Muž, ktorého vyčiarkli z dejín
Zomrel v roku 1924, takisto ako Lenin. V nekrológoch sa o ňom písalo všalijako, podľa politického zamerania novín. Sociálny demokrat Konrad Haenisch, inak pruský minister kultúry, ho charakterizoval ako "najschopnejšiu hlavu Druhej internacionály".
Liberálny denník Berliner Tagblatt hodnotil Alexandra Parvusa ako "dobre informovaného muža, ktorý mal veľký vplyv, hoci sa nikdy nedostal do popredia" a konzervatívny Kreuzzeintung zasa o ňom napísal ako o "úplne bezcharakternom človekovi a politickom i obchodnom lumpovi bez akýchkoľvek zásad".
Takmer nikomu sa nehodil
Autori v nacistických novinách vyslovili ľútosť, že s ním "nemeckí vlastenci" neskoncovali podobne ako s Rózou Luxemburgovou. V komunistických novinách sa písalo, že do roku 1914 bol vplyvným marxistickým mysliteľom a revolucionárom, no po vypuknutí vojny sa stal renegátom a skorumpovaným zbohatlíkom.
Neskôr sa na Parvusa zväčša zabudlo, pripomínala ho iba nacistická propaganda, ktorej sa veľmi hodila figúra židovského vojnového zbohatlíka a zároveň socialistu. Po Druhej svetovej vojne ho už nemeckí sociálni demokrati vôbec necitovali, nehodil sa ani ako marxistický teoretik. V ZSSR ho nebolo vhodné spomínať zasa preto, lebo v apríli 1917 hral dôležitú úlohu pri príprave Leninovej cesty zo Švajčiarska cez Nemecko do Ruska a boľševikom potom poskytol finančnú podporu. Výnimkou bola iba jedna francúzska komunistická brožúra proti Levovi Davidovičovi Trockému, kde sa tvrdilo, že práve Parvus bol skutočným tvorcom trockizmu.
Cesta do sociálnej demokracie
Izrael Lazarevič Helphand, ktorý sa neskôr stal známy ako Alexander Parvus, sa narodil pravdepodobne niekedy v auguste 1867 v bieloruskom mestečku Berezinu, ktoré leží neďaleko Minska. V tom čase tu Židia tvorili vyše polovice obyvateľstva. Zákony cárskeho Ruska im zakazovali vykonávať väčšinu povolaní. Boli veľmi chudobní a veľmi pobožní. Mnohí z nich ovládali iba jazyk jidiš písaný hebrejským písmom. Žili vo svojom svete a so svetom kresťanov ich spájal iba obchod. Skoro všetkých po roku 1941 vyhubili nacisti.
Ešte keď bol malý chlapec, dom jeho rodičov vyhorel a rodina sa presťahovala do Odesy. Tam bol úplne iný spôsob života - vo svojich poviedkach ho popísal napríklad Izák Babeľ. Väčšina Židov tu hovorila po rusky alebo ukrajinsky a ich vzťah k viere bol oveľa voľnejší. Mladý Izrael tu absolvoval gymnázium, kde sa oboznámil s ideami ruských revolucionárov - národovoľcov a základmi marxizmu. V roku 1887 emigroval do Švajčiarska. Na univerzite v Bazileji získal doktorát z filozofie.
Dvadsaťtriročný doktor filozofie sa rozhodol nevrátiť do Ruska. Nezblížil sa ani s jednou skupinou ruských exulantov. Hnusilo sa mu ovzdušie ustavičných sporov a intríg, ktoré vždy charakterizovali každé emigrantské hnutie. Imponovala mu nemecká sociálna demokracia, ktorú považoval za najlepšie organizovanú socialistickú stranu. Veril, že Nemecko bude prvou krajinou, kde vypukne socialistická revolúcia. Patril k tým ruským sociálnym demokratom, ktorí pôsobili mimo krajiny svojho pôvodu. V Nemecku to bola Róza Luxemburgová, Julian Marchlewski a Karl Radek, v Taliansku Angelika Balabanovová a vo Francúzsku Charles Rapoport a Boris Souvarine. Helphand veril, že socialistická revolúcia nepozná štátne hranice a že on sám jej bude užitočný viac v Nemecku, než v exulantskej ruskej strane.
Sprostredkovateľ či zjednotiteľ?
V roku 1891 noviny Neue Zeit, ktorých šéfredaktorom bol Karl Kautsky, uverejnili prvé Helphandove články a neskôr sa pod pseudonymom Alexander Parvus stal uznávaným sociálnodemokratickým novinárom. V roku 1896 sa dostal do polemiky s bývalým Engelsovým tajomníkom Eduardom Bernsteinom, ktorý v časopise Neue Zeit uverejnil sériu článkov. Ich obsah by sa dal zhrnúť do tézy, že socialistické hnutie by sa nemalo sústreďovať na prípravu revolúcie, ale na reformy zlepšujúce postavenie pracujúcich. Parvus bol prvý, kto na stránkach časopisu Sächsische Arbeiterzeitung skonštatoval, že Bernstein útočí na základy marxistickej teórie. Navyše, navrhol vylúčiť ho zo strany. Delegáti zjazdu síce označili Bernsteinove názory za oportunistické, no iba mu ich odporučili preformulovať, zatiaľ čo Parvusa skritizovali oveľa ostrejšie za extrémizmus. Zastala sa ho iba Klára Zetkinová.
