam ešte nikdy.

To všetko však prišlo neskôr. V deň katastrofy bol najsilnejším pocitom asi dojem neskutočnosti. Že by sa obrovský mrakodrap mohol v priamom prenose naozaj zosypať ako domček z karát, bolo jednoducho neuveriteľné. A ak by bolo televízne spravodajstvo zostalo len pri opakovaní záberov zásahu a kolapsu oboch veží, bežný divák by mohol pri tomto dojme aj zostať - podobne, ako to bolo pri vojne v Perzskom zálive. Každonočné zelenkavé záblesky mu zakonzervovali vo vedomí dojem videohry. Realita - 200 000 irackých mŕtvych, z veľkej časti civilistov - sa ho už nedotkla.

Muselo sa to stať?

Tentoraz to, samozrejme, bolo inak - pretože išlo o občanov Západu. A o to, konieckoncov, útočníkom išlo. O to, aby Američania na vlastnej koži zakúsili to, čo ich vojenská sila desaťročia nadeľuje státisícom iných. Médiá priniesli krátko po katastrofe zábery oslavujúcich Palestínčanov na Západnom brehu Jordánu. Niet divu. Na svete asi neexistuje Palestínčan, ktorý počas päťdesiatročného konfliktu s Izraelom neprišiel o blízkeho rodinného príslušníka. Ani Jásir Arafat, ktorý sa poponáhľal s odsúdením útoku, sa isto neubránil myšlienke: "Teraz trpíte tak, ako sme trpeli my." Príšernosť udalosti by preto nemala zastrieť, že sa vlastne v tej či onej podobe niečo podobné skôr či neskôr stať muselo.

Až bombardovanie Juhoslávie otvorilo mnohým ľuďom na Slovensku oči. Nešlo však o vybočenie z typickej americkej zahraničnej politiky. USA predsa od konca Druhej svetovej vojny zbombardovali desiatky rozličných krajín, pričom ani jedna z nich ich priamo teritoriálne neohrozovala. Najznámejším prípadom je, samozrejme, vojna vo Vietname, pri príležitosti ktorej nariadil prezident Richard Nixon aj kobercové bombardovanie susednej Kambodže. Vražední Červení Khméri povstali práve z dračieho semena amerických bômb. Spomeňme aj nedávnejší príklad: keď sa USA naposledy chceli pomstiť dnešnému podozrivému č. 1 Usamovi bin Ladínovi, zničili pritom raketami aj farmaceutickú továreň v Sudáne. O život možno vtedy prišli desaťtisíce ľudí. Presný počet obetí sa nikdy nepodarilo zistiť, lebo USA zablokovali vyšetrovanie OSN.

Oko za oko a zostaňme slepí

Z oficiálnych reakcií na tragédiu preto mnohým prichádza zle. Človek sediaci v úrade amerického prezidenta a s gumenou maskou namiesto tváre číta do kamery stokrát prežuté frázy o tom, ako sa nedáme, ako vyhráme. Bývalý generál vo funkcii ministra zahraničných vecí sa vyhráža vojnou. Vojnou proti komu? Proti "zbabelým" útočníkom? Tí predsa pri útoku obetovali vlastný život, tých už nijaká pomsta nedosiahne. Proti Usamovi bin Ladínovi? Svetová superveľmoc vyhlasuje vojnu jedinému človeku? Celá obrovská mašinéria sa uvedie do pohybu len pre jedinú osobu, ktorá dokonca priamo s organizáciou činu možno nemusela mať nič spoločné?

Sotva. Spojené štáty sú veľmocou a ako také majú k dispozícii iba jeden druh odpovede - masívny vojenský úder, a ten zase môže smerovať jedine proti mase ľudí, či už vojakov alebo civilistov. Z Washingtonu vychádzajú hrozivé signály - cieľom, vyhlasuje oficialita, budú nielen teroristi, ale aj tí, ktorí im poskytujú útočisko. Momentálne sa tým myslí Taliban, zajtra, ak vysvitne, že plán akcie vznikol niekde inde, hádam i niekto iný. Vlády sa dajú donútiť k odstúpeniu, kapitulácii, možno ich dokonca súdiť. Obeťami vojenskej odvety sú však predovšetkým zase len obyčajní ľudia - rovnaké tisíce jednotlivcov, aké sú pochované pod troskami mrakodrapov.

O čo teda ide? O ďalšie prelievanie krvi nevinných? O to, aby Afgáncov, ktorí si už za vyše dvadsať rokov občianskej vojny vytrpeli viac, než je predstaviteľné, teraz priklincovala mohutná sila americkej vojenskej prevahy? Či dokonca o vzplanutie ďalšieho svetového konfliktu?

