Zaujalo nás
Nová politická strana je téma, ktorá už niekoľko mesiacov fascinuje médiá i verejnosť. A, pochopiteľne, aj starých politikov, ktorí začínajú mať obavu, či im tie ich stranícke kurníky predsa len neprevetrá poriadne čerstvý prievan.
Dosiaľ sa však nič nedeje. Termín vynorenia sa novej politickej strany z ilegality prípravných výborov a rozlične sa syntetizujúcich občianskych iniciatív sa neustále odsúva a tiež názov očakávaného spasiteľa sa mení. Najprv to bola Strana občianskej spoločnosti a možno aj solidarity, potom chvíľu strana Viva a teraz sa už niekoľko týždňov drží názov Cesta zmeny. Vraj už podali aj žiadosť o jej registráciu.
To, že určitý dopyt po novej strane (alebo skôr inej, než sú tie súčasné) v spoločnosti existuje, je asi nesporné. Sklamanie ľudí zo strán starých je veľké a pochopiteľné a viera či nádej vkladaná do strany novej je tiež jasná. Všetko nové so sebou totiž nesie určitý diel príťažlivosti.
Zatiaľ môže každý dúfať, že nová strana bude brániť práve jeho záujmy a budú v nej ľudia, ktorí mu budú sympatickí, a vôbec, že sa mu tá nová strana bude páčiť. Toto okúzlenie z neznámeho a teda vysnívaného môže vydržať dosť dlho - pri správnom načasovaní môže pretrvať aj formálny zrod samotného subjektu a doznieť až do volieb. Preto má neexistujúca strana také vysoké virtuálne volebné preferencie, a preto je toľko ľudí netajacich sa sympatiami voči tejto strane-nestrane.
Z toho, čo v priebehu konštrukcie novej strany, čiže montáže nového tanku, ako o svojom dieťati hovoria s láskou jeho tvorcovia, presiaklo na verejnosť, je pár vecí, ktoré stoja za pozornosť. Pochopiteľne - nikto nevie, či ide o oficiálnu líniu akreditovaných autorov strany, alebo len o menšinové názory, ktoré nakoniec v rôznych fázach potlačili, ale predsa: nová strana vraj nemá byť pravicová ani ľavicová a má byť skôr hnutím než stranou.
Má sa opierať o početnú armádu priaznivcov, zatiaľ čo samotné a oveľa menšie stranícke jadro budú tvoriť prekádrovaní, a teda verní hrdinovia. K tomu sa voľne pripojí akýsi klub celebrít, ktorý bude dohliadať, aby nová strana omámená túžbou po moci nezišla na zlú cestu. Vraj tu nebudú hrať úlohu sekretariáty a iné stranícke štruktúry, atď. Znie to všetko ako rozprávka, ale povedzme. Možno z toho skutočne bude niečo existovať a fungovať.
Súčasnosť je však zatiaľ inakšia. Strana, ktorá tu chce byť pre ľudí, zatiaľ pripomína skôr partizánsku bunku alebo exkluzívny klub zámožných gentlemanov. Množia sa dohady, ohovárania a rôzne dezinformácie. Tím duchovných otcov sa neustále mení a zužuje, vraj kvôli osobným nezhodám, alebo prelievajúcim sa prioritám strany. Ak by šlo o súkromnú spoločnosť, bolo by to všetko pochopiteľné. Ak má však ísť o verejnú politickú stranu, potom sa ponúka otázka, prečo tvorcovia strany toľko lipnú na kabinetných praktikách, na nechuti vyjadrovať sa otvorene k tomu, či onomu a vôbec na malej vôli informovať o svojich krokoch verejnosť. Kadiaľ vlastne vedie tá cesta zmeny?
(Robert Blanda, publicista, Právo, 9. 8. 2001)