Neúspech v Nemecku vyvážil obdiv ruských sociálnych demokratov. Plechanov, ktorý Parvusa nemal veľmi v láske, sa mu za jeho polemiku s Bernsteinom poďakoval a súhlas dal najavo i Lenin a Martov. Rusi ho dokonca zvolili za delegáta na kongres Druhej internacionály.
Na prelome 19. a 20. storočia sa Parvusov mníchovský byt stal strediskom ruskej emigrácie. Róza Luxemburgová sa tu po prvý raz stretla s Leninom, býval uňho aj Trockij s manželkou. Parvus zaobstaral i tlačiarenský stroj, na ktorom sa vytlačilo niekoľko čísiel Iskry. S úlohou sprostredkovateľa medzi ruskou a nemeckou sociálnou demokraciou bol spokojný. Lenže, keď sa ruská sociálna demokracia definitívne rozpadla na boľševikov a menševikov, Parvus sa chcel stať zjednotiteľom oboch znepriatelených strán. Bola to prvá vec, ktorú mu Lenin nikdy nezabudol.
Účasť v prvej ruskej revolúcii
V roku 1904 sa Parvus a Trockij zbližujú. Išlo však skôr o politické zblíženie, nie o osobné. Trockému sa nepáčilo Parvusovo sukničkárstvo, požívačnosť a túžba po bohatstve. Vtedy sa však objavujú zárodky politických názorov, ktoré neskôr dostali názov "trockizmus". Trockij však od Parvusa prevzal jediný, hoci kľúčový názor: kapitalizmus sa vyvinie do systému, ktorý odstráni národné štáty a raz napríklad vzniknú akési Spojené štáty európske.
Keď po porážke v rusko-japonskej vojne v krajine narastalo revolučné napätie, Parvus sa na sfalšovaný pas vrátil do rodnej krajiny. V Petrohrade ho už čakal L. D. Trockij, ktorý ho zapojil do revolučnej práce. Kým ten sa stal známy svojou úlohou v petrohradskom soviete, na čo sa nezabudlo ani v roku 1917, Parvus získal napríklad noviny Russkaja gazeta a urobil z nich významný revolučný denník. Napriek všetkým týmto úspechom však ostával v pozadí.
V polovici januára 1906 revolučná vlna opadla a Parvusa s Trockým zatkli a uväznili v povestnej Petropavlovskej pevnosti. Zachovala sa ich fotografia tesne po zatknutí. V roku 1907 Parvus ušiel zo sibírskeho vyhnanstva, Trockému sa to podarilo o niečo skôr. Hoci sa Trockému po tom, ako ho Parvus predstavil lídrovi nemeckých sociálnych demokratov Kautskému, podarilo získať u nich sympatie, predsa len dal prednosť životu vo Viedni.
Helphand dal zasa prednosť obchodnému podnikaniu pred politickou činnosťou. Najprv založil agentúru, ktorá mala regionálnym novinám dodávať články o zahraničnej politike. Veľký záujem o jej činnosť však provinciálna tlač neprejavovala, preto založil nakladateľstvo na vydávanie ruskej literatúry. Diela ruských autorov však nechránila medzinárodná dohoda o copyrighte, takže Parvusov podnik mohol vydávať ich preklady bez nároku na honorár pre autorov.
Najlepší obchod uzavrel s Maximom Gorkým. Jeho hru Na dne hrali mnohé nemecké scény. Dohoda znela, že Parvus dostane pätinu zisku, Gorkij tretinu a zvyšok ruská sociálna demokracia. Gorkij ani boľševici však žiadne peniaze nikdy neuvideli, takže Parvus získal povesť zlodeja a podvodníka. Kauzu mal riešiť stranícky súd, ktorý tvoril Kautsky, Bebel a Zetkinová. Helphand sa morálne tak skompromitoval, že v Nemecku už nemohol zostať. V roku 1910 odišiel do Turecka. Ostal tam päť rokov a podarilo sa mu zbohatnúť.
Temné zdroje bohatstva
Počas pobytu v Turecku sa z Parvusa stal milionár. Zjednodušene povedané, využil "balkánske" pomery. V roku 1912 získal post neoficiálneho poradcu tureckého ministerstva financií. Dokumenty o tom, ako sa dostal k bohatstvu, sa stratili. S pravdepodobnosťou, ktorá hraničí s istotou, to bol obchod so zbraňami, ale aj so surovinami.