Záruka globálneho poriadku

Tragické však je, že takýto kurz je viac-menej jediný, aký môžu USA ako štát sledovať. Jednotlivých obyčajných Američanov hnev a bolesť isteže vari i v drvivej väčšine vedie k volaniu po krvi. No útok na New York je takým mocným šokom, že nemálo z nich by isto mohol viesť aj k otázke, ktorú si už teraz podľa televízneho spravodajstva niektorí z nich kladú: Naozaj nás niekto tak nenávidí? A najmä, prečo?

"Dobrá" vláda, ak také niečo existuje, by v podobnej situácii urobila všetko pre to, aby ľuďom schladila hlavy - bez toho, aby tým čo len na sekundu popierala ich žiaľ - a bola by im príkladom v sebareflexii a úvahách o tom, čímže si to vyslúžila toľkú nenávisť. Lenže toto je prakticky nemožné, nie preto, že by bola vláda zlá, ale z prostých štrukturálnych dôvodov.

Zahraničná politika USA, lepšie povedané celosvetový mocenský systém diktatúr či fasádových demokracií a neobmedzenej vlády kapitálu, nehovoriac už o rozdúchavaní lokálnych vojen, spôsobuje väčšine obyvateľov sveta nesmierne utrpenie. Samozrejme, Spojené štáty to nerobia preto, že by na ich čele stáli ľudia, ktorí nie sú o nič "diabolskejší", ako sú moslimovia či dokonca moslimskí fundamentalisti. Kým je úlohou USA byť centrom a zárukou existencie globálneho poriadku, ktorý poskytuje čo najlepšie podmienky na akumuláciu kapitálu, nič iného robiť nemôžu.

Islam ako falošná stopa

Nesmierne podráždenie vzbudzujú i povrchné reči o "konflikte medzi kresťanstvom a islamom". Ide o recyklovaný jed, ktorý do sveta vypustil bývalý bojovník studenej vojny Samuel Huntington, keď ponúkol americkému obrannému establišmentu nového nepriateľa.

Po prvé: V ktorom štáte na svete platí doslovná interpretácia Koránu, vládne v ňom tuhá absolutistická vláda a islamské právo šaría so stínaním, palicovaním a popieraním práv žien je štátnym zákonodárstvom? Kto povie Irán, zaostal za dobou. Ak to o tejto krajine aj niekedy platilo, v posledných rokoch v nej prebiehajú hlboké zmeny. Nie, týmto islamským fundamentalistickým štátom je Saudská Arábia, po Izraeli najvernejší, najoddanejší spojenec "kresťanskej" Ameriky na Blízkom Východe.

Po druhé: Kto financoval a vyzbrojil Usamu bin Ladína, "amerického verejného nepriateľa číslo jeden"? Nuž, kto iný, ako samotní Američania. Kým spolu s ďalšími mudžahídmi bojoval proti sovietskej intervencii v Afganistane, "konflikt civilizácií" akosi neexistoval. Vznik táborov, v ktorých dnes trénuje svojich bojovníkov, financovala vtedy CIA. Jeho islamský fundamentalizmus sa stal problémom až vtedy, keď sa - podobne ako ďalší americký výtvor, Saddám Husajn - obrátil proti svojim chlebodarcom. Nehovoriac o tom, že v Afganistane vládnuci Taliban by sa doteraz nebol udržal bez podpory Pakistanu, hlavného amerického spojenca v oblasti.

A nakoniec: Kto je po Izraeli druhým najväčším príjemcom americkej ekonomickej a vojenskej podpory? No predsa Egypt, známe to "centrum kresťanstva".

Toto všetko sú len najvypuklejšie príklady nezmyselnosti spomínanej teórie. Skutočná deliaca čiara vo svete nevedie medzi kresťanmi a moslimami - a už vôbec nie medzi Židmi a ostatnými, ale medzi mocnými a bezmocnými. Teda tými, ktorí držia iných v zovretí, a tými, ktorí sa z tohto zovretia usilujú vymaniť.

Terorista nemusí byť psychopat

Podstatou teroru je, že sa stal silou bezmocných, ale úplne iného druhu, než o akej svojho času písal Václav Havel. Teror je zbraňou slabých, tých, čo nemajú k dispozícií letectvo, armádu a smrtiace hračky z rozsiahlych zbrojných arzenálov. Nemajú preto možnosť zaútočiť na po zuby ozbrojenú globálnu superveľmoc vojensky. Udierajú tam, kde býva nepriateľ najmenej chránený - na civilistov, nevojakov. Zabíjajú bez rozlíšenia, mieria jednoducho na miesta, kde to bude najviac bolieť.

Nezabúdajme však na to, že strašné sú na ich činoch obete, nie to, akým spôsobom prišli o život. Keď tisíce civilistov zavraždí dobre naolejovaný stroj pravidelnej armády, nie je to o nič ľudskejšie, ako keď ich zabije kolaps mrakodrapu. Nie náhodou nosí každý terorista v torbe maršálsku palicu. Je vojakom bez armády, no nie raz sa v dejinách stalo, že si napokon "svoj" štát a poťažmo svoju armádu vydobyl. Mladý Ariel Šaron sa napríklad stal vojakom pravidelnej izraelskej armády až vtedy, keď aktivity teroristických kománd, ku ktorým patril, viedli napokon k nedobrovoľnému odchodu Britov z Palestíny a k vytvoreniu štátu Izrael.

Povedzme si teda otvorene, že terorista nemusí byť nejakým zvláštnym ľudským typom, šialencom, či psychopatom - aj keď takéto typy terorizmus nepochybne priťahuje. Terorista je ten, kto je ochotný v záujme politických cieľov siahnuť aj k vraždeniu civilistov - akurát, že pritom nemá k dispozícii stíhačky F-16. Pokiaľ budú svetu vládnuť mocnosti, ktoré obrovské arzenály a armády vlastnia, kým budú nemilosrdne uplatňovať svoju vôľu všade tam, kde im niekto stojí v ceste, dovtedy budú existovať aj teroristi.

V stave totálnej dezinformovanosti

V ľudskej rovine možno ľahko pochopiť, prečo mnohí súhlasia s volaním po totálnom vyhladení terorizmu - a ešte ľahšie je pochopiť, prečo po ňom dnes volajú milióny Američanov. No treba si uvedomiť, čo presne by krížová výprava proti terorizmu pod vedením globálnej superveľmoci znamenala. Ak má nová Ženevská konvencia postaviť terorizmus ako taký mimo zákon, znamená to monopol násilia pre štáty a to podľa presne určenej globálnej hierarchie.

Nejde o to, aby sa zabránilo ničivým úderom proti bezbrannému civilnému obyvateľstvu, ale iba o to, aby sa to dialo výlučne so súhlasom a povolením globálnej superveľmoci. Takýto svet je možno bezpečnejší pre obyvateľov globálnej metropoly, no predstavuje ubitie akejkoľvek nádeje pre tých, ktorí živoria na globálnej periférii. Jediným riešením, ktoré by znamenalo skutočnú bezpečnosť pre všetkých, by bola všeobecná demilitarizácia, ktorá by obrala teroristov o možnosť získavať zbrane, a na druhej strane zrušenie súčasného svetového mocenského systému. Toho sa však, žiaľ, tak skoro sotva dočkáme.

Američania ako jednotlivci i ako národ, tí, ktorí teraz smútia za tisíckami svojich blížnych, nie sú o nič diabolskejší, ako by boli iné národy v ich postavení. Žijú však v stave takmer totálnej dezinformovanosti o tom, čo sa vlastne vo svete deje. A práve v tomto stave ich musí vláda čo najefektívnejšie udržiavať. Ba ešte lepšie, úplne ich odradiť od záujmu o veci verejné. Pretože, ako to formuluje takmer neviditeľná americká ľavica, keby americký ľud vedel, čo robí vláda v jeho mene, rozhorčene by ju zvrhol.

Páni sa vymenili, iba sluha ostal ten istý

"Najlepšou obranou proti terorizmu je spravodlivosť," napísal jeden britský komentátor. Tú si však americký štát nemôže dovoliť, a preto reaguje tak, ako jedine reagovať môže - zostrenými bezpečnostnými opatreniami, hrozbou a hádam aj použitím sily. Akoby násilie proti ďalším stovkám a tisíckam nevinných obetí mohlo viesť k niečomu inému než len k ďalšiemu utrpeniu, ďalšej nenávisti a ďalším, ešte hroznejším útokom.

A čo my? Nás sa to azda netýka? Nič nemôže byť ďalej od pravdy. Slovensko si vybralo a sleduje cestu, ktorá nás vedie priamo do náručia toho istého mocenského systému, proti ktorému sa budú čoraz viac búriť tí najzúfalejší obyvatelia planéty. Podľa doteraz známych faktov je ochotné priniesť nemalé sociálne obete na vlastnom obyvateľstve, len aby vstúpilo do klubu bohatých a mocných, len aby bolo o čosi bližšie k ich stolu, len aby si získalo o niečo väčšiu hrsť omrviniek. Zo všetkých síl sa usiluje dostať do NATO. Patrí, spolu s ďalšími východoeurópskymi krajinami, k najväčším pätolízačom Spojených štátov. Darmo, zvyk je železná košeľa - páni sa vymenili, ale sluha zostal ten istý.

Lenže nezabúdajme, ak sa nám naozaj podarí stať sa súčasťou vytúženého Západu, získame tým okrem iného aj exkluzívnu povinnosť podieľať sa na jeho nepremyslených činoch. Nebudeme sa potom môcť čudovať, ak spomínaná potopa napokon zmetie aj nás.
Autor (1976) je doktorand na Londýnskej vysokej škole ekonomickej

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984