Keď vypukla Prvá svetová vojna, zaujal stanovisko, ktoré komunisti označili neskôr za zradu. Podľa Parvusa, Nemecko, kde existovala jedna z najsilnejších sociálnodemokratických strán na svete, predstavovalo pokrok, kým mocnosti Dohody boli stelesnením reakcie. Okolnosť, na čej strane bojovalo cárske Rusko, bola dôkazom naznačujúcim, kde bolo treba hľadať nepriateľov socializmu. Prípadné víťazstvo Dohody by vraj odštartovalo "novú éru bezuzdného kapitalistického vykorisťovania". Hoci Parvusovo tvrdenie o sile nemeckej sociálnej demokracie bolo pravdivé, akosi zabudol na to, že režim v Nemecku nebol zďaleka demokratický, že išlo o poloabsolutistický militaristický štát. Helphand sa síce nezriekol svojho socialistického presvedčenia, predpokladom víťazstva socializmu však mali byť sociálna revolúcia a povstania nacionalistov, ktoré vyústia do porážky Ruska a jeho rozdelenia. Nemeckej vláde ponúkol v tomto smere kontakty s ruskými sociálnymi demokratmi.
V máji 1915 Parvus vyhľadal vo Švajčiarsku Lenina. Podľa svedectva estónskeho sociálneho demokrata Siefeldta, ktorého Lenin o svojom stretnutí informoval, vodca boľševikov Parvusa vyhodil a povedal mu, že ho už nikdy nechce vidieť. Nakoniec sa usadil v Kodani v Dánsku. Tu rozvíjal dve aktivity. Založil firmu, ktorá sprostredkovávala obchody medzi Nemeckom a Ruskom a z niektorých ruských ľavicových sociálnych demokratov vytvoril akýsi "výskumný inštitút".
Špinavé ruky nepoškvrnia revolúciu
Je známe, že keď vypukla Februárová revolúcia v Rusku, Lenin sa chcel za každú cenu dostať zo švajčiarskeho exilu domov. Bol to práve Izrael Lazarevič Helphand, ktorý u nemeckých úradov energicky intervenoval, aby cez územie Nemecka prepustili Lenina so Zinovievom. Tento plán sa v najlepšom prípade dá charakterizovať ako naivný, pretože by Lenina dostal do politickej pasce. Našťastie, domov sa chceli zo Švajčiarska dostať aj menševici a ich líder Martov napísal 18. apríla v článku do novín Izvestia, že cesta cez Nemecko bola jeho nápad.
Je tu však ďalšia otázka - financie pre boľševikov po marci 1917. Počas sovietskej blokády Berlína v roku 1948 sa na Západ odviezli dokumenty, ktoré padli do rúk Angloameričanov. Historik českého pôvodu Zbyněk A. Zeman našiel písomnosti, ktoré naznačujú - nie však jednoznačne dokazujú - nemeckú finančnú podporu boľševikom. Už dočasná vláda mala indície, aj keď nie dôkazy, ktoré by obstáli pred súdom. Dmitrij Volkogonov argumentuje, že v júli 1917 boľševická strana vydávala 41 novín v dennom náklade 320 000 výtlačkov. Členské príspevky nemohli pokrývať náklady na taký veľký rozsah titulov boľševickej tlače. Viacerí historici vyslovili dohad, že prostredníkom pri doručovaní týchto financií bol práve Parvus a jeho kodaňská firma.
Ostatne, po víťazstve Októbrovej revolúcie Helphand ponúkol svoje služby boľševikom. Ku koncu novembra 1917 požiadal Radeka, aby Leninovi tlmočil jeho prosbu v tom zmysle, že sa chce vrátiť do Ruska a dať všetky svoje schopnosti k dispozícii novej sovietskej vláde. Vie, že o ňom kolujú všelijaké ohovárania, a preto je pripravený predstúpiť pred revolučný tribunál a zo svojej činnosti sa zodpovedať. O tri dni Lenin Parvusovi odkázal: "Vec revolúcie nesmú poškvrniť špinavé ruky." Na takúto odpoveď mal niekoľko dôvodov. Veľmi mu záležalo na mienke Gorkého, ktorý vtedy ostro kritizoval. Gorkij až do smrti tvrdil, že ho okradol o stotisíc mariek. Navyše, Lenin si vtedy nechcel zabuchnúť dvere na rokovanie s Dohodou. Parvus, ktorý bol doslova vykričaným agentom nemeckej vlády, na Leninove slová reagoval tak, že sa z neho stal ostrý kritik boľševizmu.
V zlatej klietke
Tak ako Parvus revolúciu v Rusku očakával, jej akúkoľvek možnosť v Nemecku odmietal. Keď vypukla, robil všetko možné, aby ju zmaril. Ku cti mu však slúži, že žiadal, aby sa v bývalej cisárskej armáde urobili čistky a aby bola zdemokratizovaná. Uvedomil si, že jeden z vojenských oddielov zavraždil jeho bývalú blízku priateľku Rózu Luxemburgovú?
Posledné roky života Parvus strávil vo svojej vile v luxusnej štvrti Berlína. Navštevovali ho také osobnosti, ako boli Scheidemann, Naumann, či Ebert. Helphandovi noví priatelia nemali nič spoločné s jeho revolučnou minulosťou. V bulvárnych či nacistických novinách sa síce občas objavovali správy o orgiách s nahými ženami v jeho vile, no Parvusov vplyv na politiku nového Nemecka už nebol významnejší.
